Po monitorovaní sa zasa raz spustilo prudké hľadanie vinníkov, prečo naši školáci nemajú tie najúžasnejšie výsledky. Samozrejme, už sa došlo k tým „pravým vinníkom“ tohto zúfalého stavu – podľa včerajšieho článočku v pravde Slabé fakulty, slabí žiaci, ktorý uvádza analýzu ZMOS-u – vinníkom sú tie slabé fakulty.
Preto ešte dnes niečo na tému situácia v „slovenskom školstve dnes“ a „výsledky žiakov“. Niečo som napísala už predvčerom v blogu Teraz 8.
Tak dnes to doplním. Dám pár slov o tej analýze, aj o príčinách „slabosti“ žiakov.
Nuž, na rovinu, ZMOS…
– nerozumiem, prečo niekto nazýva analýzou akékoľvek písanie svojich názorov, ani z akých faktov ste vychádzali v tej svojej analýze. Uvažujte, prosím, logicky – výber študentov by ovplyvnil rozdiely výsledkov žiakov medzi východom a západom Slovenska jedine v prípade, keby všetci tí slabí študujúci učitelia skončili „na východe“, a tí múdri a šikovní v Bratislave a okolí. Nepochybne to tak nie je.
Skôr to bude o počte osád, o počte detí, ktorým za prácou odchádzajú z hladových regiónov aj obaja rodičia. Aj o tom, že dobré výsledky ťažko podávať dieťa hladné, či vyčerpané stresom z ťažkej rodinnej situácie…
Ako vyberať tých najlepších?
To, akých študentov berú na učiteľské smery, rozhodne nemá byť podľa mňa len o ich prospechu. V spomenutom blogu som písala o medicíne, že jediným a hlavným kritériom prijatia študenta by nemal byť jeho prospech, lebo potom máme vzdelané obludy bez morálky. Pokladám za potrebné sledovať nielen prospech, ale aj emocionálnu a sociálnu inteligenciu, morálnosť, ľudskosť.
To isté platí o učiteľoch. Vynikajúci študijný prospech nezaručí, že niekto bude dobrý partner, rodič, dokonca ani učiteľ. Žiadny papier na svete totiž nespraví z nikoho dobrého človeka, nezaručuje múdrosť, ani ľudskosť. Čo z toho, že nám pedagogiku vyštuduje jednotkár, zvládne to trebárs aj s červeným diplomom, keď nebude mať vzťah ku deťom, nebude trpezlivý, láskavý a podporujúci.
Takže, milý ZMOS, ak analýzu, tak pravdivú – podstatou problému je to, že školstvo už dlllllhooooo nie je reálnou prioritou tohto štátu, vynakladá naň čoraz menej. Aj tohtoročný rozpočet školstva je nižší ako ten minuloročný – a to vzrástli viaceré nákladové položky už teraz – napríklad poštovné, čo nám tu potichu zdraželo. Nemusím vám vysvetľovať, ako sa máme správať voči tomu, čom je pre nás prioritou, však? Ani to, že priorita je obvykle jedna – nemôže byť prioritou štátu tisíc vecí naraz – aj školstvo, aj sociálne veci, aj zdravotníctvo, aj poľnohospodárstvo, aj diaľnice, aj vyzbrojovanie armády. Priority sa môžu v spoločnosti v priebehu času striedať, meniť, ale nie je ich mnoho súčasne, lebo potom to nie je o priorite.
Tiež je príčinou to, drahý ZMOS, že štát nerealizuje zásadné opatrenia v disparitných regiónoch na zníženie ich disparity. O potrebe zón prioritného rozvoja i pre oblasť školstva som písala v minulom blogu. Nuž ale rozumiem, je oveľa ľahšie je vyhlásiť, že máme slabé vysoké školy, ako pomenovať, že máme slabú vládu.
Rušiť vysoké školy?
Ja si nemyslím, že máme priveľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. V porovnaní so svetom v ich počte dokonca percentuálne zaostávame. Skutočne si preto myslíte, že práve rušenie niektorých vysokých škôl by tejto spoločnosti pomohlo?
Podľa mňa to, čo naozaj potrebujeme, je nastavenie funkčných podmienok pre slovenské školstvo. Je nutné znížiť počty žiakov v triedach, ak chceme zaviesť individuálny prístup. Je nutné dodať peniaze do školstva. Jediná otázka, ktorú v tomto smere má vláda zvládať je tá, odkiaľ na to zobrať peniaze. No a to je práve otázka priorít spoločnosti.
Takže zadefinujme si prioritu tejto spoločnosti – ak je ňou vzdelaný a zdravý národ, potom investujme do školstva, zdravotníctva, poľnohospodárstva. Ak je pre nás prioritou národ po zuby vyzbrojený, tak potom lejme desiatky miliárd do vyzbrojovania…
A preto, priorita spoločnosti je dôležitá vec. Ak chceme mať nejakú spoločnú prioritu, tak všetci o nej otvorene diskutujme.
A ešte jedna vec…
Poznáte iste ľudí, ktorí majú problém prehrať i v hre „Človeče, nehnevaj sa“, alebo v kartách, však? I ja takých poznám.
Prezradím Vám teraz, ako hrávam karty ja – pre radosť. Hrávam ich občas pre pobavenie, výlučne s rodinou, a zásadne o nič – naozaj ma pri tom nijako nevynervuje moja prehra. Nemám súperivé správanie, radšej spolupracujem – a aj moja sebaúcta je natoľko silná, že ma prehra v kartách nijako nevyvádza z miery. Nemám potrebu byť vo všetkom najlepšia, ani nie som. A čo?
Toľko o mne, aby ste pochopili môj uhol pohľadu.
Štatistiky pokladám za hodne zvláštnu vec, ak sa všetci aktéri majú dostať na tie najlepšie priečky rebríčka. Vždy predsa budú lepší a horší v nejakom výkone – a niekto musí byť aj posledný. Nebudeme mať zo všetkých detí jednotkárov, výkonové testy sú vždy nielen o dlhodobom výkone, vedomostiach, ale aj o osobnostnej zložke, miere úzkostnosti, sebaistote, schopnosti „predať to, čo viem“ a tiež o aktuálnej pohode. Každý monitor je podľa mňa teda nepresným meraním niečoho, čo celkom presne nevieme merať, a vonkoncom nie objektívnym meraním toho, čo naozaj merať chceme.
Záverom…
Prezradím vám ešte jedno verejné tajomstvo – platí Gaussova krivka. Vysoko inteligentných ľudí je isté percento v populácii. Rovnako aj vynikajúcich študentov je len isté percento, je to fakt. Tak ako je faktom, že je pondelok, aj utorok, aj sobota a nedeľa. Ale aj tí prospechovo slabší sú študenti, aj oni sú spoločnosti na osoh. A v praxi môžu byť veľmi osožnými, výbornými odborníkmi. Určite všetci poznáme ľudí, ktorí sa vzdelávajú a vzdelávajú, a vzdelávajú, len je im to na nič, sú odtrhnutí od reality – a nevedia ani klinec do steny pritĺcť.
Tlak na výkonové zameranie v spoločnosti podľa mňa nie je tým správnym riešením. Hľadajme radšej v deťoch to dobré, čo v nich môžeme podporiť. V každom jednom. A potom prídeme na to, že možno na učiteľstvo pošleme žiačku, ktorá nebude mať na vysvedčení jednotky odvrchu dospodu, ale bude láskavá a trpezlivá k deťom, bude súcitná a životne múdra.
Ak chceme niečo merať, merajme zmysluplne. A rovnako ak chceme niečo meniť, meňme zmysluplne.
Elena Predná Hora, 23.1.2018
neviem o tom, ze by prospech rozhodoval o prijati ...
Celá debata | RSS tejto debaty