otvorene

„Pán Boh mi nedal oči, aby som chodil slepý.“

                                     (Martin Martinček – Marián Pauer, Ako sa krúti svet)

Niekedy ani nevieme, aké veľké srdce máme a čo všetko sa v ňom ukrýva. Až keď raz začneme upratovať a vyťahujeme a vyťahujeme, vtedy pochopíme…

Ako ja teraz. Nuž, poviem vám dnes o tom mojom upratovaní srdca pravdu – v jedenástke blogov V mojom srdci mi zostal už len ten jediný, 11. – a ten už mám napísaný. Nič na ňom určite meniť nebudem. Ale ešte sú veci, ktoré by som ako dôležité pomenovala a chýbalo by mi, keby nezazneli. Jednou takou veľkou vecou – z môjho pohľadu mimoriadne cenenou hodnotou, ktorá v mojom srdci má nezastupiteľné miesto, je ľudskosť.

Takže v dnešnom blogu práve o nej a o všetkom, čom s ňou súvisí.

Milujem ľudí, ktorí sú ľudskí…

Takí ľudia nás fascinujú. Ťahá nás to k nim ako nočné motýle za svetlom. Akí ľudia sú „ľudskí“, ako ich spoznáme?

Sú ako rýdze zlato – pravdiví, úprimní, na nič sa nehrajú, nevyvyšujú sa nad iných, úprimne sa smejú a rovnako úprimne plačú, dokážu hlboko milovať i hlboko žialiť. Pôsobia úplne obyčajne – a aj sú úplne obyčajní, prirodzení, v tom je ich čaro. Máte pocit, že ich poznáme veľmi dlho, pretože si s nimi dobre rozumieme.

Sú ako plamienok sviečky v tme – láskaví a súcitní, hrejiví… Ach, áno, s takými ľuďmi sa stretávame hlboko a opravdivo.

Ako môžeme byť ľudskí…

Byť ľudský znamená byť pravdivý, byť sám sebou – nehrať sa na nič pred sebou, ani pred inými. Ale znamená to takisto byť tak trochu i druhým človekom, vedieť sa však i vžiť do jeho postavenia – odborníci v tejto súvislosti hovoria o empatii a súcite. Ja vravím o zdieľaní. Je to o schopnosti vytvoriť veľmi silné, hlboké puto medzi nami a druhým človekom, pochopiť jeho pocity a vcítiť sa do nich. Byť schopný kopať nielen za seba, ale i za toho druhého. Je to pre mňa skrátka aj o obrovskom srdci, ktoré sa s ľudskosťou spája – niečo v štýle „nie som šťastný ani ja, keď si Ty smutný“.

Sme rôzni. Sú ľudia, ktorým empatia a súcit chýbajú úplne, sú sústredení iba na seba a svoje vlastné pocity. Sú ľudia, ktorí sa dokážu vžiť len do pocitov im najbližších ľudí. Sú ľudia natoľko empatickí, že im spôsobuje utrpenie aj cudzia bolesť. Vnímajú smútok cudzej starenky, bezdomovca, či túlavej mačky. Sú nielen súcitní, pomáhajúci, ale dokážu aj empaticky aj prežívať ich bolesť.

Je či nie je dobré byť empatickým…

Ja si myslím, že je dôležité dokázať byť súcitný a empatický. Vedieť pochopiť pocity iných, ale ich aj precítiť. Domnievam sa, že i biblické „miluj blížneho ako seba samého“ vychádza vo svojej podstate práve zo súcitu a empatie, z pochopenia pocitov druhého človeka, aj z ich pravdivého precítenia a porozumenia jeho životnej situácii, aj z jeho následného úplného prijatia, takého aký je. Pretože iným z môjho pohľadu nepomôže ten, kto im bude sypať z rukáva múdre myšlienky a rady do života, ale iba ten, kto im otvorí svoje srdce.

Existuje aj úžasne vtipné a múdre video, ktoré nájdete na youtube.com Síla empatie – jak nejlépe pomoci někomu, kdo má potíže…. Hovorí presne o tom, že ak sme v náročnej životnej situácii, trpíme, sme smutní, tak nám nepomôžu poúčania, ako sa máme snažiť aspoň o to a to… Ani útechy, čím by sme sa mohli rozveseliť. Ale len zdieľanie – hlboké a úprimné – si smutný a ja to s Tebou teraz ustojím, podelím sa s Tebou o Tvoj smútok. To sú tí praví empatici, ktorí to s nami takto „žijú“.

Nuž, nie je to jednoduché – byť chápavý, zdieľať bolesť iných, „ísť v ich topánkach“.

Som empatik…

Čo už, viem to a žijem s tým celkom rada. Dojímavé príbehy v knihe (čítam ich rada), či určite i filmy v televízii (televíziu sledujem minimálne) u mňa vyvolávajú silnú odozvu. Viem sa do nich úplne ponoriť, mám pri nich oči plné sĺz.

Dokážem silne súcitiť, aj empaticky prežívať pocity s inými. Tí, ktorých sa to týka, to cítia. Tiahnu sa za mnou túlavé mačky. Ak niekde čakám za zastávke dlhšiu dobu, určite niekto so mnou začne debatovať a zdôverovať sa mi. Jasné, je to pre mňa bolestné, lebo ich rany cítim i ja.

Moji klienti vedia, že nikdy nepredstieram záujem a že „za nich kopem celým srdcom“. Takže ak vidíte v obchoďáku človeka, ku ktorému i pri nakupovaní pribehne zrazu niekto a hovorí rozžiarene „je to lepšie, je to lepšie, ďakujem“, tak to som ja. Vedia, že to s nimi zdieľam, teším sa s nimi úprimne. Áno, aj plačem s mojimi klientmi, mám niekedy slzy v očiach a hovorím o tom, že cítim ich smútok alebo bolesť. Pretože obvykle nepotrebujeme od iných múdre rady, ako máme svoje problémy riešiť (ja takéto rady klientom nedávam), ale je pre nás dôležitý pocit, že niekto chápe naše pocity a zdieľa ich s nami.

Záverom…

Jasné, rýchle by bolo dať jednu otázku a odpoveď k nej – jednak pre ten môj boľavý malíček, jednak čas pokročil a mám ešte nejaké povinnosti.

Ale nie, nedám žiadnu otázku. Je vo mne príliš veľa smútku a príliš málo dôvery.

Takže hodíme reč o nejakej úžasnej knihe. Vo vzťahu ku téme ľudskosti – pre mňa jednoznačne Martinček a jeho kniha Ako sa krúti svet. Už som ju kedysi spomenula v mojich blogoch ako obľúbenú. Úžasné fotopríbehy, dýcha z nich život a človečina. Sú to príbehy obyčajných ľudí a ich neobyčajnosti. Zachytávajú mosty od človeka k človeku, budujúce úctu k človeku. A Martinček nesie tento odkaz svojimi fotografiami – príbehmi života.

O názve knihy v úvode píše: „…Pritom majte, prosím, na zreteli, že báseň neznáša hluché bubny a pretvárku, okiadzanie a všelijaké lomozenie. Dosť ich je v živote. V životoch, ktoré žijeme a ktoré sú neraz na hony vzdialené od tých, ktoré by sme chceli žiť. Tak to už chodí. Tak sa krúti svet….“

Ach, hej, ľudskosť je aj o pravdivosti…

Elena K. Ištvánová       Predná Hora, 6.10.2016