otvorene

Dnes vám poviem na rovinu päť právd o prípade Filipínca Henryho.

Nie, ani jedna z nich vás nepoteší…

Pravda prvá  – Páchateľa sudca musí teraz prepustiť na slobodu…

Na www.aktualne.sk som si nadránom všimla článok Šokujúce tvrdenie sudcu: Juraj Hossu, ktorý dokopal Filipínca Henryho, je vo väzbe nezákonne!

Objavili sa naštvané výroky diskutérov voči sudcovi – nechápu, že takto funguje spravodlivosť na Slovensku. Na tom tvrdení nie je nič šokujúce pre mňa – keďže už som slovenskou justíciou za roky boja o spravodlivosť pre svoje dieťa poučená o tom, že v tomto štáte má páchateľ všetky možné ľudské práva, len obeť nie. Na nerovnosť práv obetí a páchateľov poukazujem už dlho – a nič sa nemení.

Prvá pravda hovorí, že páchateľ mal byť väzobne stíhaný priamo, rovno – a nemožno to dodatočne takto naprávať, lebo sa tým porušujú práva páchateľa.

Práva páchateľa sú na Slovensku väčšie ako práva obetí, ich postavenie je nerovné.

Takže na rovinu – sudca Šamko má pravdu. A ak má všetkých päť pokope, tak páchateľa na slobodu teraz pustí. Inak sa naozaj stane, že na základe porušenia jeho ľudských práv ho nebude možné stíhať vôbec. To už by ste na neho potom len nadávali – hoci adresátom nadávok by mali byť tvorcovia takej legislatívy – tí, ktorí zostavujú zákony chrániace páchateľov namiesto obetí, a tí, ktorí sedia v parlamente a dvíhajú ručičky za kadejaké darebáčiny.

A popri nestíhaní za zavinenú smrť ťažkým ublížením na zdraví s následkom smrti ešte by mohol páchateľ vymôcť aj odškodnenie od štátu (t. j. z našich daní) za neopodstatnený zásah do jeho ľudských práv – lebo vziať ho do väzby dodatočne nie je podľa mňa v súlade s platnou legislatívou.

Namieste bolo potrestať okresného prokurátora, nie však uväzniť obžalovaného páchateľa, keď už nebol vzatý do väzby. Lebo tým dostáva šancu uniknúť spravodlivosti úplne.

To je pravda o slovenskej spravodlivosti.

Pravda druhá – Páchateľom je preukázateľne menovaný Juraj Hossu…

Nie, nespochybňujem jeho páchateľstvo – je zdokumentované. Na jednej strane je dobre, že záznam je, ale zároveň moc súcitím s blízkymi Henryho. Pre mňa je bolestné, otriasajúce to vidieť, nemôcť mu pomôcť v tom utrpení.

Uvedomujem si, aké to musí byť – vidieť ten záznam jeho de facto smrti – pre jeho blízkych. Spomínam si na chvíľu, keď som videla v súdnom spise fotografie môjho mŕtveho syna v rámci súdnej pitvy rozrezaného na kúsky. A pamätám si rovnako aj morálne otrlý výrok odsúdenej páchateľky lekárky z jej posledného (teda zatiaľ posledného) listu súdu, že „stalo sa, čo už“ (čoskoro dám z jej listov podstatne viac).

V tejto druhej pravde však týmto chcem poukázať na chorú dvojtvárnosť slovenskej legislatívy, v ktorej nesmiete uvádzať meno právoplatne odsúdeného páchateľa.

Zatiaľ neodsúdeného páchateľa môžete menovať, hoci jeho páchateľstvo vôbec nie je potvrdené právoplatne – a ani nikdy nemusí byť, vďaka pokriveniu zákonov sa z nesenia následkov za svoj čin úplne môže vykrútiť.  Ale osobu, ktorá je právoplatne odsúdená, už menovať nesmieme – hoci práve vtedy je zákonom potvrdené a preukázané, že skutok naozaj páchateľ spáchal. Zodpovedá zaň v plnej miere.

Akú logiku v tom vidíte?

Pred čím chráni takouto legislatívou štát páchateľa? Pred následkami jeho vlastného činu?

Pravda tretia – Postoj páchateľa je poľahčujúca okolnosť

Falošnosť z ospravedlnenia páchateľa na mňa sála. A ak je poľahčujúcou okolnosťou ospravedlnenie, mal by byť postoj páchateľky v prípade smrti môjho jediného syna okolnosťou priťažujúcou. Prečo nebol, pán generálny prokurátor? Prečo ste pri zistení pochybenia sudcu, ktoré mám potvrdené, nekonštatovali aj pochybenie prokurátora a nepostihli ho?

A ak svedkovia potvrdia rasistické výroky páchateľa pri čine, potom je nutné pri rozsudku jeho postoje zohľadniť a aj za ne ho tvrdo potrestať.

Pravda štvrtá – Spolupáchateľstvo treba stíhať razantne…

Páchateľ vyhlasuje, že si nič nepamätá. Bol predsa opitý.

Ako je možné, že zo spolupáchateľstva neobvinia majiteľa a obsluhu podniku, kde si takýto stav opitosti navodil? je predsa zákonom zakázané podávať alkohol osobám podnapitým. Verte, že postačí päť za spolupáchateľstvo odsúdených podnikateľov a obsluhy reštaurácií a pohostinstiev v prípadoch, kde opitosť páchateľa zohrala úlohu – a uvidíte, ako zázračne z našich ulíc ožrani zmiznú – človeku javiacemu známky opitosti už nikto nenaleje. Možno postačí aj ich ťahanie na občianskoprávne komisie s vyššou pokutou za spolupáchateľstvo – myslím, že veľmi rýchlo dokážu zjednať nápravu.

Pravda štvrtá – Všetky obete sú „Filipínec Henry“!!!

Nuž, nerada spájam smrť človeka s politikou – ale nie ja som to spojila. Nie ja som rozbehla hru na spravodlivosť – veľkú mediálnu hru, v ktorej sa bojovať za spravodlivosť pre neho púšťa kadekto.

Filipínca Henryho opisujú ako láskavého a milého človeka, pracoval, posielal domov peniaze, Miloval a bol milovaný – to je to hlavné, čo ja vidím pri ľuďoch, ktorí zomreli niečou vinou. Uvedomujem si tie súvislosti, príliš bolestne im rozumiem…

Ibaže štvrtou pravdou je, že spravodlivosť musí platiť pre všetkých rovnako – pre Filipínca, ako pre Slováka. Všetky obete si zaslúžia prístup ku spravodlivosti rýchlo s spoľahlivo.

V mojom blogu V skorom ráne 10. – Náš statočný premiér Pellegrini… som to naznačila – a teraz to poviem otvorene a natvrdo – prístup ku spravodlivosti by mal mať štátom zaistené rovnako každý občan, ktorý sa stane obeťou trestného činu.

Ak štát zaisťuje pre Filipínca Henryho spravodlivosť a pritom na práva ostatných obetí – svojich vlastných občanov – kašle, tak niečo v poriadku v prístupe ku spravodlivosti na Slovensku nie je. Naše deti zomreli preukázane vinou lekárov – a my, ich matky, bojujeme za spravodlivosť v tomto štáte už po celé roky. Verejne sa pýtam – prečo doteraz nespravili účinné opatrenia na riešenie problému ani generálny prokurátor, ani minister spravodlivosti, ani vláda? Nevidia nerovnosť práv obetí oproti právam páchateľov?

No čo na to všetko dodať? Bolo by smutnou vizitkou Slovenska, ak by obete trestných činov požiadali hromadne o občianstvo inej krajiny pre ne – aby sa u nás konečne dočkali spravodlivosti. Filipínske veľvyslanectvo by sa zrejme muselo kapacitne zväčšiť…

Záverom…

Zdieľam bolesť zo straty s Henryho rodinou.

Elena   Predná Hora, 9.6.2018

P.S.:

Áno, dnes pridávam prianie a púpavy tri – aj za predošlé dva blogy. Všetky fotografie sú prekrásne, ale ani jedna nie je moja – sú z internetu.

Prajem si, aby nezomierali nevinní ľudia v dôsledku niečej bezohľadnosti.

Prajem si, aby sa prestali ľudia správať kruto voči iným.

Prajem si, aby v tejto spoločnosti konečne nastala zmena v prístupe ku obetiam trestných činov.