otvorene

Kedysi ľudia verili, že diabli sú v pekle.

Presťahovali sa medzičasom, poviem vám. Hej, tak je to. O tom je môj dnešný blog.

Ak sa vám v tejto chvíli zdá, že chrlím žeravé dračie plamene – tak sa vám to rozhodne nezdá. Prešlo pár dní, počas ktorých som musela mlčať. Dokonca som nemohla poslať ani písomné vyjadrenie k tomu listu súdu, lebo to by najmenej o mesiac predĺžilo zasa odoslanie spisu z Okresného súdu v Revúcej na Krajský súd do Banskej Bystrice. Pritom posledné pojednávanie bolo v septembri minulého roka. Musela som mlčať, aby spis už konečne odišiel na ten Krajský súd v BB. Už je tam.

Som mierny a trpezlivý človek. Ale tu je moja hranica. Cítim sa neskutočne zranená a som rozhnevaná, až do krajnosti rozhnevaná, toto skrátka bola zo strany páchateľky posledná kvapka.

Kto je diabol?

Diabla podľa mňa spoznáte ľahko. Nie, nie, kdeže, nemá rohy a kopytá ako v dávnych detských rozprávkach – jeho rozpoznávacím znakom je v skutočnosti to, že nemá srdce. A ani morálne hranice, pravdaže. A pokúša vás – aby ste spravili niečo, čo by ste bez neho – sami od seba – spraviť nechceli…

To je podľa mňa pravý diabol.

Poviem vám teraz príbeh…

Vinníčka smrti môjho syna je právoplatne odsúdená na úrovni Najvyššieho súdu už druhý  rok. V súdnom spore proti nemocnici, ktorý prebieha, figuruje ako intervenientka z vlastnej vôle – a pripomínam, že aj napriek mojim námietkam, aby tam nebola.

Žiadala som súd, aby páchateľka už ako intervenientka nebola prítomná v pojednávaní s nemocnicou, lebo je pre nás ťažké ju vôbec vidieť, a nechcem, aby sa na osobu, ktorá zavinila smrť ich brata, museli dívať moje deti, ktoré sú priamymi účastníkmi tohto konania. Argumentuje úplne scestne, že prečo sme to nežiadali aj v trestnom konaní – nuž, tam predsa bola páchateľka obvinená, bol priamo riešený jej čin, tak sa ho zúčastňovať musela. A nie, nebolo to ani vtedy pre mňa jednoduché – plakala som vtedy ešte aj kvôli tomu, že prišla oblečená v žltom pulóvri, lebo ja by som sa k takej príležitosti obliekla určite priliehavejšie, s úctou k obeti. Myslím, že je to aj v blogu z tej doby pomenované, nemám teraz dosť síl to hľadať. Práve my ako obete sme v trestnom konaní nemali žiadne priame postavenie, lebo tento štát obetiam neumožňuje v trestnom konaní žiadne práva, na toto porušovanie práv obetí opakovane verejne poukazujem – je tam v procese len prokurátor a páchateľ.

Chceli by ste na mojom mieste, aby sa vaše deti dívali na osobu, ktorá zavinila smrť ich brata? Myslím, že otázka „čo by nás tak podľa nej mohlo traumatizovať na jej prítomnosti“ svedčí o úplnej neschopnosti empatie páchateľky voči nám.

Čo myslíte, mohlo by nás niečo na jej prítomnosti traumatizovať?

A čo ma tak rozhodilo?

Úplne ma rozhodilo vyjadrenie páchateľky, že „… vo všeobecnosti je možné porovnať život handicapovaného človeka so životom človeka bez zdravotného handicapu s tým, že by život zdravotne nepostihnutého človeka mal byť hodnotnejší…“

Ako by ste sa cítili na mieste matky, ktorá takéto vyhlásenia právoplatne odsúdenej páchateľky, ktorá preukázane zavinila smrť jej jediného syna a ktorej trest pokladá za len formálny, je nútená čítať a riešiť v súdnom konaní? Ako by ste sa cítili pri takýchto vyhláseniach osoby, ktorá vzala vášmu dieťaťu život a nemá žiadne morálne hranice a zábrany vykladať takéto veci? Ako asi v praxi pristupovala ku deťom s postihnutím s takýmito názormi o menšej hodnote ich života???!!

Zdá sa vám v poriadku postoj páchateľky, že život zdravého človeka je hodnotnejší ako život človeka s postihnutím? Nie je to nič nové pod slnkom, hlásal ho už Hitler, v projekte Aktion T4 – a v jeho mene zabili desiatky tisíc postihnutých a starých ľudí. Nuž tak.

Keby toto vyhlásil Kotleba, ešte by to ani nedopovedal, už by sedel. Dali sme vyjadrenie k súdu – snáď si páchateľka uvedomí, akú krajne nevhodnú vec napísala.

Namiesto sebakorekcie však páchateľka napísala ďalší list súdu…

Nemôžem uverejniť celý list, ale aspoň zo dve myšlienky z vyjadrenia páchateľky dám. Páchateľka neprejavuje žiadnu empatiu ako človek, správa sa nečestne, snaží sa mi ako obeti jej vlastného činu ešte ďalej ubližovať. Úsudok si o tom, ako to vypovedá o jej morálke a charaktere, spravte sami. V tom druhom liste sa ma odsúdená páchateľka dokonca snaží osočiť a zraniť…

Vnímam to, ale to neznamená, že ma to zraňuje menej. Nemohla som ten páchateľkin list riešiť trestným oznámením, lebo slovenská legislatíva nepokladá za trestné písať kadejaké osočovania zo strany páchateľa voči obeti posielané súdu – je to kvalifikované len ako vyjadrenie neverejné.

(Preto som aj proti Sulíkovmu nápadu, aby sa zrušila trestnosť ohovárania – opakovane som musela moje vyjadrenia o Sulíkovi v blogoch zmazať, takže sa k nemu vyjadrím tvrdo – týmto jeho nápadom sa len potvrdzuje všetko, čo som o ňom v minulosti napísala. Toľko.)

V tomto druhom liste dokonca duplikuje svoj názor o deťoch s postihnutím. Podľa jej vyjadrenia „pre každého súdneho človeka musí byť zrejmé, že permanentná starostlivosť o postihnutú osobu je obrovskou záťažou“ – ako s takýmto postojom mohla liečiť postihnuté deti???!! Je to jej presvedčenie – a keďže to píše v dvoch listoch, tak koná takto opakovane.

Navyše uvádza, že emocionálna naviazanosť na dieťa s postihnutím je nižšia ako na dieťa zdravé. Čo vy na to rodičia detí s postihnutím? Prosím vás, ozvite sa verejne, toto je úplne amorálne a patologické stanovisko, čo odsúdená páchateľka hlása o deťoch s postihnutím.

Nemá o intenzite puta medzi rodičom a postihnutým dieťaťom ani potuchy, rovnako ani o posttraumatickom raste. Nemala by som jej poslať ďakovný list, že zavinila smrť môjho dieťaťa?!!! Veríte na reinkarnáciu? Čo myslíte, kto sa v týchto vyhláseniach reinkarnoval?

Čakám preto na výsledky vyšetrovania – dala som podnet Úradu špeciálnej prokuratúry ohľadne týchto výrokov páchateľky voči ľuďom s postihnutím nehoráznych, zaoberá sa prešetrením veci v súčasnosti NAKA. Dnes som vo veci vypovedala.

To ale nie je všetko.

Pani páchateľka sa prezentuje…

V predchádzajúcom vyjadrení páchateľka napísala (prvý a posledný raz), že sa cíti vinná za smrť nášho syna. V tomto liste k tomu uvádza – citujem doslovne, t. j. ponechávam chyby tak ako v origináli v texte sú.

„Úvodom sa mi žiada dať na pravú mieru to, čo aj žalobcovia aj sami postrehli, teda že len náhodou, pisárskou chybou ocitlo v tomto mojom podaní vyjadrenie, že sa cítim byť vinná za smrť ich príbuzného.“

Krucinál, čo je toto za človeka???!!  Áno, cítim teraz voči páchateľke obrovský hnev. A vy by ste ho po týchto jej slovách necítili na mojom mieste?

Jednoducho, pani páchateľka…

Páchateľka sa v liste tiež zaujíma, prečo som dieťa nedala liečiť do Švajčiarska – keď komunikujem so švajčiarskym odborníkom ohľadne liečby detí so shuntom.

Nuž, v tejto otázke sa s páchateľkou čiastočne zhodnem – ja si kladiem túto otázku dlhodobo. Myslím, že by tento štát mal ľuďom umožniť založiť si rodinné zdravotné účty – a z nich by si financovať kvalitnú liečbu pre svojich blízkych, a nie zdravotnými odvodmi financovať nekvalitu služby a primitívne správanie podaktorých slovenských zdravotníkov. To ale nemení nič na skutočnosti, že pokiaľ nútene prispievam zdravotné odvody v SR, je povinný mi tento štát zaistiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Dokonca nielen na základe zákona, ale aj platnej Ústavy SR.

Dokonca páchateľka v tom liste spochybňuje môj vzťah s mojim synom. Píše tiež, že som ho neprišla pozrieť v ten deň hospitalizácie –  hoci je v spise vysvetlenie zaznamenané, že syna hospitalizovali po tretej popoludní a ja som bola na porade v BB. Keďže nemáme auto, ani žiadne spoje nechodia večer a so synom bol hospitalizovaný manžel, nedostala som sa už do Revúcej večer, ale až prvým autobusom ráno pred šiestou. Keby som bola vedela, že tá ženská môjmu dieťaťu ublíži, pochybuje niekto z vás, že by som tam bola šla pešo už v noci???!!

Záverom…

S diablom sa skrátka spája pokušenie. Diabol je preto podľa mňa je ten, kto robí všetko pre to, aby prekazil vaše dobré predsavzatia. Pokúša vás dovtedy, kým…

Hm, ak čítate môj blog dosť dlho, viete čo bolo dlhý čas moje najväčšie pokušenie, však?

Už nie je – a som za to úprimne vďačná.

Ale sú aj iné pokušenia, nepochybne.

Nerobím si ilúzie, že by páchateľka žila s pocitom viny, nech sa teraz stane čokoľvek, lebo pocit viny zažíva len človek, ktorý má svedomie. U nej ho na základe jej vyjadrení a činov  nepredpokladám.

Elena   Predná Hora, 24.5.2018