otvorene

Kedy, ak nie dnes?

To je zásadná otázka, ktorá nás v živote posúva dopredu.

Takže – kedy hovoriť o utrpení detí, ak nie dnes, na Medzinárodný deň  nevinných detských obetí agresie, ktorý upriamuje pozornosť na bolesť a utrpenie detí celého sveta ako obetí fyzického, mentálneho a sociálneho zneužívania?

Spomínate si ešte na príbeh malého Alfieho? Nevyliečiteľne chorých detí je vo svete veľa, žiaľ, aj u nás sú. Aby ich nepostihol osud Alfieho, vznikla Charta práv nevyliečiteľne chorých detí – o nej teraz viac.

A prečo jedenástka Fúkanie do púpav? Ľudia prepájajú fúknutie do púpav so splnením priania. Ja som púpavy nikdy takto nefúkala – vždy iba tak, rozsievajúco – pre radosť semienok, nech letia voľne svetom na miesto, kam majú doletieť.

V tejto jedenástke budem fúkať do púpav so želaniami. Jedno fúknutie – jedno prianie.

A hej, každé z mojich prianí konštelačne podporím.

Fúkanie do púpav…

Čas púpav, púpavovanie – je prekrásny. Zlatisté kvety rozžiaria lúku. Ich biele hlávky ju skrášlia rozprávkovou nehou.

Biele padáčiky sa vznášajú, letia s vetrom a spoznávajú svet. Zosadnú raz, nevedno kam. „Fúha, toto je moje pravé miesto, áno, tu zostanem.“ A zostanú, aké jednoduché.

Mám moc rada čas púpav. Fascinuje ma ich odolnosť a vytrvalosť, dokážu vyrásť na nečakaných miestach – v pukline skaly, v suchom pni, uprostred asfaltu.

Fúkanie do púpav je mi blízke…

Fúkam do nich srdcom. Vedú ma cez hranicu času. K môjmu synovi – a nášmu fúkaniu púpav. Maroško mi chýba. Priveľmi.

Hej, cítim jeho blízkosť, no chýba mi spôsob života, aký som žila vtedy.

A hej, mám rada ľudí, ktorí fúkajú do púpav. Len tak, pre radosť, aby nechali semienka púpav letieť svetom…

Fúknutie prvé…

Deti, tie krehké bytosti – budem za ne kopať až do konca síl.

Deti s postihnutím či závažnou chorobou – bezbranné voči ľudskej bezohľadnosti a zlobe.

Prípad Alfieho Evansa som v mojom blogu spomenula opakovane. Zomrel, lebo mu nemocnica zastavila nielen poskytovanie lekárskej pomoci a liečby, ale aj vody a jedla.  Zdalo by sa vám v poriadku, ak by takto lekári a sudcovia poslali na druhý svet vášho blízkeho?

Pár mesiacov predtým rovnako skončil prípad malého Charlieho – obe deti zomreli v dôsledku toho, že im bolo odmietnuté ďalšie poskytovanie lekárskej pomoci ako „beznádejným prípadom“. Sú vizitkou amorálnosti súčasného zdravotníctva i súčasnej spoločnosti v prístupe ku slabším a bezbranným. Pretože podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa sú to práve vlády, ktoré za napĺňanie práv detí zodpovedá.

Týka sa nás to všetkých, nemlčme.

Verejne prehlasujem, že došlo ku porušeniu práv detí v prípade Charlieho aj Alfieho – a ľudské spoločenstvo sa s tým musí nejako vyrovnať. Nemožno podľa mňa tolerovať posúvanie noriem smerom k fašizácii postojov v zmysle – „necháme ich zomrieť, lebo sme sa tak rozhodli“. Dokonca zomrieť krutou smrťou hladom a smädom, ako v prípade Alfieho Evansa.

Som rada, že  sú ľudia, ktorí sa rozhodli nemlčať a riešiť veci. Vatikánska detská nemocnica Bambin Gesú zostavila návrh Charty práv nevyliečiteľne chorých detí. Prostredníctvom Európskeho parlamentu ňou chcú ochrániť práva týchto detí vo všetkých krajinách. V tejto charte uvádzajú, že existujú deti nevyliečiteľné, ale nie neliečiteľné. Zdôrazňujú právo rodiny na účasť pri liečbe, zakotvujú právo na názor iného lekára a výber zdravotníckeho zariadenia (i zahraničného), aj právo na prístup k liečbe experimentálnej a paliatívnej.

Moje prvé fúknutie do púpav a prianie

Prajem si, aby sa Charta práv nevyliečiteľne chorých detí šírila a bola medzinárodne prijatá.

Elena   Predná Hora, 4.6.2018

P.S.: Práve dnes som absolvovala ďalšie vypočutie za podnet ohľadne pôrodného poškodenia u môjho syna. A hej, práve dnes posielam list, ktorým niekoho pozývam na Slovensko – zajtra vám prezradím, že koho a prečo.

A hej, obrázok nie je môj, je z pinterestu. Moc sa mi páči, je zvláštne filozofický, má silné posolstvo. Ale nie každý ho v ňom vidí…