otvorene

Jasné, aj o gymnáziách, aj o monitore, aj o reforme, aj o učiteľoch niečo dám. Tak dnes o školstve, poviete si možno. Ibaže toto nie je len o školstve, to je o nás všetkých.

Ako deti budeme vzdelávať, takých dospelých raz budeme mať, aj štát takých zamestnancov, aj táto spoločnosť budúcnosť. No to sa máme na čo tešiť…

Že prečo? Veď práve o tom v dnešnom blogu porozprávam.

V prvom rade si odpovedzme na otázku, či jednotky na vysvedčení sú zárukou úspechu človeka v živote.

Zaujímalo by ma, či pani ministerka školstva mala po celý čas samé jednotky na vysvedčení. Aj pán prezident, aj pán premiér, aj všetci ministri, poslanci, úspešní podnikatelia, dokonca aj vedci…

Lebo ja nie. Prvú a jedinú päťku na ZŠ som dostala v 4. triede, to som si zabudla slovníček z ruštiny (a plakala som celou cestou domov). Učiť som sa doma nepotrebovala, mala som výbornú pamäť, ale zodpovedne som si od prvej triedy sama robila úlohy hneď po príchode zo školy. Na gymnáziu som „čisté“ nemala, matematiku a fyziku som doslova neznášala. VŠ som prešla v pohode. Dochádzala som na gympel až do Kežmarku denne – čo znamenalo ísť ráno o piatej busom z domu a vrátiť sa večer o pol ôsmej. Škola však pre mňa nebola nikdy zásadne inšpiratívna, inšpiroval ma život. Naučila som sa sama čítať v ten prvý deň v 1. triede, keďže som chcela byť čitateľkou miestnej knižnice. Rovnako i na strednej a vysokej škole som si nachádzala sama oblasti poznania, za ktorými som šla viac.

V druhom rade si dajme odpoveď na to, v čom spočíva hodnota človeka.

Je nielen o IQ a intelektovom výkone, „rozume“, ale aj o srdci človeka, jeho citovej inteligencii, EQ. A o celej súhre komponentov jeho osobnosti.

Poznám ľudí, ktorí sú „múdri“ – v intelektovej oblasti výkonní, inteligentní, s vysokým IQ. Ibaže nemajú moju úctu a nevykročila by som s nimi ani smeti vysypať, takú nízku dôveru k nim mám. Pretože hlavnou životnou hodnotou pre mňa nie je „hlava“, ale „srdce“ – čestnosť, láskavosť, pravdivosť.

Za tretie si odpovedzme, či štatistiky merajúce úspešnosť a výkonnosť v školách sú výpovedné …

Vlastne výpovedné aj sú, len o čom v skutočnosti vypovedajú. Určite nie o úspešnosti žiaka, učiteľa, ani školy. Vypovedajú o rozdieloch v tejto spoločnosti, aj o jej problémoch. Budem to analyzovať podrobnejšie.

Naozaj si myslíme, že jednotkári zachránia túto spoločnosť?

Ako som napísala nedávno v mojom blogu, úprimne som presvedčená, že výber študentov VŠ podľa kritéria prospechu je veľký nezmysel. Napríklad na medicínu sa dostávajú len študenti s vynikajúcim prospechom – tak prečo potom máme toľko morálnych prešľapov v medicíne? Toľko morálnych oblúd, ktoré sa nehanbia brať desaťeurovky od dôchodkyne, či ľudí chorých na rakovinu. A v prípade vlastnej chyby, ktorou zavinia smrť pacienta, sa vykrúcajú a znásobujú dopady na obete, namiesto snahy odčiniť do najviac spôsobenú škodu.

Mnohí študenti majú neľahkú životnú situáciu a podmienky, musia tým nejako prejsť, čo sa odrazí aj na ich známkach – no možno aj vďaka tomu sa z nich v živote neskôr stávajú zodpovední ľudia, a vysokú školu by spravili, aj spoločnosti by potom boli na prospech.

Ako je to dnes v školstve?

Znechutenie učiteľov ustavičnými premenami v štýle „hókus – pokus, reforma“ je veľké. Ich postavenie sa nezlepšuje a problémovo sa správajúcich detí pribúda, závistlivcom skutočne prajem prísť do niektorých škôl a zažiť si „to učiteľské ničnerobenie“ – úprimne, nechcela by som byť dnes učiteľom.

Ak monitor ukazuje rozdiely v neprospech detí v disparitných regiónoch, mala by ministerka školstva robiť opatrenia. Lebo tie výsledky monitoru či ďalších prieskumov „úspešnosti“ nie sú o kvalite škôl, ani o kvalite učiteľov, ani o kvalite vzdelávania. Sú o situácii života v tých regiónoch.

A čo by mala ministerka robiť?

1. Zvýšiť kontrolu dochádzky detí do školy. V disparitných regiónoch mnoho detí poriadne v školách nie je – vymeškané stovky hodín, a pritom nie sú záškolákmi, majú ospravedlnenky od lekárov, aj mesačné a dlhšie PN. Rozumiem, lekár nechce prísť o platbu od poisťovne, každý pacient dobrý, navyše sa doťahovať s problémovými rodičmi a byť označený nebodaj ako rasista – no kto by radšej nevypísal jeden papier o PN? Pomohlo by, ak by lekár musel niekam hlásiť všetky deti, ktoré v ten deň vypísal na PN. A PN by mohol dať najneskôr od 4 dňa, kedy dieťa nebolo v škole. Lebo niet na svete učiteľa, ktorý čokoľvek naučí dieťa, ktoré v škole nemá.
2. Inšpirovať sa príkladmi dobrej praxe zo zahraničia – a zaviesť zóny prioritného rozvoja. Nielen vo vzťahu ku školstvu by mali fungovať – v takých lokalitách by štát mal investovať viac do rozvoja, skvalitniť tam cesty a dopravu, dať odborníkom vyššie platy, robiť všemožné podporné opatrenia, aby ten región prestal byť disparitným. Namiesto toho nám úspešne vláda navýšila počet disparitných regiónov, ktorým ide pomáhať – na ich mieste by som sa hlboko zamyslela, či som už nejako pomohla tým regiónom, ktoré boli disparitné doteraz. Lebo nie, nepomohli. Je zlá logika, že platy treba navýšiť zamestnancom štátu viac v Bratislave, lebo je tam vyššia životná úroveň, ako to propagoval svojho času pre školstvo minister Pellegrini. S takou logikou prístupu sa disparita regiónov nikdy nezníži.
3. Odpovedať sebe aj spoločnosti na otázku, čo je úlohou vzdelávania.

Vychovávať pracovníkov podľa potrieb trhu? Tie sa menia. Naučiť deti kadejaké informácie? Dať im vedomosti?

Vnášať do spoločnosti hodnoty podľa mňa.

Takže to posudzovanie akejkoľvek úspešnosti v školách nemôže byť len o intelektovom či vedomostnom výkone žiakov. Je potrebné hodnotiť ich zmeny v oblasti morálnej, emocionálnej a aj to treba ako dôležité pomenovať. Také zmeny si vyžadujú skutočne prístup ku žiakom individualizovať. Individualizovať prístup však v praxi znamená dať do tried PODSTATNE MENEJ žiakov ako v nich teraz je. Jednoducho každá paráda niečo stojí, aj umelé nechty pre fittnessku, aj obrnené vozidlá, aj zníženie počtu žiakov v triedach na 12-15, čo by bolo na individualizáciu prístupu až-až. V disparitných regiónoch tá dolná hranica, 12.

A vo vzťahu ku hodnotám potrebujeme v školstve aj v spoločnosti nabrať smer odlišný od doterajšieho – od individualistickej asertivity, ambicióznosti, priebojnosti ako veľkých mét ideálneho človeka v dnešnej spoločnosti ku láskavosti, súcitu, skromnosti, pokore a úcte. Nikdy nepresvedčíme žiakov, že majú študovať remeslá, ak ich nenaučíme úcte k poctivej práci. Nebudú zodpovedne žiť a pracovať, ak nebudú dostatočne ľudsky zrelí. Takže uberme kvadratických rovníc a kríženia čiernych sliepok s bielymi kohútmi, namiesto toho spravme hodinu o tom, ako správne povedať kompliment, ako komunikovať, ako zvládať hnev,…

Podľa mňa šancu študovať na gymnáziu by mali dostať všetky deti, ktoré o to prejavia záujem a spravia prijímačky. Rovnako je to s vysokými školami. Nemožnosť dostať sa na gymnázium či vysokú školu k láske ku remeslu nikoho nedovedie.

Záverom…

Čo by mala robiť ministerka školstva – a nerobí to?

Nuž, chopiť sa zdravého rozumu. Podľa mňa je to múdra žena, len by mala otvorene a nahlas povedať, že kde nie je, tam ani čert neberie. Ak spoločnosť chce robiť reformu v školstve, potom sa to nedá robiť bez navýšenia peňazí. Ak vláda nemá peniaze na školstvo a investuje radšej do zbrojenia, potom to pravdivo pomenujme a nehrajme sa na robenie reforiem.

Lebo zo vzduchu sa nedá variť.

Elena   Predná Hora, 21.1.2018

K diskusii: Zjavne máte problém čítať s porozumením – spôsob ako som zvládla čítanie uvádzam vo vzťahu ku svojej motivácii, na genialite skromne nebazírujem.

A pre tých, ktorí nepochopili, ešte raz a pomalšie – vynakladať také obrovské peniaze na zbroijenie v situácii, keď živorí tak veľa našich občanov, ,pokladám za zločin. Spolok, ktorý od nás také čosi žiada, nie je pre nás dobrý, a mali bysme z neho vystúpiť.Tento štát má zäväzky predovšetkým voči vlastným občanom, až tak voči akémukoľvek cudziemu spolku.