otvorene

Útvar hodnoty za peniaze existuje na Slovensku pri Ministerstve financií SR, pracuje v ňom 12 analytikov. Zaujímavý článok o ňom s názvom Na čo ich máme? priniesol vo svojom najnovšom čísle časopis Plus 7 dní.

V dnešnom blogu budem uvažovať nad niektorými analýzami tohto analytického útvaru.

Na čo ich máme?

Nuž, cieľom spomenutého útvaru je nielen usporiť, ale hlavne prerozdeliť výdavky štátu efektívnejšie. Čože o to, sporiť a efektívne deliť výdavky štátu je žiaduce. Ide len o to, na čom by chceli šetriť naši analytici. Hlavne na sociálnych výdavkoch na domácnosti s vysokými príjmami.

Nebuďte naivní – nechcú skasírovať žiadnych milionárov. Iba tých, ktorí pracujú za mzdu vo výške 1650 eur hrubého – pretože ich deťom podľa návrhu pánov analytikov treba odňať prídavky na deti a daňové bonusy. Nuž, nie som ekonóm, ale na rozdiel od dotyčných analytikov veľmi dobre chápem, ako je tento ich nápad bludný a nespravodlivý.

Pretože kým matka vychovávajúca napríklad tri študujúce deti ako samoživiteľka, ktorá je vzdelaná a má 1650 eurový hrubý plat za kvalifikovanú odbornú prácu, by už na prídavky a daňový bonus na deti nárok nemala, zato rodina s dvomi rodičmi zarábajúcimi po 1550 eur by nárok naň podľa návrhu analytikov mala.

Gratulujem ekonomickej fakulte, ktorá vychováva takýchto expertov. Vzdelanie zjavne nie je všetko, treba mať aj zdravý rozum.

Dvojsmerný tlak…

V spoločnosti je tlak dvomi smermi. Na jednej strane je snaha zvyšovať príjmy nízkopríjmových rodín – ľudí bez práce a kvalifikácie, ktorých pred časom v médiách označil ktorýsi pracovník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny STR v značnom percente ako „nezamestnateľných“.

Na strane druhej je tlak reality, ktorý ukazuje, že ak budeme zvyšovať životnú úroveň rodín nekvalifikovaných a nepracujúcich rodičov len sociálnou podporou bez ich pričinenia, pre ich deti to bude veľmi zlý sociálny model. A rovnako aj zlý signál pre celú spoločnosť, že vzdelávať sa a poctivo pracovať sa v tomto štáte jednoducho neoplatí. Nehovoriac už o nespravodlivosti takéhoto postupu voči tým, ktorí poctivo pracujú – veď prečo by jedni mali pracovať do 65 rokov (či dlhšie) a druhí sa pohodlne povaľovať, lebo oni skrátka nemajú pracovné návyky a sú „nezamestnateľní“.

Nie som analytik spomenutého útvaru, no viem poskytnúť ministerstvu návrhy úspor a získania financií v hodnote vyššej ako navrhli dotyční analytici. Začnem – na čierne stavby, ktoré „sa postavili“ a dodatočne „sa legalizovali“, ako napríklad Talapkov hrad – by som dala majiteľom pokutu vo výške 50 percent ceny stavby pre zlegalizovanie stavby. Nemuseli by ju zaplatiť – pokojne by svoju čiernu stavbu mohli na vlastné náklady zbúrať.  Rovnako by som pokutovala všetkých podnikateľov, ktorí neodviedli dane a odvody v správnej výške pokutou v rozsahu ich ročného obratu. Namiesto škrtov v oblasti sociálnej a rodinnej politiky by som zaviedla zvýšené platby za nadštardardnú plochu domov – víl.

V rámci hľadania úspor by som odstránila obrovské úľavy štátu pre zahraničných podnikateľov – investorov, pretože ich výhodou je žobrácka cena pracovnej sily u nás – tým by mali rovnakú východiskovú pozíciu ako naši podnikatelia. Rozhodne by som stanovila limity na primeranú mieru zisku z ceny práce, takže skončila by situácia, v ktorej ľudia drú a niekto si obrovskými ziskami plní vrecká, vzdychajúc, ako sa pre pracujúcich nemôže zvyšovať úbožiacka minimálna mzda. Ak sa moje vyjadrenie podnikateľom nepáči, môžeme sa pozrieť kedykoľvek na to, čo si podaktorí z nich zahŕňajú v ročných odpisoch a nákladoch.

Ak na niečom na Slovensku treba sporiť,  potom je nutné podmieniť zisky firiem v oblasti energií a vodárenstva, pretože teraz nemajú žiadnu motiváciu ku úspore v nákladoch – ceny spotrebiteľom sa zvyšujú a hotovo. Pokladám za dôležité ich zainteresovať finančne na ekonomickej efektivite a úspornosti ich nákladov.

A je nutné zaviesť v zdravotníctve rodinné účty, aj dôslednú kontrolu výdavkov – k prípadu zlodejiny v zdravotníckych pomôckach a potrebným opatreniam v rámci toho sa vyjadrím v niektorom blogu samostatne.

Určite by sme našli tých úsporných nápadov oveľa viac – vo vzťahu ku kadejakým dozorným a správnym radám, .

Záverom…

Útvar hodnoty za peniaze by mal analyzovať hlavne to, ako za svoje peniaze dostane pracujúci občan, ktorý štátu poctivo odvádza dane a odvody, reálnu hodnotu služby štátu, jej kvalitu aj kvantitu.

Pretože štátu platíme čoraz viac, no dostávame od neho čoraz menej. Je to pohodlné, zdierať čoraz viac obyčajných pracujúcich občanov, ekonomickým expertom, ktorý navrhuje takéto „opatrenia“ naozaj nie je ťažké byť…

Elena           Predná Hora, 12.8.2017

P. S.: Nuž, milí diskutéri, máte pravdu tí, že hlavným cieľom analýzy aj  šetrenia by sa mal stať dotyčný analytický útvar.

Poukazujem aj na nespravodlivý návrh tohto podivného analytického útvaru, pretože sa podľa mňa pri analýze situácie rodiny nemá vychádzať zo mzdy jednotlivých členov, ale z celkovej životnej úrovne rodiny (celého príjmu a životných nákladov, napríklad i cesta do práce a školy, internát, náklady na vzdelávanie, atď.). Podľa mňa je rozdiel, či niekto vychová tri vzdelané deti alebo troch kriminálnikov – a štát by mal oceniť zodpovedné rodičovstvo – a nielen ustavične brať tým zodpovedným.

Som proti tomu, aby si študujúce deti museli brať pôžičky na štúdium, veď nákladov majú rodiny študujúcich detí so štúdiom dosť – a po skončení školy by si mladí chceli zariadiť aj život, nielen splácať pôžičky. Navyše, keď táto spoločnosť stojí na tých, ktorí jej prinášajú hodnoty, vzdelávajú sa a pracujú.

A čo sa týka vzdelania? Pre mňa sú nevzdelaní a nekvalifikovaní ľudia tí, ktorí sa nevzdelávajú poriadne, neukončia podaktorí ani základné školy, o dajakej učňovke ani nehovorím. Ja si nemyslím, že zlievač je človek bez kvalifikácie, vážim si každú prácu. A v mojom článku rozhodne nevydeľujem vysokoškolsky vzdelaných nad ľudí s učńovkou (nedávno som písala v blogu, že vysoká škola ešte nikomu rozum nepridala).

Ak by sme nebrali ohľad na osamelé matky, prečo by sme ho mali brať práve na „nízkopríjmové rodiny“ – bráni im niekto vzdelávať sa, aspoň ukončiť poriadne základnú školu?

V mojom článku ide o to, že za prácu nie sme odmeňovaní primerane oproti vyspelým krajinám – a i z toho mála chcú uberať práve tým, ktorí poctivo robia.

Mimochodom – nízkopríjmovými skupinami, ktoré treba vymaniť z chudoby určite nemysleli naši analytici rodiny zlievačov, ale tých „nezamestnateľných“.

E.I.