otvorene

Dnes nepridávam žiadnu poviedku… Dnes publikujem autentické časti zo svojho denníka – dva pondelky.

Nemyslela som, že to niekedy zverejním, keďže ide o vysoko súkromnú vec, avšak veci už zašli priďaleko… Už to musí skončiť.

Je to odkaz pre všetkých, aby sa zamysleli. Aby vedeli pravdu, ktorú by som im inak nemala ako povedať.

 29.6 Dni Stresu

Chvíle, keď ide oco na pingpong (pravidelne pondelok, občas streda a počas roku aj „liga“ – piatok) sú dni stresu. A strachu. A obáv… A hnevu – samé negatívne pocity… Prečo? Toto je pravda o „pingpongovej superstar“.

Príde? Bude triezvy? (v 99% prípadov nie). Kedy príde? Pôjde ešte piť? Bude agresívny? Bude urážať? Budeme môcť pokojne spať alebo bude robiť lomoz? A rôzne podobné úvahy sa mi preháňajú hlavou…

Vždy, vždy sa bojím o naše bezpečie… Nie o svoje, ale o bezpečie všetkých – ako mamy, tak aj sestier, ale aj mačiek…

…On si to proste neuvedomuje, ale je mi z toho zle. Naozaj mi je z toho veľmi zle… Každý z týchto dní sa snažím najesť do 19:00 – skôr než príde autobus. Lebo buď ním príde oco a má vypité (hoci sa tvári, že nie), alebo nepríde vôbec. Je mi z neho zle… Potom sa už nenavečeriam… Aj o 18:50 mám problém, je mi zle. Fyzicky zle… Bolí ma hlava a zviera mi hrdlo, ťažko sa mi prehĺta večera… Niekedy iba skonštatujem, že nejdem večerať, nie som hladná… Inokedy si dám jogurt, ten netreba žuvať, ide ľahšie dolu krkom.

Ani dnes neprišiel. Resp. prišiel, no išiel rovno na chatu – kúpiť si cigarety… Mama mu volala, vraj príde za desať minút. A bum! Nieto ho. Ktovie kedy príde… Ktovie, či budem môcť pokojne spať alebo či ma zobudí…

Je mi zle, mám na sebe i sveter, sedím pod paplónom, cítim, že mi je teplo ale trasiem sa… Od strachu.

Ktovie kedy príde… A či ma zase zobudí… Potom dlho neviem zaspať, trasiem sa od strachu… Ani večer neviem zaspať…

A keď robí v noci rámus, vždy sa bojím… My sme zamknuté v detskej izbe, ale mama a Jazmína… Vždy sa o ne bojím…

A rána sú tiež zlé… Rýchlo vstávam, raňajkujem – ešte pred tým ako oco vstane. Lebo mi je z neho zle. Nedáva mame peniaze na nič, avšak pre seba si peniaze vždy nájde… Vypomáha kamarátom, oni mu dávajú peniaze.  Autobus na pingpong – 2,40 za jednu cestu, cigarety – 3 eurá (neviem, nepočítam to, ale fajčí denne určite aspoň 5 cigariet, cca 8 balíkov cigariet na mesiac – ak niekde pije, fajčí ešte viac), v 99% prípadov má aj vypité (ale o to vždy razantne odmieta – „Nie je pravda! Nie je pravda!) + pingpongové podujatia – na každom je nejaké štartovné….

Pre ilustráciu, jeden príbeh z takého výletu z minulého roku – Na turnaj v Hnúšti, čo nie je až tak ďaleko, sa vybral už večer pred. Najskôr nám rozprával rozprávku, že spal v Hnúšti u Jána Dobríka (hádam sa pri vymýšľaní mena neinšpiroval tým hercom zo seriálu?), po čase vymyslel rozprávku o tom, ako spal v Revúcej pri kamarátovi z pingpongu. (Páni z pingpongu, určite neviete, prečo sa na Vás mama hnevá… ani len netušíte, v koľkých „mýtoch“ môjho otca sa nachádzate).

Minule som načrtla tému dovolenky (lebo kamarátky už vo veľkom zdieľajú na sociálnych sieťach svoje výlety s rodinami) – že keby otec obmedzil svoje výdavky a začal šetriť, mohli by sme niekam ísť. Otec mi na to povedal: „Mala si povedať skôr, mohla si ísť s mojim bratom, ten ťa má rád, isto by ťa vzal.“ Očividne mu ušla pointa konverzácie – postarať sa o rodinu a ísť niekam spolu.

Pre správnosť údajov – od bratovej smrti jediný raz dal mame 20 eur (tento rok v máji, mama ich dala sestre na školský výlet). Viac nie – hoci treba na stravu, platiť byt, elektrinu – a má ešte nás, tri dcéry, ktoré študujeme…  Preto mi je z neho zle… Hnusí sa mi ho vidieť. Navyše, ak má ráno ešte dostatok alkoholu v krvi, tak je agresívny a uráža… Vulgárne, bezcitne. Človek má pocit, že je posledný pes a on je ten Najlepší a ešte aj hrá urazeného. Často ma volá psychopat (a ja stále neviem prečo, jedine jeho projekcia 😀 ).

Možno to bude znieť kruto, no každý večer sa modlím, aby nám Pán Boh pomohol oslobodiť sa od oca, ukončiť túto nočnú moru. Neželám mu smrť, ale aj my máme právo mať sa dobre, žiť pokojný život bez strachu a klamstiev.

Prenesme si to do matematiky – 1 týždenne chodí na pingpong, ale často sa stáva, že chodí „trénovať“ 2 až 3x týždenne – a mať toľkokrát týždenne stres nie je bohviečo. Prepočítame to na celé čísla… Rok má 52 týždňov a počítajme len že by 1x týždenne išiel ( áno, raz týždenne – chodí aj cez sviatky, 25 december napr. a na rôzne sobotňajšie turnaje…). Pripočítajme aj dni pred turnajmi či ligou – to sa človek bojí aj tri dni dopredu, tak približne 30 dní) + aj tie rána keď dospáva ožratý – dám 15. To je dokopy 149 dní stresu, tak pre lepšie počítanie to zaokrúhlim na 150 ( pripočítam narodeniny alebo meniny) a vychádza mi to na 42% roku. Navyše, toto číslo je iba približné – percento môže byť aj vyššie…( A tu je odpoveď pre spolužiačky prečo nestresujem pred skúškami – popri tom čo zažívam s otcom ma jedna skúška predsa nemôže rozhodiť).

No nič, je čas spať… Alebo si aspoň ľahnúť do postele. Lebo viem, že opäť nebudem spať.

6.7 Dni stresu II.

Viete, čo mali dnes moji spolužiaci? Jednu z najšťastnejších chvíľ v živote – promócie. Ja som tam nebola…

Dôvodov je hneď viacero – blbé spoje do BB, museli by sme ísť deň predtým, museli by sme ísť všetci ako rodina, čo stojí veľa peňazí. Mama mi aj chcela dať peniaze, ale ja som nechcela. Potrebujeme peniaze na inšie veci, nie na takéto zábavy… Keby aj oco na to prispel, bolo by to iné…

A čo som mala dnes ja? Mne spravil promočný program otec. Zase raz nevrátil z „tréningu“ a vymýšľa si rozprávky, ako susedovi Jankovi (zdravím, milý sused, dúfam, že to čítate – takže už viete, ako o Vás nám doma klame)  pomáha skladať stoly…

Človek nevie, čo si o tom má myslieť, keďže dnes si kúpil tetovačky a lá reprezentant LGBT komunity – pozlátené kvetinky (najskôr som myslela že sestra žartuje).

Ale späť k ocovi.  A miestami aj k promóciám.

Na tomto mieste musím spomenúť štátnice

Moje štátnice – Štátnice som mala v pondelok, čiže som musela ísť už v nedeľu. Deň pred odchodom, v sobotu oco išiel pomáhať akémusi kamarátovi do Huty. Vrátil sa v nedeľu ráno o tretej ráno – ožratý ako sviňa. Robil cirkus – nadával, vykrikoval… Zobudil ma. Vždy keď ide „svojou cestou“ tak mám problém so spánkom – mám problém zaspať a veľmi ľahko sa zobudím. Navyše, akonáhle začne vychádzať slnko, mám veľký problém zaspať (pamätám si len na tri prípady, kedy sa mi to podarilo) Tú noc som zaspala asi o 10:00 večer, možno aj neskôr… Vstala som o pol druhej a bola som polhodinu hore. Potom som vstala ešte raz, keď prišiel a zaspávala som trištvrte hodinu. Okolo trištvrte na päť ráno som sa zobudila už definitívne. A tak som poobede veselo cestovala na štátnice. Štátnice som spravila.

Ak by ste čakali aspoň nejaký happyend – niečo ako prepáč, že som ťa vystresoval pred štátnicami alebo niečo podobné, tak čakáte zbytočne…

V spojitosti zo štátnicami musím spomenúť aj darček, ktorý mi otec dal – cukríky. Cukríky, ktoré mu kúpila mama. Nečakala som zlaté hodinky ani auto, ale aj nič by bolo lepšie ako darček z druhej ruky – dal mi ich po mojej výčitke posmešne do ruky so slovami „na, pre moje zuby sú príliš tvrdé“. Mohol aspoň raz obetovať cigarety a kúpiť mi čokoládu.

A potom očakával, že dôjde na promócie a bude sa tváriť akoby sa nič nestalo a usmievať sa v prvej rade ako vzorný otec… A mojimi výsledkami sa pokojne chválil celej rodine, akoby to bol jeho úspech a zásluha…

KIKA

P.S – Aj včera išiel na turnaj, do Sirku. Hoci nám po celý týždeň sľuboval, že nepôjde
presnejšie od utorka, keďže v pondelok prišiel domov namol opitý. Oklamal nás a vyčítali sme mu to. Nič si z toho nerobil – len nás urážal. A večer prišiel opäť opitý… A dnes sa tvári, akoby sa opäť nič nestalo. Dnes to už zase raz nie je pravda.

P.S 2 – Tie tetovačky – zlaté kvietky, si fakt dal na ruku aj na nohu a chodil s nimi pár dní i po Revúcej.

P.S 3  – Fanúšikovia mojej literárnej tvorby nebojte sa, niekedy pridám aj nejakú poviedku 🙂