otvorene

Niekedy uvažujem nad tým, ako sa stanovuje cena niečoho, veď v našom živote platíme skutočne za kadečo. Platíme svojou prácou za podhodnotenú mzdu, platíme čoraz viac za čoraz horšie „služby štátu“, platíme čoraz intenzívnejším zbrojením za „život v mieri“. Platíme za ilúziu šťastia a lásky, za pohodlie, za život v spoločnosti,…

Mnoho vecí má jasnú cenu, za ktorú si to môžeme kúpiť. Kilo zemiakov, maslo, čokoláda, topánky, kniha, cesta z Revúcej do Bratislavy, obrovský plyšový medveď, výlet do Austrálie… A pravdaže aj kadečo iné, s jasnou cenovkou nalepenou na príslušnom tovare alebo službe.

Sú veci, ktoré majú cenu nejasnú, platíme za ne len dovtedy, kým cenu nepokladáme za privysokú, alebo veci za pre nás stratia dôležitosť. Taká je cena vzťahov s inými ľuďmi, konkrétneho miesta, kariéry…

Dnes ale poviem pár slov o tom, čo si nemôžeme kúpiť za žiadne peniaze. Budem hovoriť o cene života.

Za všetko v živote platíme…

Len za život samotný nie. Ten k nám prišiel cez našich rodičov ako ten najvzácnejší dar, ktorý im my nemôžeme nikdy vrátiť. Lebo rodičom môžeme „vrátiť“ peniaze, starostlivosť, lásku, všetko možné, čo do nás investovali. Život nie.

Napriek jeho vzácnosti a jedinečnosti si ho nie vždy ceníme – podaktorí sa nivočia alkoholom a drogami, iní nadmernou prácou a prečerpaním sa, niektorí sa života dobrovoľne vzdávajú, zomierajú. Je teda život vecou s cenou nejasnou, alebo vecou neoceniteľnou?

Ránom…

Krištáľovo čistá tma včerajšieho rána, prestriebrená u nás horách ranným „mžením“ – nie, naozaj neviem nájsť rovnako krásny výraz aj v slovenčine na iskriace sa mikročastice snehodažďa – v prichádzajúcom ráne vystriedaná lepivou mestskou hmlou cesty do práce. Hej, v meste som už kráčala sivobielym ránom, aj sivobielou krajinou, ktorú výdatne zasýpal sivastobiely sneh. Ale dnes nadránom u nás v horách z okna kuchyne vidím trblietavú snehobielu krásu, obrovské chumáče snehu ktosi zhora sype s nekonečnou trpezlivosťou na tento svet. Čoskoro vykročím do tej snehovej nádhery, do práce, dnes posledný deň v tomto roku – čerpám minuloročnú dovolenku (nezáviďte, mohla by som vás pobaviť popisom môjho života v štýle „kúzelník Mário“ – nedokončená strecha pracoviska je možno základom humoristického príbehu „ako tráviť dovolenku na pracovisku“, najmä ak sa k tomu pridá komunikácia s firmou, ktorá chce práve dnes začať kopať prípojku na zmenu vykurovania nášho pracoviska, či neuzavretý rozpočet… a pravdaže, nákup potravín  pre rodinu ma donúti vyraziť ešte raz do Vianoc do Revúcej).

Ale je to zázračne krásne a romantické – toto sneženie v tme – nuž dobrý základ k téme o živote a jeho cene.

K téme ceny života by sa dalo písať kadečo…

– o kráse okamihov a každého dňa života, o jeho zábavnej stránke, jeho sladkosti. Ja vám ale napíšem o inej stránke života – o mojich minulých troch dňoch.  V utorok som dostala do rúk rozsudok zo septembrového pojednávania. Treba písať odvolanie voči sume odškodnenia. Takže čítam dôkladne – dáva ma to neskutočne dole, som zúfalo vyčerpaná, až do apatie – a už po prečítaní prvých dvoch strán som túžila odísť do lesa, „k partizánom“, schúliť sa tam do snehu a zaspať navždy.

Čítať o svojom mŕtvom dieťati je zlé kedykoľvek, no v čase Vianoc to je zničujúce. Hlavou mi víria spomienky. Trápim sa predstavou, že keby na mieste tej lekárky bol dobrý odborník, môj syn by tu dnes bol, sedel by na gauči, hral by na klavírikoch, jedol by zelené jabĺčka, smial by sa. Môj synček, moja láska…

A dám celú pravdu…

– najviac zničujúci je ten nečestný prístup nemocnice, ktorá sa vykrúca všetkým možným aj nemožným. Pozrite si časť rozsudku – lepšie raz vidieť, ako dva razy počuť – neviem čo tým chcel právnik nemocnice povedať – že sa dokopy nič nestalo, ak môjho syna zabili? Pokladám to za diskriminačné vyjadrenia na adresu ľudí s postihnutím a kvality ich života – a ja som sa obrátila v utorok na generálneho prokurátora – ak vie obháňať extrémistov za debaty v krčme pri pive, čakám jeho vyjadrenie a konanie vo veci diskriminačných výrokov právnika nemocnice v štátnej inštitúcii – na súde počas oficiálneho pojednávania – na adresu ľudí s postihnutím. Vyzývam verejne ľudskoprávne inštitúcie, aby sa postavili na moju stranu, aby obete pochybení lekárov, nemohli byť vystavené takýmto argumentom.

Je tu ešte druhá strana mince – moje dieťa bolo postihnuté v dôsledku niečieho pochybenia v rámci pôrodnej situácie – a ja viem presne, čo bolo zanedbané. Mám v rukách aj pôrodopisy z oboch nemocníc, už tam nikto nič nedopíše dodatočne, aj keby chcel. A predstavte si, podľa mňa pochybila tá istá nemocnica, ktorá sa teraz jeho postihnutím oháňa. Na to treba mať žalúdok, však?

Píšem otvorený list – výzvu prezidentovi, premiérovi a generálnemu prokurátorovi s odvolaním sa na Radbruchovu formulu, aby mi bolo umožnené zahájiť trestné stíhanie voči neznámemu  páchateľovi, ktorý pochybil pri pôrode môjho dieťaťa a páchateľa spravodlivo potrestať. Keď sa syn narodil, riešili sme hlavne to, aby sme mu poskytli čo najviac starostlivosti a lásky, neriešili sme pochybenie. Ale teraz na základe z môjho pohľadu krajne amorálnych argumentov nemocnice, ktorá smrť môjho jediného syna zavinila, som pevne rozhodnutá žiadať od štátu vyšetrenie toho, kto jeho postihnutie spôsobil. Otvorili Mečiarove amnestie, nech umožnia vyšetriť aj tento prípad, potrestať vinníkov a odškodniť moju rodinu za všetky dôsledky, ktoré sme v súvislosti s tým museli znášať.

Ako by ste sa cítili na mojom mieste pri čítaní takýchto vyjadrení  o Vašom dieťati? Vo mne to spúšťa silný hnev a úvahu o tom, že páchateľka si zaslúži spravodlivý trest. Za to všetko, čo spôsobila – trest zo strany štátu je výsmechom spravodlivosti. Vyžaduje si teraz maximálne sebaovládanie nenapísať ani nespraviť nič z toho, čo sa mi premieľa hlavou. Možno by som potrebovala oporu, počuť slová, že to zvládnem. Ale na druhej strane mi ich absencia dáva slobodu konať.

Som pripravená vyšliapať cestu pre ďalšie obete pochybení lekárov. Lebo naivne si myslia, že najdôležitejšie je sa domôcť v trestom stíhaní potvrdenia viny u páchateľa. Nie, kdeže, to pravé peklo ich čaká len potom  – za výdatnej spolupráce páchateľa a štátu, ktorý chráni ľudské práva páchateľov, ale na práva ich obetí kašle.

A tak si kladiem otázku – aká je cena života?

Odškodnenie by malo byť v takej výške, aby obeť mohla svoj život znovuobnoviť, pozliepať jeho trosky opäť do zmysluplného celku. Lebo konanie páchateľa jej rozbilo celý doterajší život, ktorý budovala – v našom prípade to boli desiatky rokov. Človek po strate blízkeho môže cítiť potrebu odísť úplne inam, aby sa zbavil spomienok  – niekam sa presťahovať, zmeniť prácu (pri rozbehnutej kariére to vôbec nie je jednoduché).

Primerané odškodňovanie obetí povedie k tomu, že nemocnice si začnú vyberať zamestnancov, začnú zvažovať spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti a jej kvalitu, svoj prístup ku pacientom.

A pokladám za potrebné otvorene  a verejne diskutovať o tom, aká je cena života v tejto spoločnosti. Ak podľa lekárov je cena života nimi zabíjaných obetí taká nízka, budú spokojní, keď zabijem ich blízkeho a dám im tú sumu?

Záverom…

Niet dôvodu, aby v tomto štáte obete niesli donekonečna zodpovednosť a dopady činu namiesto páchateľa.

Elena  Predná Hora,  15.12.2017