otvorene

Začína zasa jeden školský deň. Utorok, takmer začiatok týždňa. Nedeľa už skončila, no stále cítim jej sladkú chuť na jazyku. Aj pondelok bol ešte nedeľne prevoňaný, no do piatku je straaaaašne ďaleko. Nekonečný príbeh. Stráca sa kdesi za belasým obzorom školského týždňa. Predposledného pred uzavretím známok a preto zaplneného skúšaním, písomkami a všelijakými inými rizikami, nástrahami a nebezpečenstvami pre chudákov žiakov. V tejto dobe by mali na bránu školy vyvesiť varovný nápis – Smrteľné nebezpečenstvo, nevstupovať!

Lenže my sme dnes už vstúpili a teraz sedíme v nebezpečnej zóne, ničím nechránení. Mohli by nás chrániť naše vedomosti, ale veď píšem – sedíme tu ničím nechránení…     

Prežili sme dve vyučovacie hodiny – chémiu a slovenčinu. Ani nie tak prežili, ako prepísali. Jasné, boli písomky. V triede šumí ako v úli, navzájom si rozprávame aké asi mali byť správne odpovede, čo všetko sme tam napísali a čo všetko sme tam chceli napísať a boli by sme ešte napísali, keby…                                                                                                                                                                                                  

Teraz s Romanou debatujeme opäť o chémii.

„Tá tretia otázka – ako to teda malo byť?“ Romana listuje v zošite.                                                                                                                                            

Otočí sa k nám Janka s nešťastným výrazom na tvári. Ponúka všetkých dookola vlastnoručne upečenými keksíkmi, no neúspešne, nikto na ne nemá chuť po dvoch písomkách.                         Aj nás zúfalo núka tými jej keksami.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                           

Vzdychla som si hlasno. „Hej, zoberiem si, ďakujem, otrávené mám rada, ďalšia hodina je fyzika, možno nedožijem.“  Zahryzla som do keksíka. „Mhm, sú vynikajúce. Ach, starý dobrý arzén“ dodala som milo a škodoradostne. Naokolo sediaci spolužiaci sa rozchechtali. Zrazu je o keksy veľký záujem, zmizli šmahom ruky. Janka žiari úsmevom.

 Ha, fakt, fyzika. Kto by sa už chcel dožiť fyziky? Bude skúšanie, mám síce dosť známok, ale človek nikdy nevie… 

 Zazvonilo.

Fyzikár vkročil do triedy súbežne so zvonením. Náhlivo, nedočkavo. Veci zložil na stôl, zapísal do triednej knihy chýbajúcich a rozhliadol sa po triede.

„Tak, kto chce ísť odpovedať? Alebo si napíšeme písomku z príkladov o kmitaní…“ začal s nádejou v hlase.

„Ja to učivo, prosím, nerozumiem“ pokúsil sa o záchranu triedy Miloš.

„Čo na tom nechápete? Vy sa to len neučíte, ste lenivý“ odpovedal mu vševedúco a rozhorčene fyzikár. „Ja som z vás taký smutný, vy nemáte rád fyziku, Miloš. A ani geografiu, všimol som si“ priplietol do deja aj jeho ďalší obľúbený a náš neobľúbený predmet, ním učený.

„A nielen Miloš“ premeral si nás podozrievavo „aj vy, ďalší. Napríklad minule ste aj Vy, Janka, značili do toho svojho atlasu fixkou, také barbarstvo,kto to kedy videl? No fuj…“ pokrútil neveriacky hlavou.

„Ale ten atlas je starý, z roku 1986 alebo tak podobne“ snažila sa Janka.

„To je ale škaredá výhovorka, Janka. Vy nemáte rada fyziku a geografiu, a ostatní tiež“ opakoval nahnevane.

„Ale nie, pán profesor, my máme radi geografiu. Aj fyziku, naozaj“ zaznelo neúprimné šumenie triedou.

„Tak kto pôjde odpovedať? Ak sa nenájde dobrovoľník, vyberiem“ vrátil sa profesor k jeho pôvodnej téme.

Hrobové ticho.

Po chvíli márneho čakania sa profesor rozhodol listovať v triednej knihe. Prevrátil stranu, dve, teraz je na tej našej. Hlavu zdvihol, rozhliadol sa po triede. „Tak, odpovedať pôjde…“ zažiaril mu na tvári úsmev a spravil dramatickú odmlku. Len nie ja, och, len nech to nie som ja. Učila som sa síce, ale známky mám vcelku vyrovnané, mne už netreba odpovedať. V žiadnom prípade.

Profesor si nás chvíľu premeriaval, blúdil pohľadom z tváre na tvár a potom pokračoval: „Takže, odpovedať teraz pôjde…“

Nestihol vysloviť meno, lebo zrazu nastal príšerný rámus. Akoby niekto bubnoval na hrniec. Ženský hlas do toho prenikavo kričal: „Horí, horí.“

Do nás akoby strelil. Začali sme si horúčkovito baliť veci. Po chodbách už znel dupot študentov, utekajúcich zo susedných tried. Profesor prekonal náhle zmeravenie a začal na nás kričať: „Len pokojne, len pokojne, zostaňte na miestach. Ja preverím situáciu.“ Vytiahol z vrecka mobil a volal do zborovne. Úplne zbytočne, samozrejme, nikto nedvíhal. Potom volal hospodárke, nakoniec pani riaditeľke. Pot ho zalieval čoraz väčšmi. My sme si medzitým pobalili veci, školské ruksaky sme si dali na chrbát. Profesor na nás gánil celý poblednutý, popri telefonovaní na nás vykrikoval: „Nerobte pokoj, zachovajte paniku!“

Nakoniec vzdal pokusy dovolať sa komukoľvek a nám dával pokyny: „Ruksaky z chrbtov dolu. Ktovie kde to horí, už nebudeme utekať chodbami. Vylezieme oknom na zadný dvor, potom všetci bežte preč, aby ste tu nerušili hasičov pri práci.“

Našťastie trieda je na prízemí, inak neviem ako by sme to zvládli. Povyliezali sme v rekordne krátkom čase, podávali sme si navzájom ruksaky. Zvedavo sme popritom sliedili očami, kde že je ten hrozný požiar. Žiadny oheň, žiadny dym, nič nevidno. Ale vpredu na nádvorí pred školou počuť veľa hlasov. Takže tam to je.

Nakoniec vyliezol fyzikár, celý rozklepaný. „Zvládli sme to. Dostal som vás do bezpečia, oheň bude voľakde vpredu, tam počuť hlasy“ oznamoval nám veci už pre nás dávno známe. „Bežte preč tadiaľto, prelezte cez plot, aby sa vám nič nestalo“ dodal ešte.

Lenže kým sme stihli tento nápad zrealizovať, bolo počuť hlas hospodárky: „Tam sú. Pani riaditeľka, oni vyšli zozadu oknom z triedy.“A hneď zaznel pokyn, aby sme okamžite prestali preliezať plot a vrátili sa pekne pred budovu školy, k tam zhromaždeným ostatným triedam. Vysvitlo, že šlo iba o cvičný poplach, ktorý bol ráno v zborovni oznámený vyučujúcim vopred, no fyzikár tam vtedy nebol, pretože prvé dve hodiny neučil. Sklamane sme sa vrátili do školy. Vyučovanie pokračovalo zvonením na koniec hodiny.

Keď sme sa usadili v laviciach a odkladali učebnice, fyzikár prišiel späť do triedy. Otvoril triednu knihu a listoval. „Takže, odpovedať teraz pôjde…“ zahlásil, no nestihol dokončiť.

„Už zvonilo, pán profesor“ skočil mu do reči Peter.

„Nie, vôbec ešte nezvonilo, to len vy nemáte rád fyziku, Peter“   rozhorčene povedal fyzikár. „Ja som z vás nešťastný, vy sa vôbec fyziku neučíte“ pokrútil nespokojne hlavou. „A ani geografiu sa neučíte. Minule ste na mape nevedeli nájsť ani Kandalakšiansky záliv.“

„Ale, pán profesor, je to taký malý fliačik na mape, niektorí z nás ho ani nemajú v atlase“ pokúsila som sa podporiť spolužiaka.

„Nie, Kristína, je to úbohá výhovorka. Ak ho nemáte v atlase, tak si kúpte taký atlas ako mám ja. A vôbec,Kristína, čo sa do toho staráte? Poďte odpovedať.“

Bolo mi to treba? Samozrejme, však dnes je Utorok, pomyslela som si v duchu. Nahlas som si vzdychla, vstala som a znechutene som kráčala k tabuli ako nejaký trestanec odsúdený na trest smrti.

„Čo vzdycháte, Kristína, nechce sa Vám odpovedať?“ spýtal sa fyzikár.

„Nie, kdeže, pán profesor, pôjdem odpovedať rada“ pokrútila som hlavou. „Ja predsa dnes všetko viem“ dodala som.

Fyzikár po mne prekvapene zazrel. „No to ešte uvidíme“ škodoradostne sa zasmial.

Pokrčila som plecami a zastala statočne pred tabuľou.

„Takže, najskôr ľahká otázka. Povedzte mi, Kristína, ako nazývame zariadenie, ktoré voľne kmitá?“

„Oscilátor, pán profesor“ odpovedala som.

Zazvonilo opätovne.

„Pán profesor, pán profesor, zvoní“ oznamovali radostnými hlasmi samozrejmú vec spolužiaci v snahe zachrániť ma.

„To nič, že zvoní, budem skúšať aj cez prestávku“ pokrútil fyzikár nesúhlasne hlavou. „Takže, povedzte mi, Kristína, ako…“

Vtom do dverí vstúpila naša triedna, ďalšiu hodinu sme mali s ňou nemčinu. Prekvapene pozrela na fyzikára a spýtala sa: „Teraz tu mám mať nemčinu, kolega. Bola vari nejaká zmena?“

Ten znechutene zavrtel hlavou. „Tak pôjdem“ dodal.

„Pán profesor, a nezapíšete mi známku?“ opýtala som sa medovým hlasom.

„Áno, áno, pán profesor, to nie je spravodlivé“ zlomyseľne ma podporili spolužiaci. „Veď dnes predsa všetko vedela, nie?“

Triedna sa pozrela na fyzikára nesúhlasne, prísne, vyčítavo. Ten očervenel pod jej pohľadom, rýchlo sa opäť zameral na triednu knihu, náhlivo v nej listoval.

„Pravdaže, Kristína, sadnite si už“ zašomral a zapísal mi do nej jednotku.

Nuž, rozprávky mávajú aj dobrý koniec.

Ha, Utorok, dostala som ťa.

Kika

P. S. : Tak toto bol opäť raz jeden z mojich Utorkov, ocenených v súťaži Dobšinského rozprávkový Gemer. Touto spomienkou  na naše staré zlaté časy pozdravujem mojich bývalých spolužiakov a učiteľov z PSLG.

A – nie, nie, nie, pravdaže sa to vôbec nestalo.

Predná Hora, 26.8.2014