otvorene

Kde si,  počuješ ma vôbec? zašepkal v nedeľu popoludní  Zámer sveta.

Som tu, i nie som tu – odpovedala som unavene, keď sa znepokojene díval ako sa opäť preberám zo spánku z vyčerpania a plačem ďalej.

Nie, neprestanem, odpovedala som na jeho tíšenie. Možno už nikdy neprestanem plakať.

Tornádo, oslovil ma dnes jedným z mojich mien, utíšiť sa nechceš, tak poďme do búrky. Vyčistíme stôl. 

Hádku o farbe koberca či kuchynskej linke som nikdy neabsolvovala, moje hádky v živote boli o zásadných veciach. Teraz som nemala silu ani o tej najzásadnejšej nič povedať. Nie je to správne, že zomierajú dobrí. Krucinál, dodám Zámeru sveta zoznam lumpov – napríklad tí fiľakovskí asociáli, čo žerú mačky, či obaja tí lumpi – ocko i synček – z konskej farmy zo Závadky nad Hronom, čo tam kone  i psy poutýravali.

https://www.facebook.com/watch/?v=1463802751272546

Zoznam by bol dlhý. No nedokázala som povedať nič.

Skúmavo na mňa pozrel a vplával mi do myšlienok. Kto ti nabulíkal, že smrť je len trest pre lumpov?

Zasmiala som sa, mal pravdu. Skúšal rýchlo nadviazať niť rozhovoru.  Dračia bojovníčka, ťahala by si smrť za nohu od nej.

Je len prevádzač, to Ty tu riadiš všetko  – ujasnila som hranice.

Chcela by si pochopiť, že prečo… začal vetu, no dokončiť nestihol.

Nie, nechcela, nechcem nič pochopiť, zakrútila som odmietavo hlavou. Operácia na klinike pred dvomi mesiacmi mojej mačke nepomohla, veterinár jej odhadol minulý štvrtok najviac dva týždne života. Šmudla chce žiť, bola šťastná, keď som ju vzala domov. Posielam jej energiu, hladkám ju, tíško pradie. Silne bojujem za tých, ktorých milujem, do môjho posledného dychu.

Toho sa presne obávam, podotkol. Skús sa posunúť. Vezmi si nejakú knihu.

Keďže práve upratujem knižnicu, z kopy na stolčeku som vzala vrchnú. Strach býva horší než rádioktivita.

Mohol by som ti pripomenúť tú knihu, ktorú máš čítať a … – nedokončil po mojom pohľade.

Neunúvaj sa, odsekla som – áno, mám strach vykročiť k niektorým veciam, a nie, nevládzem čítať teraz. 

Knihu som zacapla. Ani text vzadu na obale mi náladu nezlepšil.

A kdyby se i potopila pevnina naděje naší a všechno odišlo a trochu také vy, zoufejte jenom málo. Za nami z moře času vynoří se pro nové trosečníky nové ostrovy.

Hej, pevnina mojej nádeje sa potápa. Šmudla je statočnejšia ako ja, hlasno pradie, ja som sa zasa raz rozplakala.

Snažil som sa ťa upokojiť – vrátil sa Zámer sveta k téme.

Neskúšaj mi nič pripomínať, a neskúšaj ma teraz niekam ťahať, Zazrela som po ňom. Myslíš tým upokojením včerajší výlet na miesto, kde o pár minút nabehli vyšetrovať policajti smrť utopeného? 

Zachechtol sa. No tak, dobrodružstvá máš rada. Nijako vás pri stavaní konštelačiek nerušili, a poslal som Ti plnú lúku vrán na ochranu. 

Neodpovedala som nič.

Musíš sa upokojiť, dodal zmierlivo. Poslušne som vykročila do kuchyne a pripochodovala s fľašou. Ľadovoľadová voda z mrazáka – so sirupom či minerálková, ale ľadovoľadová –  je zrejme mojim najväčším zlozvykom, no tak pevne zakoreneným, že ani Zámer sveta nenamieta.

Pozri sa na tie nové knihy. 

Nové ako nové, prišli mi dnes z knihobotu. Tri šamanské, štvrtá Frankie – príbeh o mužovi, ktorý chcel zomrieť a kocúrovi, ktorý hľadal domov.  I kniha Nala a jej svet ku mne doputovala nedávno, tiež príbeh o mužovi a mačke.

Mám si prečítať dve knihy o úžasných mačkách, povedala som. I Šmudlička je úžasná, dodala som a rozplakala som sa.

Možno už nikdy neprestanem plakať.

Elena