otvorene

Kedy už konečne spravíme poriadok s korupciou a darebáčinami v tomto štáte, zavládne svetový mier a ľudia budú žiť svoj obyčajný ľudský život, možno nie bez problémov, ale zmysluplne? Záplava bašternákovčin, problémov s migrantmi a vecí podobných ma facebookovo za posledné tri dni zasypávala a zasypávala – až som zasa raz pocítila intenzívne chuť vymazať si z facebooku takmer každého a celkom vážne som o tom uvažovala. A hej – kládla som si otázky a hľadala na ne v sebe odpovede.

Pretože sú dni, keď si kladieme otázky, možno tieto a možno úplne iné – naliehavo a zúfalo – a hľadáme na ne odpovede sami v sebe…

Však poznáte také dni aj vy? Poďme o nich teraz spolu uvažovať.

Sú dni…

Sú dni, keď hľadáme odpovede, ale v skutočnosti si tie odpovede zbierame čriepok po čriepku dlho, dlho predtým, život nám ich postupne posúva –  niekedy láskavo, jemne  a inokedy bolestne, tvrdo, facka zľava, facka sprava – aby sme zmúdreli. A potom v jeden deň skladáme tie úlomky do súvislého obrazu. Ešte ho nevidíme, ešte nie – a potom zrazu už hej. Je to taký zvláštny vhľad – ako budhistické osvietenie – zrazu pochopíme…

Je to cesta, ktorou nás nikto nemôže previesť za ruku, pretože potrebujeme ten svoj správny čas.

Predvčerom

Ja som si takto musela poskladať dve veľké pravdy o mojom živote, pochopiť ich. Stalo sa. A musela som jednu vec môjho srdca pustiť, definitívne, pretože bez spoľahlivého partnera taký projekt robiť nemožno – Územie anjelov.

Až potom som spravila dva kroky dopredu. Jeden z nich tu nemôžem pomenovať a ten druhý je kurz, na ktorý som sa nahlásila a začne už o dva týždne, zásadne ovplyvní môj život.

Včera

Niekedy len tak idete ulicou a máte pocit neskutočna. No hej, včera bol taký deň – slnko pálilo, z mestského rozhlasu znelo…„co bolí, to přebolí, možná víš, co s tím…“ a ja som kráčala ulicou, prehadzujúc si ťažkú tašku s nákupom z ruky do ruky.Teda, Žbirka je môj obľúbený spevák, ale mne v hlave znela úplne iná pieseň.

Kráčala som ulicou a našla som srdce z kameňa…

Dnes

Dnes sme boli s dcérami v parku, ako za starých čias, keď žil Maroško. Dali sme sa do pohody, na chvíľu, strach sa rýchlo vracia, lebo dnes je streda – a my vieme už od obeda…

Aj dnes som našla srdce z kameňa… A aj dnes mi víri hlavou tá istá pieseň, ako včera, znovu a znovu, znovu a znovu.

Ak si niektoré otázky kladieme znovu, nemáme ich pre seba ešte jasne zodpovedané…?

A čo záverom?

Že sme nedali už dávno hru na jednu otázku? Tak akú? No jasné – aká pieseň ma to tak valcuje už dva dni? Hm, dám?

Roxette – Listen to your heart.

Ale čoho, či koho sa týka, vám nenapíšem…
Elena K. Ištvánová       Predná Hora, 3.8.2016