Šťastie je to, čo nikto nevie definovať, ale každý to chce mať. Na rozdiel od inteligencie, na množstvo ktorej sa nesťažuje nikto, ohľadne kopy šťastia, ktorú v živote máme, bedáka – podobne ako pri výške platu – kadekto.
Ak chceme mať šťastie v živote, potom predovšetkým potrebujeme vedieť jasne, čo to vlastne hľadáme. A či ho vôbec treba hľadať, alebo len vidieť.
Takže o šťastí dnes, tak ako som včera sľúbila. A pravdaže aj o snoch, prečo ich mať viac o dva…
Všetci si občas kladieme otázku, čo to je šťastie..
Aj tú, kde to naše životné šťastie je. Radi by sme ho nejako prilákali k sebe „na večné časy a nikdy inak“. Po šťastí sa začneme zháňať najmä vo chvíľach, keď nám je nanič, sme smutní, vyčerpaní, sklamaní. Keď nám život nejako podloží poleno pod nohy.
V tomto smere platia o šťastí dve veci
– keby sme boli stále šťastní, tak by sme neboli šťastní.
(Hviezdy milujeme, lebo svietia v tme, ak by sme ich videli stále, stratili by pre nás tú zázračnosť. Rovnako je to i so slnkom, ak by nebolo mrakov, kto by si jeho lúče vážil a tešil sa z dní plných slnečných lúčov? A keby nebolo ťažkých chvíľ, nedokázali by sme si naplno chvíle šťastia, vzácnosť úprimnej radosti a nepredstieraného smiechu.)
- šťastie nemožno vážiť a merať.
(Kedysi som, neviem už naozaj kde, čítala, že šťastie je ako svedomie – nedá sa nám oklamať. Darmo sa pachtíme za snobským autom, bohatstvom, luxusným životom, dokonale krásnou partnerkou, skvelou kariérou, či za mocou. Vonkoncom nič z toho nám nezaručí, že budeme šťastní – skôr naopak, pretože pachtenie sa za niečím takým je stratou času, ktorá nás o šťastie oberá. Nič z toho v skutočnosti nie sú hodnoty vnútorného šťastia, len vonkajšieho predvádzania sa, akoby sme sa obdivom toho nášho „šťastia“ v očiach tých ostatných utvrdzovali (presviedčali sami seba), že sme určite šťastní. Ak nie sme úplne hlúpi, nenecháme sa zlákať pozlátkom, pretože skutočné šťastie je úplne inde. Spočíva v úprimnej láske k sebe a svojmu životu, takže sme schopní sa mu postaviť tvárou v tvár, bez všetkých barličiek (ako sú masky, alkohol, drogy či iné závislosti, falošné hodnoty…) – a začať robiť niečo hlboko zmysluplné, čo nás presahuje. To vnáša do nášho života pravú životnú spokojnosť a dlhodobé šťastie. Stavať preto treba na tom dlhodobom šťastí a zodpovedne k nemu robiť kroky.
Prezradím vám, mne Zámer sveta dáva ako poslanie robiť práve taký, obrovský, až generačný, uznávam že úžasný a silne zmysluplný projekt. No aby som sa rozhodla ho realizovať, musela by som znovu snívať a hlboko dôverovať. Takže som zvedavá, ako to Zámer sveta chce so mnou zariadiť, aby ma presvedčil. Nebude to jednoduché, lebo každý z nás ide takou cestou, aký príbeh o sebe sám sebe píše. Zámer sveta ma vidí ako Tú, ktorá buduje Územie anjelov. Ja tvrdohlavo píšem môj príbeh v štýle I can be your hero, Maroško.
Krátke chvíľky „sprítomnenia“, kedy sa cítime fajn, sú radostné, úžasné, no len okamihy. A malé šťastia sú aj radosti, drobné želania, ktoré nám rozžiaria deň. Hm, hm, no rozsvietia – v rámci tréningu úprimnosti priznám, že tento týždeň som sa snažila si splniť také drobné želanie – chcela som si spraviť radosť. Lenže šťastie, tá zlatá muška, len krúžilo okolo mojej hlavy a tak sa mi tú anglickú knihu o chlapcovi, ktorý si budoval stenu, nepodarilo hacknúť. Čo už.
Šťastie, tá zlatá muška…
Zrejme všetci poznáme starý citát, upozorňujúci na iluzívnosť nášho pohľadu na šťastie, ktoré poletuje okolo našej hlavy ako tá zlatá muška.
Pesimista povie, že „aha, lieta, ale prirýchlo“.
Optimista sleduje ligotavé záblesky okamihov, kedy šťastie zachytí zrakom pokrikujúc, že „to sú tie pravé okamihy šťastia“.
A realista pokojne kráča svojou cestou, lebo dôveruje Zámeru sveta a vie, že šťastie ktoré k nemu patrí, poletujúc vytrvalo okolo neho, sprevádza ho stále, nech ide kamkoľvek. Preto nemusí stáť a obzerať sa za ním so slzami v očiach, či s úsmevom na tvári, stačí ho len cítiť srdcom.
Koho sa spýtať na to, čo je ozajstné šťastie?
Nuž, koho iného ako ministra šťastia… Jasné, môj obľúbený kouč Vladimír Synek kedysi o šťastí zauvažoval tak, že to pokladám za moc a moc prínosné. A že čo povedal? Nuž – okrem iného – že Keď chcete lietať, musíte stratiť pôdu po nohami. Keď chcete kráčať, musíte sa rozhodnúť kam. Jasné, presne to sa na mňa teraz hodí. Viem, kde nechcem byť, ale neviem kam chcem kráčať. Povedal toho Synek, pravdaže, oveľa viac. Len myšlienka Verte v rozprávky. Tie nie sú o drakoch. Sú o tom, že draci sa dajú poraziť vo mne rezonuje. Ja draky milujem, rozhodne ich nepokladám za hrozivé bytosti. Viem, že tým autor výroku myslel symboliku nádeje. Ale draky mám tak hlboko v srdci, že sa s tým výrokom nedokážem stotožniť.
Veď áno, šťastie je o nádeji, že zlo porazíme, aj o odvahe kráčať a lietať. A aj o schopnosti snívať – k tomu Synek povedal naozaj krásnu myšlienku Majte stále o dva sny viacej, ako vám realita dokáže vziať. No čo vám na to poviem? Tie darované tri oriešky mám ešte stále pod vankúšom. Pravdaže tam v diaľke, doma.
Elena Blava, 22.9.2017
Celá debata | RSS tejto debaty