otvorene

Fialová farba, ktorá sa predvádza množstvom jej odtienkov v rastlinnom svete – od nežne fialkastej farby fialiek, sýto fialovej farby levandule, prekrásnej modrofialovej farby stračiek v svetlejších i tmavších odtieňoch, fialovoružovej farby orgovánu, bledofialovej farby ruží, až po temnú fialovú astier, horcov, sa vkráda do dnešného blogu.

Hm, no a s kolegyňou sme práve minulý týždeň obdivovali v kvetinárstve i kvitnúcu kurkumu – jej kvety sú v jemných odtieňoch svetlofialovej aj cyklámenovej, je krásna (ja ju používam ako korenie – pravdaže to nie je fialové, zato spolu s kari korením v mojej krémovej mrkvovej polievke je skvelé).

Voňavá. lákavá a záhadná je táto farba, ktorej budeme venovať teraz pozornosť.

Fialová…

Je to farba magická, duchovná, až mystická a tajuplná, meditatívna. Prečisťuje a zvyšuje duchovné vibrácie, symbolizuje duchovné ciele a vášnivú vieru. Prináša so sebou tiaž i hĺbku súčasne, symbolizuje pokánie i nádej, v niektorých tmavých odtieňoch vyvoláva smútok a pochmúrnosť. Stala sa symbolom rozvoja, úspechu, bohatstva, moci, múdrosti a nezávislosti.

Psychológovia ju pokladajú za farbu, ktorú preferujú ľudia samostatní a nezávislí, originálni, svojrázni, vášniví, charizmatickí, výrazne intuitívni, citliví a citlivo vnímajúci pocity iných, s rozvinutou fantáziou, predstavivosťou a tvorivými schopnosťami. Je to farba umelcov, prezrádza estetické cítenie. Hovorí aj o uzavretosti, zdržanlivosti, diplomacii, je spájaná i s prehnanými nárokmi voči svojmu okoliu. Na druhej strane je však prepojená s hormonálnymi výkyvmi – stimuluje hormonálnu činnosť i imunitu.

Čo mi pripomína fialová…

Levanduľa a rozmarín. Milujem ich farbu, vôňu i chuť. S kvietkami levandule a rozmarínom som piekla v lete aj keksy.

Fialová detská sada Johnssons baby „na dobrý spánok“ v poličke, pripomína mi bábätkovský čas mojich detí – kúpeľový gel, aj olejček. Hm, prezradím vám, že tento detský olejček a sprchový gel čierne hrozno s limetkou je môj obľúbený hygienický balíček na cesty (skutočne nosím so sebou detský olejček a ten sprcháč, sú to čarokrásne vône).

Cvikla. Pokojne aj surová, má veľmi príjemnú sladkastú chuť. Robievam z nej občas i cviklovú polievku, ale hlavne skvelý boršč (teraz vám prezradím naozaj hodne osobnú vec, robím moju vlastnú verziu tej polievky tak akosi automaticky, so smotanou a kôprom – pripomína mi Rusko dávnych čias z jedného môjho minulého života).

Hm, a ešte vám prezradím – raz som mala sýto cviklovej farby aj vlasy, samozrejme nie z cvikle. Mám vlasy zlatomedenej farby, ale kedysi som si ich farbila na blond a k tej cviklovej som došla komplikovaným postupom, ktorý začínal kúpou zlacnenej popolavej blond francúzskej farby a pokračoval opakovanou snahou ho nejako vylepšiť a prekryť, a vylepšiť a prekryť, zavŕšila to nakoniec kamarátkou donesená genciánová tinktúra. No poviem vám, nebol to bohvie ako slávny záver – jediné, čo sa dalo o tej farbe pravdivo prehlásiť, bolo konštatovanie, že tá farba bola unikátna, také niečo som nikdy predtým nevidela (a ani odvtedy).

A hej, magicky ma priťahujú niektoré odtiene fialovej.

Fialový príbeh…

Hm, hm, o čom môže byť magicky príťažlivá kniha? Veď to je predsa jasné – o dôvere. Aj dôvera je v našom živote magicky príťažlivá, kto z nás nehľadal niekoho, komu by mohol naozaj dôverovať? No a preto práve o dôvere dnes budeme točiť reč. A tá úžasná kniha s ňou spojená sa volá Odvaha dôverovať od Dávida Richa (s podnadpisom Otvorte sa láske a intimite).

Hm, odvaha je podľa mňa veľká vec, ale dôvera je ešte väčšia.

Veriť niekomu je našou prvou životnou potrebou, neskôr sa stáva našou najpálčivejšou obavou a v dospelosti tým najriskantnejším podnikom. Celý náš život je históriou dôverovania (komu a ako sme verili, kto našu dôveru utvrdil a kto sklamal).

Múdra kniha k tomu upozorňuje, že opakom dôvery nie je nedôvera, ale zúfalstvo, pretože sme od iných prestali očakávať dôveryhodnosť.

Dôveryhodnosť znamená, že „istý človek si zaslúži, aby sme mu verili, spoliehali sa na neho.“ Je to teda naozaj veľká vec, keď nám niekto prejaví dôveru, pretože nás pokladá za hodných dôvery.

Za dôveryhodného môžeme pokladať človeka „ak sa správa opakovane spravodlivo, čestne a s láskyplnou vernosťou“ – uvádza Richo, pričom podľa neho čím sme zrelší, tým menej sa bojíme dôverovať a pričom sme ostražití. Kladieme si preto otázku, nakoľko je ten, komu chcem dôverovať, voči mne spoľahlivý a čestný, čo všetko sľúbil a splnil či nesplnil, či si dokázal priznať chybu v prípade porušenia dôvery a napraviť to, aby vzájomnú dôveru obnovil…

Dôvera nie je pocit, ale začína ako viera v druhého človeka, v jeho dôveryhodnosť. spoľahlivosť, bezpečie a istotu. A čo sa týka dôveryhodnosti – nevychádza z konania druhej osoby, ale z nášho morálneho presvedčenia. Dôveryhodný človek sa správa čestne a poctivo, verne, neklame a nevedie utajený život, úprimne mu na nás záleží a podporuje nás, stojí pri nás a rešpektuje naše hranice, nepomstí sa nám, neignoruje nás, nie je násilný, nie je pohŕdavý, dodržuje dohody a sľuby, nerobí unáhlené závery, vie vypočuť bez toho, aby nás súdil.

Keď niekomu dôverujeme, znamená to, že sa pred ním už nemusíme chrániť, pretože veríme, že nás nezraní, aspoň nie zámerne a pri nezámernom zranení sa takému kroku nabudúce vyhne. Pretože ani v dôveryhodnom vzťahu sa nevyhneme úplne neúmyselným zraneniam, nikdy ale nie sú zámerné a zlovoľné.

Na to, aby sme sa my sami stali pre iných dôveryhodnými, musíme mať dôveru sami k sebe a uvedomiť si, že si zaslúžime byť milovaní. Pokiaľ sa vzťah rozvíja, prestáva sa dôvera spájať s potrebou dôveryhodnosti kvôli tomu,, aby sme neboli zranení. Začína sa viazať na potrebu hlbšieho vzájomného puta, vzájomného dôverného spojenia.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

Dôvera má 4 cesty – sebadôveru, dôveru k iným, základnú dôveru k životu a dôveru k vyššej sile.

Mne sa páči v tejto knihe myšlienka, spojená s dôverou vo vyššiu silu, ktorá hovorí „Požiadajte o milosť, aby ste uverili znameniam, ktoré vás navštevujú vo forme synchronicity, snov, intuície a akýchkoľvek prejavov, ktoré vás presahujú.“

Hej, som hodne intuitívny človek a cítim, že je to myšlienka pre mňa, pretože som prestala veriť týmto znameniam a snažím sa ich teraz prehliadať. Neviem, aká synchronicita by sa musela objaviť, aby som im znova venovala pozornosť, naozaj neviem…

Fialová záverom…

Iste, sľúbila som, že raz dám ešte jeden hru na jednu otázku. Nuž, dnes nie je raz…

Ale recept na môj boršč vám sem dám…

Predovšetkým musíte vedieť, že ja všetko robím odhadom, nič nemeriam presne.

Takže – na troške oleja dusíme na kolieska nakrájanú mrkvu,

(tí, ktorí naozaj nechcú polievku „len zeleninovú“ – teraz je pravý čas pridať trochu klobásy nakrájanej na kolieska a tie na štvrtinky, aj v tej verzii som ju už robila)

pridáme pár koliesok petržlenu, 2-3 paradajky nadrobno nakrájané, dusíme chvíľu a pridáme trochu mletého čierneho korenia, soli a červenej mletej papriky, nadrobno nakrájanú cvikľu (cvikle pokojne i tri) a nadrobno nasekanú červenú kapustu. Dusíme do polomäkka, pridáme 1 veľký paradajkový pretlak (ja dávam fakt veľký, 400 g – ale zasa robím polievku vo veľkom hrnci a jeme ju tri dni), pridáme trochu vody a dusíme domäkka. Dolejeme ešte vodu podľa potreby (môžete pridať i trochu sladkej smotany, či mlieka, ale mne sa páči najviac naozaj s tou vodou), povaríme, môžeme podľa potreby ešte trochu zahustiť múkou rozmiešanou vo vode. Pri podávaní dáme na tanier na polievku za lyžicu kyslej smotany a posypeme ju kôprom.

Elena K. Ištváno      Predná Hora, 24. 10.2016

P. S.: No čo iné úžasne fialové, ak nie dúhová fontánka na Prednej Hore…