otvorene

Jesto dosť mužov, ale málo chlapov – tak by sa dal zbilancovať súčasný stav v spoločnosti. Trochu provokačný názov by sme mohli doplniť o výrok, že rovnako nie každej žene sa podarí zostať dámou.

No tak už viete, o čom bude tento blog.

Svet sa mení, my sa meníme…

Svet sa ustavične mení – zo dňa na deň, či z hodiny na hodinu. Spomínate si na včerajšie slnkom zaliate popoludnie? Ja áno, pršalo dnes u nás celú noc. Prebrala som sa nadránom, počúvala som kvapky dažďa, a s ľútosťou som spomínala – hm, hm, radšej som mala včera popoludní vyraziť do hôr, namiesto čistenia kvetov na briežku pri bytovke pred zimou, to by ešte počkalo. Budúci týždeň je dvojdňová konferencia na Polceste, odtiaľ do Blavy na konštelačný výcvik, končím v nedeľu podvečer – briežok by som nestíhala čistiť. Svet ponúka mnoho možností – je otázkou našej voľby, čomu dáme prednosť. A naše voľby zasa nejakým spôsobom svet ďalej menia, vždy znovu a znovu.

Mení sa svet, mení sa spoločnosť, pomaly, potichu, postupne.

Nad čím to dumám…

Práve o zmenách spoločnosti teraz dumám, pretože dve práce na konferencie mám hotové, aj odoslané, no ešte dve mi písať treba.

Zmeny sa prejavujú viac u mužov, pretože ženy sa aktivizovali v emancipačných hnutiach, muži svoju spoločenskú rolu neaktualizovali. Toto a ešte oveľa viac píše k téme psychológ Zimbardo v knihe Odpojený muž. Zlyhávanie dnešných mladých mužov v rôznych oblastiach spája s

• ich individuálnymi charakteristikami, ako nesmelosť, výbušnosť a nedostatok svedomitosti,
• charakteristikami situačnými – vyrastanie v rodine bez otca ako vzoru, prehnaná konzumácia videohier a pornografie, sklon k závislostiam ako forma úniku od reality,
• spoločenskými charakteristikami – politickými, ekonomickými, vplyvmi životného prostredia (klesá testosterón, pribúda estrogen), úlohu zohráva i úpadok školstva…

Vzniká tým recipročná kauzalita bludného kruhu. Je to zaujímavá kniha, práve ju čítam, veľa vecí odborne vysvetľuje. Nejdem to tu celé analyzovať, to nie je cieľom môjho blogu.

Podstata problému „prečo niet chlapov (a dám)“ je presne v tom, čo uviedol Zimbardo. Je to o nezrelosti individuálnej, aj o nezrelých hodnotách a modeloch správania, ktoré spoločnosť predkladá ako vzor hodný nasledovania. Pribúda nezrelých jednotlivcov, takže je dnes náročné nájsť spoločnú reč rovnocenných dospelých partnerov. Máme dnes ďaleko viac informácií aj možností rozptýlenia, no nedokážeme si z nich zmysluplne vybrať tie, ktoré sú nám prospešné. Obvykle dostávame rozum vo veku, keď už máme nejaké životné skúsenosti, t. j. aj starneme. Kult mladosti v spoločnosti však mnohých vedie nielen ku hľadaniu „mladých a krásnych partnerov, či partneriek“, t. j. ku striedaniu partnerov,  preto sa pre nich stávajú nahraditeľným tovarom. Ale aj ku tváreniu sa, že sami sú „večne mladí“, t. j. aj seba robia tovarom, namiesto aby sa stávali jedinečnými. A tak máme obľúbené šou v štýle „nákupné maniačky“, miss, či podivné zoznamovacie súťaže, pod vplyvom ktorých prestávame byť autentickí, lebo byť samým sebou je v dobe iluzívnej dokonalosti luxus, určený len podivínom, ktorí nechcú byť „in“, sú „iní“. Málokto si dovolí nehrať hru na dokonalosť a mať sa úprimne rád natoľko, že je spokojný so sebou, aký je. A ešte menej ľudí si uvedomuje, že mať skvelý život neznamená mať ho výstredný, zvláštny, lebo jeho jedinečnosť je v dospelom prijatí všednej každodenností a nájdení šťastia v nej, schopnosti viesť život bohatý vnútorne.

To si vyžaduje na jednej strane žiť hlboký, zmysluplný vzťah so sebou samým. Je spojený s poslaním, niečím, čo nás osobne napĺňa. Vyžaduje si to silnú osobnosť, schopnú uvedomiť si manipulatívne vzorce spoločnosti a dokázať im aj čeliť. Čosi úplne iné je mať v sebe vnútorné radostné dieťa – no niečo úplne iné je v dospelom veku hrať rolu „chlapca či dievčaťa“ (alebo ďalšie nezrelé roly – princeznej či kráľovnej, ja mám k tomu rozpísaný jeden blog, a teraz aj Zimbardo sa so mnou zhodol v názore na ne). Je to tlak na ustavičnú zmenu, stále zdokonaľovanie seba v štýle požiadaviek spoločnosti – ťažko si predsa predstaviť, že by žena bola pekná bez krikľavo nalakovaných nechtov a tony makeupu, či že by sme boli šťastní napriek nedostatku peňazí. Tlak je silnejší na mužov, pretože chlapom sa v priebehu života musí muž stať, je to jeho celoživotná úloha, kým žena je ženou – hovorí Zimbardo (ja len dodávam, že aj dámou žena automaticky je, kým sa sama neprejaví ako opak, vtedy sa definitívne stráca pre ňu táto možnosť, lebo nemožno nebyť dámou, a potom ňou opäť znovu byť – celoživotná rola ženy je preto dámu v sebe nestratiť. Podaktoré ženy si ju však pletú s úplne inými rolami, podľa toho slovníka a správania sa identifikujú zrejme s ožratým kovbojom, či niečím ešte podstatne horším). Kým muž svoju identitu chlapa buduje, žena svoju identitu dámy musí udržiavať – v oboch prípadoch je to cielená práca na sebe.

A vyžaduje si to na strane druhej aj hlboký, zmysluplný vzťah s iným človekom, taký súdržný a zdieľajúci, v ktorom je to životné poslanie spoločné a presahujúce jedného človeka. Pretože len vtedy má vzťah zmysel. Nemusíte práve budovať spoločne katedrálu, stačí zodpovedná starostlivosť o rodinu, v ktorej sa obaja rodičia dávajú do toho naplno. Kým v Amerike je trende sa sťahovať od intenzívnej kariéry a rýchleho životného tempa do krajín menej vyspelých, kde je pomalšie životné tempo, aby ľudia trávili viac času spoločne, so svojou rodinou, v Európe je trend opačný – ako popisuje v spomenutej knihe Zimbardo je to syndróm sociálnej intenzity (ide o trávenie času s kamarátmi namiesto s rodinou), „hľadanie stále lepšieho“, závislostné správanie (lieky, drogy) ako moderné sociálne normy. Nejdeme dobrým smerom.

Blog píšem popri štúdiu Zimbarda popoludní – zapla som televíziu a práve v nej ide pieseň, ktorú miloval môj syn. A zvláštne je, že sa hodí k tejto dnešnej téme. Ja, veľký intuitívec, cítim, že je to jedna z mojich bláznivých koincidencií, ktorá mi čosi chce povedať, len jej teraz nerozumiem. Tá pieseň – „zostanem s Tebou navždy“ spieva sa v nej – neviem, čo po mne táto nenáhodná náhoda chce. Môj syn so mnou predsa navždy nezostal. Nie je tu, nie je. Och, idem do lesa, dopíšem večer.

No hej, teraz večer dopíšem.

V lese bolo úžasne. Slnko všetko prežiarilo, z vyhliadky som sa vracala s obrovskými krvácajúcimi škrabancami na rukách aj nohách od černičia, skoro ako hrdina piesne, ktorá ma motivovala ísť popoludní von.

Takže Iglesias a Hero, pravdaže. Milujem tú pieseň. „Môžem byť tvojim hrdinom“ spieva sa v nej tiež. Hm, nie je jednoduché byť takým hrdinom.

Hrdinov si ja predstavujem ako chlapov dávnych čias – dokázali sa o svoju dámu uchádzať, postupne si ju získavať, partnerstvo bolo obojstranný celoživotný záväzok. Celým životom šla zodpovednosť, úcta. Dnešná doba takým hrdinom veľmi nepraje – povrchnosť preniká všetkými oblasťami vzťahov. Ľudia prestali rozumieť, že ak sa zo vzťahu stratí úcta, vzťah skončil, tam už niet návratu, a že úcta je preto to, čo si musia vo vzťahu po celý čas budovať, a chrániť prinajmenšom tak ako lásku. Láska bez úcty je ako dom bez strechy, je len otázka času, kedy sa zničí. Nuž, dalo by sa o tejto  téme písať kadečo, ale mám pred sebou teraz večer ešte iné písanie. Za syna.

Záverom…

Nuž, skutoční chlapi a skutočné dámy – to sú ľudia dávnych čias. Pre mňa úctyhodní, nie bábiky na hranie, ani herci, žiadna umelina. Boli skutoční, určite aj sú, kdesi tu stále sú…

Elena   Predná Hora, 16.9.2017