otvorene

Dnes sme zalovili v zásuvke a  zaspomínali si spoločne ja a moja dcéra Kika na Karolínu Brustleovú a Podhorie. A tak sme sa rozhodli dať niečo z tých našich spomienok na blog ako spomienku na chvíle, keď sme žili ako šťastná rodina, spolu s Maroškom.

Karolínu Brustleovú sme nikdy nepoznali  osobne – čo ľutujeme, pretože podľa stôp, ktoré po sebe v čase zanechala, to bola obetavá učiteľka, aj láskavý a čestný človek.

Podhorie je malá obec neďaleko Lietavy, kde sme  ja ani Kika takisto nikdy neboli osobne.  Poznáme ju len z fotografií (zaujala nás nádherným okolím, krásnym erbom a úžasnými ľuďmi  – súdiac podľa akcií, ktoré stíhajú spoločne organizovať) a literárnej súťaže, ktorú na počesť Karolíny Brustleovej každoročne organizujú – do nej sme v jednom z ročníkov  s témou domova  a hodnoty „byť – mať“ poslali  a mali ocenené aj tieto naše diela, ktoré  „vyťahujeme zo zásuvky“.  Dnes Kikina práca.

Byť a mať.

Poviem vám to jasne hneď v úvode –  chcem „byť“ aj „mať“. U mňa tieto dva slová úzko súvisia. Chcem byť dobrým človekom, spokojným samým so sebou, so zaujímavou prácou čo ma uživí, raz aj dobrou láskavou mamou. A preto chcem aj mať – lásku i zodpovednosť k životu, svedomie, súcit i vlastnú dušu. A miesto kde môžem slobodne dýchať, nehrbiť sa pred nikým zo strachu ani ponížene. Chcem byť skrátka človekom, ktorý má vlastnú tvár. Jednoducho to moje mať a byť nejde oddeliť jedno od druhého.

No dobre, dobre, viem, že obvykle sa slová mať a byť používajú vo význame opačnom  od seba – mať znamená byť bohatý. Tak vám rovno poviem aj to, že ja bohatá byť nechcem. Ľudia si obvykle myslia, že byť bohatý je úžasné – podľa mňa bohatstvo človeka pripravuje o slobodu a vôbec ho neurobí šťastným, je to len ilúzia. Vysvetlím vám, ako  to vidím ja.

Uvažovali ste niekedy nad tým, kto je to bohatý človek? Keď som si spravila prieskum v mojej rodine „kto je bohatý človek“ zistila som, že členovia mojej rodiny sa v mnohom zhodli:

bohatý človek má veľa peňazí, môže si kúpiť všetko, čo chce, a keď raz budeme bohatí my, tak

–          podľa mojej najmladšej sestry Jazmíny (má teraz 11 rokov) ona bude mať svoju izbu a aj mp4-ku,

–          stredná sestra Svetlana (14-ročná) chce mať svoju izbu a  kúpi si koňa (to je jej tajný sen),

–          podľa oca si kúpime sedačku do obývačky,

–          „kúpime si dom s veľkou záhradou“ povedala mama, no dodala hneď naštvane, že poctivou prácou doteraz nezbohatla a určite ňou ani nezbohatneme.

Hm, takže už vám je jasné, že my bohatí nie sme a pritom všetci členovia našej rodiny veria, že raz sa bohatými staneme (ktovie ako?). Je zrejmé, že bohatstvo nenadobudneme prácou (z maminho rázneho vyhlásenia aj skutočnosti, že oco opatruje nášho 12,5-ročného postihnutého brata Maroša), do úvahy nepripadá ani veľké dedičstvo či sponzori. Sme preto odkázaní spoliehať sa  na zbohatnutie výhrou.

Prezradím vám tajomstvo – je to taká naša rodinná tradícia – často snívame (aj ja, z recesie), čo spravíme s peniazmi, keď raz vyhráme. Lenže to by sme museli by sme mať možnosť v niečom vyhrať –zapájať sa do hier, kupovať žreby, či tipovať loto. Niekedy si na túto skutočnosť spomenieme,  rýchlo podáme stĺpček alebo dva v lote. Potom čakáme, čakáme. Tešenie sa na výhru nám oco kazí rečami o tom, že vyhrávajú len bohatí a že ak by sme náhodou aj vyhrali, zle by sme dopadli – určite nás vyvraždia, unesú deti alebo aspoň spyšnieme a osprostieme. Keďže nikdy doteraz sme netrafili ani číslo, oco to berie ako potvrdenie jeho teórie o psovi a veľkej kope, nás ostatných neúspech znechutí a odradí nadlho, potom si raz zasa uvedomíme, že by sme mali… A tak to ide dookola.

Pozrime sa na vec aj takto – čo by sa zmenilo, keby sme zbohatli? Ako by to zmenilo náš život? Kúpili by sme si dom s veľkou záhradou, sedačku do obývačky, koňa pre Svetlanku, Jazmínke aj tú mp 4 a všeličo iné. Mali by sme každá svoju izbu. Lenže teraz v spoločnej detskej izbe večer po zhasnutí svetla sa ešte rozprávame o kadečom, je to príjemné – vo vlastnej izbe by som potme ležala sama a nudila by som sa, kým by som zaspala. Aj počas dňa – keby každý zaliezol do svojej izby… A tá mamina vysnívaná veľká záhrada pri dome plná kvetov, ovocia a zeleniny – tam by teda bolo buriny!!!  – veď mama odchádza do práce ráno pred šiestou  a  často sa vracia z práce domov až večer, to by tam chcela robiť nočné? Alebo by sme mali záhradníka???!

Bohatstvo – ako vidíme – neprináša len radosti, ale aj nové a nové starosti. Predstavme si – mali by sme veľkú záhradu plnú kvetov, ovocia a zeleniny, ale museli by sme ju upravovať, siať, hnojiť, plieť burinu, polievať, ošetrovať stromy… Zo školy sa vraciame autobusom – sestry o 15.15, ja často aj s mamou až o štvrť na osem večer a potom sa ešte doma učím, veď maturujem – starať sa o záhradu by som teda nestíhala, Jazmínka by rada pomohla – no je ešte malá, nemohla by to robiť sama, takže určite by Svetlanka musela prestať chodiť pomáhať ku koňom (pomáha známym v neďalekej Hute okolo koní a povoziť hostí na koňoch, za to sama potom jazdí zadarmo) a namiesto toho by musela plieť tú veľkú záhradu.

Alebo si predstavme, že by sme sestre naozaj kúpili toho jej vysnívaného koňa a hneď by sme museli kúpiť preňho aj stajňu, sedlo, uzdu, pre Svetlanku jazdecké oblečenie, prilbu a čižmy (a ešte vraj hŕbu ďalších vecí – vôdzku, atď.).  A museli by sme kupovať aj seno, ovos a ďalšiu potravu pre koňa, dávať ho podkúvať, museli by sme stajňu a koňa denne čistiť, alebo zaplatiť niekomu, kto to bude robiť za nás… Uff. A potom by sme zatúžili mať koňa pre každého z nás, aby sme mohli jazdiť všetci spoločne. Je to bludný kruh.

Bohatstvom sa menia aj nároky človeka. Ten, kto je chudobný, je rád, že má vôbec nejaké botasky. Bohatší si kúpi botasky značkové, ešte bohatší si ich dá vyložiť diamantmi                         – a potom sa v nich bojí vyjsť na ulicu, platí si osobných strážcov a tí s ním musia všade chodiť, aby mu tie botasky niekto neukradol alebo aby ho kvôli ním niekto nezabil.  Je to tiež bludný kruh.                                                                                                                                                                                                                                                                                                         

Bohatstvo prináša aj vyčlenenie sa z bežného života. Jednoducho – bohatý človek prestáva žiť obyčajný život obyčajných ľudí a postupne mu prestáva aj rozumieť (človek s vlastným lietadlom nechápe, prečo si niekto nemôže kúpiť liter mlieka navyše). Začína sa stretávať iba s istou skupinou ľudí, takými ako on sám, s kopou peňazí a ostatní mu začínajú byť na obtiaž, prestáva ich mať rád, neprehodí s nimi pár slov v autobuse, v obchode  či na ceste pred domom – veď chodí všade autom, okolo domu má vysoké múry, ani potraviny nenakupuje v dedinskej predajni – iba  vo Viedni. „Tí obyčajní“ si nezaslúžia jeho úctu, stávajú sa preňho nepriateľmi, chcú predsa od neho jeho peniaze. Niektorí ľudia si naozaj aj pýtajú od neho peniaze na rôzne účely – a keď ich nedostanú, zatrpknú voči nemu, závidia, naozaj sa stanú jeho nepriateľmi. Je to ďalší bludný kruh.

Navyše – bohatstvo prináša aj strach. Človek sa bojí o svoje peniaze, aby o ne neprišiel, aby mu ich niekto neukradol. Buduje vysoké múry, zakladá všade okolo domu aj v dome kamery, platí si strážcov. A čím viac ochrán buduje, tým viac sa bojí. Nakoniec nemôže sám nerušene a slobodne ísť ani na prechádzku do lesa či na lavičku na priedomie. Je to ďalší bludný kruh.

A bohatstvo prináša aj nespokojnosť. Trvalú – videli ste už boháča, ktorý by povedal, že má dosť peňazí? Chce mať stále viac a viac, toho nepoteší, že v súťaži vyhrá knihu alebo  že cestou zo školy k autobusu nájde na zemi 10 centov.

Prišli sme uvažovaním k poznaniu, že človek sa pomocou pribúdajúceho bohatstva v dôsledku svojich rastúcich nárokov na „mať“, vyčlenenia sa z bežného života, starostí aj strachu o „to všetko, čo má“ stáva nie čoraz slobodnejším a šťastnejším, ale naopak, neslobodným, čoraz menej spokojným so svojim životom.

Vráťme sa teraz k myšlienke z úvodu –  zistila som, že bohatý je podľa mojej rodiny človek,  ktorý má dosť peňazí  – ibaže čo je to dosť? Kedy má človek dosť peňazí – keď si môže kúpiť všetko, čo chce? Koľko na to treba mať peňazí?

Isteže, niektoré veci si chudobný človek nemôže kúpiť a  musí sa uskromniť – Jazmínka musí nosiť oblečenie po mne a po Svetlane, ale aspoň si dávame pozor, aby sme veci nezničili a mohla ich ona nosiť ešte zachovalé. Botasky z číňaku nám poslúžia rovnako ako značkové. A koňa by si Svetlanka mohla kúpiť iba v prípade, že by sme zbohatli natoľko, aby sme si  zároveň mohli kúpiť aj dom so záhradou a stajňou, kam by sme ho asi tak dali v bytovke?

Bohatý človek si naozaj môže kúpiť tisíce vecí viac či menej potrebných pre jeho život –  nové botasky pre deti, sedačku do obývačky, kúpi si dom, auto, luxusnú dovolenku … Lenže je aj mnoho vecí, ktoré si kúpiť nedokáže – pocit šťastia,  spokojnosť, úsmev na tvár a pokoj do duše, lásku, priateľstvo, úctu (iba falošných kamarátov a predstieraný obdiv), východ slnka, oblaky na oblohe, nočné nebo s hviezdami (hoci hlúpi zbohatlíci si už kupujú hviezdy, nič to neznamená, veď sa môžeme v temnej noci dívať na hviezdnu oblohu dosýta i bez toho, aby sme si hviezdy kupovali). Bohatý človek si kúpi lepšiu zdravotnícku starostlivosť či drahšie lieky ako my ostatní, nedokáže si však kúpiť zdravie či predĺžiť svoj život,  ak ich premárni v pachtení sa za peniazmi a falošnými hodnotami, nikto na svete mu život ani zdravie nepredá ani nepridá.

Nie, nie sme bohatí, lenže keby mali moji rodičia možnosť vybrať si, či chcú dostať milión eur alebo zdravie pre brata Maroška – čo myslíte, že by si vybrali? Sú jednoducho veci omnoho cennejšie než všetky peniaze sveta.

Tak, teraz viete, prečo netúžim byť bohatá. A čo vy???

Kika

P. S. : Takže zdravíme Podhorie a ak niekto z nich číta tieto riadky, veľmi by ma potešilo (verím, že aj iných), ak by nám tu Podhoranci prezradili recept na lepidušu a zemiakové osúchy z ich Babička varí a radí.