otvorene

Pokus o armádny prevrat v Turecku sa odohral včera. Streľba, vojenské lietadlá nad Ankarou, bombardovanie parlamentu, tanky v uliciach Istanbulu, zablokovaný prístup k medzinárodnému letisku, aj doprava cez Bospor, streľba do civilistov – desiatky mŕtvych, stovky ranených…

No o kom inom, ako o Turecku dnes dáme reč. O Nice zajtra, som príliš otrasená hlbokými koreňmi zla. A popri Turecku si dnes pohovoríme aj o životných ilúziách, klamstve a ich rizikách pre nás.

O Turecku…

Áno, hovoríme o tom Turecku, ktoré slovenský prezident Kiska nedávno vyhlasoval za ostrov stability a štít voči hrozbám pre našu bezpečnosť. O Turecku, ktoré by sme určite čím skôr mali prijať do EÚ…

Už pred časom, keď som varovne spomenula v ktoromsi článku môjho blogu vydieračské správanie Erdogana voči EÚ v otázke utečencov, stratil vtedy moje sympatie a dôveru. Nie je pre mňa dôveryhodný – a strata dôvery je pre mňa mimoriadne závažná vec.

Preto som s hrôzou o niečo neskôr počúvala nášho prezidenta, ktorý hovoril o Turecku v superlatívoch. A to ani nie som spriatelená s jeho vojenskými kruhmi, ktoré sa pokúsili o vojenský puč. V moderných dejinách Turecka je to už tuším že šiesty pokus o armádny puč. Nie sú v tejto situácii natoľko dôležité jeho vyhlásenia, že ich prísne potrestá, dokonca ani to, ako sa Turecko so vzniknutou situáciou vyrovná, najdôležitejšia z môjho pohľadu je skutočnosť, čo mu pučisti vyčítajú.

Niektoré zdroje tvrdia, že ide o dielo stúpencov prezidentovho odporcu Gülena, ktorý – len tak mimochodom – žije v USA. Mediálne zdroje tvrdia, že moc sa snažilo prevziať 130 vzbúrencov. No to iste. Ukáže čas a vyšetrovanie veci, kto sa chcel dostať k moci, jedno viem ale isto – rozsah toho útoku ukazuje na silne koordinovanú a rozsiahlu sieť.

Armádny prevrat je vážna vec – vláda, ktorá stratí dôveru armády a jej podporu, môže ísť akurát tak husi pásť a nie riadiť štát. Na to prišli tuším už v starovekom Ríme v roku 69 n. l. – označovanom ako rok štyroch cisárov, kedy si armáda uvedomila svoju moc pri možnosti riadiť štát. Mali by sme si z tej doby zobrať ponaučenie – štvrtým v rýchlom slede cisárov sa tam vtedy stal Vespasianus, ktorý ako jediný z nich vládol údajne rozvážne – prísne, no spravodlivo.

V Turecku sa skrátka dejú veci, ktorým celkom dobre nerozumieme. Čože o to, že ja ani vy, horšie je, že pravdepodobne im nerozumejú anibezpečnostní analytici EÚ. Inak by bezpečnostné riziká zachytili. A otázkou dňa by pre nás malo byť – zdôrazňujem ešte jasnejšie –čiu podporu majú tí, ktorí zorganizovali armádny prevrat (teda zrejme len pokus oň)?

Sme klamaní…

Akým „štítom bezpečnosti“ nám je Turecko?Nuž, však odpovedzte si sami – chceli by ste naozaj mať takýto štít, keby vás niekto ohrozoval? Ja teda určite nie.

Povedzme si preto na rovinu, že peniaze, ktoré vrážame do pomoci migrantom v Turecku, aby nám ich neposielali voľne, sú z hľadiska bezpečného riešenia problematiky peniaze vyhodené do vzduchu. Staráme sa o migrantov – de facto občanov iných štátov namiesto týchto štátov samotných a staráme sa o nich spôsobom, ktorý problém nerieši.

Riešením nie je ani privážanie migrantov sem, aby sme sa zbavili závislosti na „tureckej pomoci“. Nedokážeme tu s nimi žiť, ako sa ukazuje. Žiadne spolužitie nemôže fungovať tak, že jeden z partnerov je ohľaduplný a prispôsobuje sa tomu druhému, no ten druhý sa správa bezohľadne a presadzuje len svoje nároky. A ak sú partneri príliš rozdielni, žiť spolu jednoducho nedokážu. Presne tak vyzerá spolužitie multi-kulti v Európe.

Myslím si, že sme účelovo klamaní.

Životná iluzívnosť…

V živote podliehame často ilúziám. Možno aj tí, ktorí by sem migrantov radi vpúšťali hromadne, podliehajú jednej krásnej ilúzii…

Do Európy prichádzajúci migranti sa však nechcú prispôsobovať tunajším zvyklostiam a ich pôvodné tradície a životný štýl sú od tunajších zvyklostí natoľko odlišné, že ich zlúčiť dokopy nemožno. Argument, ako si u nás malá skupina ľudí vyznávajúcich islam zvykla a bez problémov zapadla do tunajšieho prostredia, je absurdný. Pretože aj oni by radi postavili mešitu, uctievali svoje náboženské sviatky a keby ich pribúdalo, presadzovali by svoje požiadavky viac.

Napadá mi v tej súvislosti skutočný príbeh tigra, ktorého v ZOO kŕmili baranmi. No v jeden deň jedného z nich nezožral, hrával sa s ním (dočasne, pravdaže, raz ho drcol labou príliš silne, takže vedci z klietky barana vybrali). Nemali by sme si z toho odvodiť skúsenosť, že keď to budeme skúšať opakovane, tigre barany nebudú žrať, však?

Hej, ilúzie sú zvláštna vec. V živote im často podliehame. Netvárim sa ako hrdina, že ja žiadne nemám. Mňa o niektoré z nich pripravil život a niektoré zasa „dávam dole“ ja sama. A niektoré si ponechávam…

No čo záverom?

Turci zrejme pokus o prevrat potlačili. Zostávajú desiatky mŕtvych a stovky ranených civilistov – vždy na boj o moc doplácajú nevinní… Je mi to ľúto, moc ľúto.

Hm, nie, toto nie je moja najväčšia ilúzia, že celý svet bude dobrým a láskavým domovom pre všetkých. Mám ešte jednu väčšiu ilúziu, takú súkromnú.

Že dáme na záver hru na jednu otázku – o tej mojej ilúzii?

Nie, dnes nie.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 16.7.2016

P.S.: Ach, áno, strata dôvery je pre mňa mimoriadne závažná vec…