otvorene

127 pokút udelených poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za rok 2013 je číslo vyrážajúce dych, pretože sa za ním skrýva nepomerne väčšie množstvo prípadov, ktoré sa pomenovať ako pochybenie nepodarilo vďaka “kolegialite“ a nekvalitnej legislatíve, ktorá neumožňuje obetiam „pochybení zdravotníkov“ primerane sa brániť. A tiež ďalšia kopa tých ľudí, ktorí síce pochybenie zdravotníkov zažili, no nenabrali silu a odvahu brániť sa, riešiť veci. Tieto prípady vypovedajú nielen o (ne)kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ale aj o slovenskej spoločnosti a jej prístupe k obetiam pochybení lekárov.

Zdravotná starostlivosť patrí k službám, ktoré si u tohto štátu platíme. Niekedy by sme však spravili lepšie, ak by sme tie peniaze investovali do návštevy šamana v brazílskom pralese alebo na Sibíri. Prinajmenšom by sme si spravili za tie peniaze pekný výlet, čo rozhodne o slovenských nemocniciach konštatovať nemôžem. Ďaleko chodiť nemusíme, aj na Slovensku ich už máme.

Napriek tomu, že  v zdravotníctve ide o službu platenú, je podstatou poskytovania tejto služby dôvera. Bez dôvery sa nedá žiť, bez dôvery sa nedá liečiť.

Ak nám v zdravotníctve dôveru vezmú zdravotníci svojim neprimeraným prístupom a nekvalitnými službami, tak nielenže nebudeme chcieť aby nás takíto ľudia liečili, ale budeme si klásť aj otázku prečo by sme mali chcieť skladať sa na ich platy svojimi zdravotnými odvodmi. To si dám radšej peniaze na rodinný zdravotnícky účet – nech nám ho spoločnosť umožní zo svojich odvodov vytvárať – a dám sa liečiť homeopatovi alebo šamanovi. Iste, chyba sa v zdravotníctve môže stať – ale musí byť jasný a férový prístup k nej, bez ututlávania a prieťahov, s otvoreným priznaním si tejto chyby. Zdravotníci sami musia začať o chybách otvorene hovoriť a vyvodzovať z nich poučenie pre seba, inak sa systém nestane kvalitným a tie isté chyby sa budú opakovať. Ak lekár stratí dôveru pacientov, nemá čo hľadať v zdravotníctve – a som za to, aby sa lekárom odnímali diplomy v prípade závažných pochybení, zavinených osobnou nekvalitou výkonu (t. j. nie nemožnosťou zachrániť niekoho napriek všetkému úsiliu, veď to je bežná súčasť nášho života aj medicíny, lebo lekári nie sú všemohúci – ale nemali byť neodborní a nezodpovední)???!!!

Zverili by ste sa azda do rúk lekára, o ktorom viete, že spôsobil smrť iného pacienta svojim nedbalým prístupom a neodborným postupom?

Ak nám v zdravotníctve dôveru vezme spoločnosť tým, že umožní neodborne hazardovať s našim zdravím a životmi a nevytvorí primerané podmienky ochrany pre obete pochybení lekárov, tak nemožno mať dôveru ani k takej spoločnosti.

Ja som dala podnet premiérovi, bol zaslaný na MS SR – odkiaľ som zatiaľ žiadnu odozvu nedostala. Je síce pravda, že v mojom prípade by mi akékoľvek riešenie práv obetí už nepomohlo, pretože by bolo „retroaktívne“ – bojujem však za práva tých ďalších, ktorým môžu v zdravotníctve ublížiť. Aby od spoločnosti hneď na začiatku dostali bezplatnú komplexnú pomoc – od právnej až po sociálnu a psychologickú. Aby si neprechádzali tým, čo my – a nepochybne aj mnohé ďalšie obete pred nami. Mnohí z tých, ktorí mlčia a žijú s bolesťou bez pomenovania veci a žiadania o jej nápravu,

Dôvera je vec obojstranná – t. j. aj lekár musí mať dôveru k pacientov – v to, že si jeho služby zaplatím a že budem jeho liečbu akceptovať. Som v rámci toho aj za zavedenie poistného rizika do zdravotného poistenia, t. j. aby pacienti porušujúci liečbu či sami poškodzujúci svoje zdravie platili viac.

Ibaže v prípade môjho syna sme na dôveru k lekárom doplatili. Zabili mi dieťa svojim neodborným a nezodpovedným prístupom. Dali by ste si liečiť druhé svoje dieťa do tej istej nemocnice, ktorá už jedno vaše dieťa zabila?!!! Keby sme neboli dôverovali nemocnici – že sú tam odborníci a že sa vedia o Maroška postarať – mohol môj syn dnes žiť. Takto bolestne zomieral po celú noc a ešte ho aj balili do plachiet namáčaných v studenej vode, čím mu umieranie zhoršovali. Ako sa slušne dajú nazvať takíto „odborníci“?

A ako by som mohla veriť štátu, ktorý z mojich daní a zdravotných odvodov nechá takýchto „odborníkov“ ďalej pracovať akoby sa nič nestalo? Veď môžu ohroziť či zabiť ďalšie deti.

Myslím si, že pri podozrení na pochybenie by lekár mal byť odstavený od činného výkonu až do doby doriešenia celej veci a takéto prípady by aj preto mali byť riešené urýchlene a bez prieťahov.

A tiež platí to, čo som písala v ktoromsi z článkov môjho blogu pred časom – že po každom zistenom pochybení je nutné zrealizovať kontrolu odbornosti zariadenia, kde sa chyba vyskytla pre možnosť poskytovať jeho ďalšie služby ľuďom. Je možné, že ide o pochybenie konkrétneho lekára, ale tiež môže ísť o systémovú chybu v prístupe nemocnice – t. j. neodbornosti v postupe u konkrétnej diagnózy či chybu v manažovaní nemocnice a jej vzdelávania svojich odborníkov. Je preto dôležité v prípade pochybenia nemocnice obrátiť sa aj na VUC, aby jej odbornosť opätovne preveril a zvážil, či má mať licenciu na poskytovanie zdravotníckych služieb, resp. čo pre to musí spraviť, aby ju naďalej mať mohla.

Zdravotná starostlivosť patrí k službám, ktoré si u tohto štátu platíme.Ja si platím zdravotné odvody poctivo. Tak si prajem, aby nám ich tento štát zaistil v potrebnom rozsahu a kvalite.

Možný postup, ak vám poskytnú nekvalitnú zdravotnícku službu – poškodia zdravie Vás či vašich blízkych, prípadne ich usmrtia:

1. napíšte písomnú žiadosť konkrétnej nemocnici či lekárovi (ak ide o ambulantného lekára či špecialistu), vytlačte si ju dvojmo a jednu kópiu si s ich podpisom o prevzatí ponechajte pre seba,

do žiadosti uveďte, že žiadate o BEZODKLADNÉ poskytnutie kópie dokumentácie

a počkajte tam, kým Vám ju vyhotovia a vydajú, resp. o bezodkladné nahliadnutie do dokumentácie, ktorú si môžete prinajhoršom nafotiť do mobilu. Tým predídete možným prepisovaniam, dopisovaniam a bieleniam. Pokladám za naozaj dôležité, aby ste dostali dokumentáciu do rúk čím skôr.

Ak vám nechcú poskytnúť dokumentáciu bezodkladne, telefonujte na MZ SR – 02 593 73 111 (spojovateľka) a kontaktujte odbor právny alebo odbor poskytovania zdravotnej starostlivosti. Prípadne priamo sekretariát ministerky.

2. podajte podnet Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – majú svoje tlačivo uverejnené na internete (ale aj ak ho nepošlete na tlačive, sú povinní podnet prevziať a požiadajú o doplnenie),

pracoviská Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sú v každom krajskom meste – kontakt nájdete na internete, prípadne vám ho povedia na sekretariáte úradu – telefonický kontakt  02 208 56 102,

resp. podnet pošlite na ústredie úradu – oni to pošlú na regionálnu pobočku:

adresa ústredia: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, 829 24 Bratislava 25.

Aj keď úrad zistí pochybenie, dá iba pokutu nemocnici, takže mali by ste riešiť veci aj ďalšou cestou. Navyše úradom zistené pochybenie nemusí obstáť na súde (však poznáte slovenské súdy, nie?!)

3. podajte trestné oznámenie na polícii alebo na prokuratúre – platí miestna príslušnosť, t. j. zbytočne pôjdete podať podnet do iného okresu, aj tak to len pošlú na riešenie do vášho okresu, t. j. rovno zájdite na políciu v mieste bydliska, resp. na okresnú prokuratúru.

Vyšetrovanie veci je zdĺhavé, znalci zhotovujú znalecké posudky po celé mesiace – chýbajú zákonné lehoty, takže môže dôjsť k prieťahom v konaní. Výsledkom vyšetrovania by mal byť rozhodnutie o trestnom stíhaní či nestíhaní.

Na základe tohto rozhodnutia už môžete ísť úplne bezpečne k súdu s konkrétnou žalobou.

4. podajte žalobu na súd – môžete sa domáhať náhrady spôsobenej škody. Mali by ste tak radšej spraviť, až keď máte v rukách rozhodnutie o trestnom stíhaní páchateľa. Musíte si platiť právnika – odborníka. Navyše súdy riešia veci zdĺhavo, pojednávania sa vlečú roky.
5. pošlite sťažnosť na VUC vášho kraja – buď priamo predsedovi VUC alebo odboru zdravotníctva, aby preverili odbornosť zariadenia. Toto síce nepomôže vám osobne vec doriešiť, ale neohrozia týmto spôsobom v budúcnosti iných ľudí.
6. pošlite sťažnosť nemocnici – to by ste mali spraviť formou sťažnosti voči konkrétnemu lekárovi, mali by sme tak vraj spraviť v prípade neprimeraného správania sa zdravotníkov,

osobne to pokladám za najväčšiu stratu času, pretože nemocnice nekomunikujú primerane s pacientom, ktorému poskytli nekvalitnú starostlivosť a sťažuje sa. Pokiaľ sa k vám správali neprimerane, tak sa radšej obráťte na médiá. Prípadne, ak máte dosť odvahy, pripomeňte im priamo na mieste, že si ich služby platíte a nie sú charitatívnou organizáciou, takže si prajete slušný prístup. Mimoriadne účinná môže byť v situácii čakania na pohotovosti záujem typu – môžete mi, prosím, povedať ako sa voláte a kto je váš nadriadený? Iste, nie je jednoduché odhodlať sa takto konať.

Ja osobne som pevne rozhodnutá vinníkov smrti môjho dieťaťa potrestať. Ide teraz len o to, či to v primeranom čase dokáže spraviť Slovenská republika a ňou ustanovené orgány činné v trestnom konaní, alebo budem nútená veci riešiť inak.

Prístup Slovenskej republiky voči obetiam lekárskych pochybení vnímam ako nepodporujúci a snažiaci sa ich umlčať, vyčerpať. Obete pochybení lekárov v SR dlhodobo trpia a nevedia sa dovolať spravodlivosti. Postup príslušných štátnych orgánov v takýchto prípadoch  pokladám za neúnosne zdĺhavý – o čom svedčí viacero medializovaných prípadov aj smutných prípadov ľudí, ktorí sa mi na môj e-mail ozvali. Situáciu obetí lekárskych pochybení v slovenskej spoločnosti pokladám za zúfalú a prístup Slovenskej republiky nim za neľudský, až za porušovanie ich práv. Budem rada, ak sa mi ozvú aj ďalší z vás, aby som mala dostatok konkrétnych prípadov na komplexné riešenie veci.

Môj e-mail: elenaistvanova@centrum.sk

Keďže Slovenská republika nejaví dostatočný záujem a nekoná efektívne v náprave veci, obraciam sa na viaceré medzinárodné inštitúcie.

Keďže Európsky výbor na zabránenie mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu sa zaujíma o práva doživotne odsúdených väzňov, určite bude namieste upriamiť jeho pozornosť aj na obete trestných činov a (ne)možnosť napĺňania ich práv v SR. No a kto sa o to postará, ak nie ja?

Viac o tom v mojom budúcom článku.

25.9.2014