otvorene

K dvierkam v mojom srdci, ktoré majú pre mňa hlboký význam, nepochybne patria i tie s nápisom V čo verím. Veriť v niečo je podľa mňa pre život človeka nevyhnutné, dodáva to našej životnej ceste zmysel.

Kto z nás by nechcel byť v živote šťastný? Zrejme každý. No ja si myslím, že nám chýba uvedomenie si toho, čo nás ku šťastiu v živote naozaj dovedie. Nemyslím si, že by sme mohli byť skutočne životne šťastní, ak nemáme niečo, čomu naozaj veríme. A niekoho, komu naozaj veríme.

Takže o tom bude dnešný blog. O veciach, ktoré dávajú zmysel ľudskému bytiu, aj o veciach, ktorým verím ja osobne.

V čo v živote veríme?

Ľuďom dnes robí niekedy problém vymenovať 5 vecí, ktorým v živote veria a je pre nich problémom vo svojom živote nájsť i takých 5 vecí, ktorým by naozaj chceli a dokázali veriť. Ísť životom bez viery v niečo, naozaj zakorenenej v našom srdci, je však životom, v ktorom chýba zmysluplnosť a kráčame potom dňami preplnenými falošnými hodnotami – mocou, bohatstvom,  úspechom. Čoraz vyčerpanejší a čoraz sklamanejší…

Strata viery v niečo, dôvery k niečomu je začiatkom konca nášho vzťahu k tej veci, jeho rozpadu – či už ide o nejaký vzťah, životnú hodnotu či pravdu, náš život, alebo o čokoľvek iné. Je to také exupéryovské – „keď umiera ríša, poznáš to podľa toho, že ten či onen stratili v ňu vieru…“.

Verím, že základom životného šťastia sú pevné životné hodnoty.

Určite sa dnes ľahšie žije v tejto spoločnosti človeku bez zásadných a pevných životných hodnôt, tzv. „hodnotovo flexibilnému“, ktorého výstižne charakterizuje kouč Vladimír Synek ako bezcharakternú sviňu.

Ale hodnoty sú podľa mňa našimi dôležitými orientačnými životnými bodmi, ktoré nám pomáhajú ako svetlo lampy kráčať v živote tou našou správnou cestou, cestou nášho srdca, alebo nám ukazujú, kde sme z tej svojej cesty odbočili.

Pre mňa sú takými hodnotami, ktorí pokladám za najdôležitejšie a zásadné pre môj život – dobro, zodpovednosť, rodina, úcta k životu a láska.

Verím, že za dobro treba bojovať.

Rozhodne sa stotožňujem s myšlienkou kouča Vladimíra Syneka, že výrok „múdrejší ustúpi“ vymyslel ambasádor zla. Ak dobro bude ustupovať, zlo má o to ľahšiu cestu. Aj v rozprávke musel ísť hrdina odťať drakovi hlavu a nečakal, kým sa drak polepší alebo kým nebodaj skape na starobu.

Myslím si, že bojovať za dobro môžeme i tým, že ticho a vytrvalo prikladáme svojimi skutkami denne tehličku za tehličkou k tomu, aby bol svet lepší. A hej, snažím sa úprimne pomáhať iným – tí, čo ma poznajú, ma už poznajú. Ibaže nerobím to účelovo, ani o tom nepokladám za potrebné písať, pretože dobré skutky sú dobrými skutkami podľa mňa iba keď ich robíme len tak, zo srdca…

Verím vo význam dobra pre svet. Tak rúfusovsky „…že z tisíc odnoží len dobro je tým semenom, čo život rozmnoží. I keď nám to deň prekrýva klamlivou istotou, že zlo jak mačka zúrivá má tisíc životov a že mu bolo dané viac než iným do vena…“

Dokonca verím aj v chasidský príbeh o skupine spravodlivých, držiacich pri živote tento svet vykonávaním mimoriadne dobrých skutkov. Aj keď v bežnom živote to môžu byť ľudia plní omylov, neupútajú vašu pozornosť 100-percentnou dokonalosťou, ale dokážu byť nenápadne nesmierne láskaví…

Verím, že v živote je dôležité prevziať zodpovednosť

Pokladám za dôležité, aby sme dokázali prevziať zodpovednosť za seba a svoj život, ísť za tým, čo je pre nás naozaj dôležité. Nevzdávať sa svojich snov, pretože ak v ne veríme, pripravujeme ich naplnenie.

Nemali by sme však ani prehliadať svoju zodpovednosť vo vzťahoch, prevziať zodpovednosť za budovanie celoživotného vzťahu – trvale byť zdieľajúcimi, dôverujúcimi, aj dôveryhodnými. Ale viem, že vzťahy musia budovať dvaja a niekedy nestačí ani maximálne úsilie, ani tá najúprimnejšia snaha, pretože nič nebudujete, iba strácate čas… Je to ako so stavbou domu, keď nie sú dobré základy, zbytočne ťaháte múry do výšky…

Aby sme preberať svoju zodpovednosť v živote zvládli, potrebujeme podľa mňa pokoru, trpezlivosť a vytrvalosť. Neznamená to, že sme dokonale ideálni, úplne bez chýb, ale že i za svoje chyby dokážeme prevziať zodpovednosť, dospelo a úprimne sa sme k nim schopní sa priznať, porozprávať sa otvorene o nich a následne sa ich vyvarovať.

Verím, že najsilnejšia v živote je láska

Verím, že najsilnejšia v živote je láska a že práve ona je zmyslom života každého z nás. Len na to prichádzame niekto skôr, ďalší neskôr, niekto možno vôbec nie. Ja viem, ja viem –  v spoločnosti, kde sa všetko meria mocou a peniazmi, sa slová o láske ako najvyššej hodnote môžu zdať trápne idealistické, až hlúpo naivné. Ja však práve toto neviditeľné puto pokladám za pre život najpotrebnejšie a pri jej pravosti za nerozlučne spájajúce.

Láska úzko súvisí s ďalšími dvomi hodnotami pre mňa významnými – rodinou a úctou k životu.  O hodnote rodiny a vzťahov pre seba som písala v blogu v článkoch V mojom srdci 4. – Tak durrellovsky, aj v O čom 11. Vyhrali sme hlavnú cenu v tombole.  Úctu k životu som tiež popísala opakovane, aj jej súvis s mojou šamanskou životnou filozofiou. Úctu k životu  výstižne popísal Rúfus (Žabina kmotra) „…chválu tej, ktorá tušila pod kôrou drsného, že žije dobré a že svet nebude bez neho. Si krása, hviezdou na čele, si jednou zo stálic, no máme chvíľky v údele, keď neznamenáš nič. A skrze tvoje parfumy, rúcha a závoje vkráda sa do nás únava jak vojska do Tróje. Vtedy my živé hľadáme vodičku v prameni. A opeknie nám hoci trus, čo nechal na zemi koník, jak po ňom život šiel po večnom oblúku…“

Pravdaže, láska je z môjho pohľadu to jediné, čo má v našom živote zmysel  – a je silnejšia ako smrť.

Verím, že v živote by sme mali robiť veci, ktoré majú pre nás zmysel.

Ako to povedal Exupéry? „Zomierame pre katedrálu, nie pre kamene…“ Tak to je.

Zomierame pre katedrálu…

Záverom…

„Len tí, ktorí dokážu vidieť neviditeľné, dokážu spraviť nemožné“ – povedal kedysi neznámy autor… Ach, hej, je to tak.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 18.9.2016