Poviem vám príbeh. Školáci kráčali do školy v jeden septembrový deň, podobne ako dnes vykročia. Niektorí do nej šli hrdo po prvý raz v živote, spolu so svojimi rodičmi – s radostným úsmevom, plní očakávania – a bolo to i naposledy, čo do školy kráčali.
Spomínate si? Nie, nie je to pekný príbeh – a hovorí nám pritom tak veľa…
Tak o ňom, aj o kadečom ďalšom s týmto príbehom prepojenom, vám v tejto chvíli poviem pár slov.
Hej, bolo to v ruskom meste Beslan…
Spomínate si ešte na tú tragédiu? Odohrala sa v roku 2004. Pri útoku čečenských teroristov vtedy zahynulo 334 rukojemníkov, z toho 186 bolo detí. Okrem nich zomrelo 10 príslušníkov špeciálnych jednotiek, ktorí ich vyslobodzovali. Presný počet teroristov bol údajne tridsaťjeden, ibaže nech rátam akokoľvek, z publikovaných zdrojov mi to nesedí – nakoniec, nie je to najpodstatnejší detail. Niektoré zdroje uvádzajú, že najmenej jedného z nich zlynčovali obyvatelia mesta. Niekoľkých zastrelili samotní teroristi, keď sa postavili proti braniu detí ako rukojemníkov. Prežil jediný z teroristov.
Nejdem analyzovať môj pohľad na teroristov
– akýkoľvek nápad násilne si čosi vynucovať ohrozením nevinných obetí pokladám za zlý, jeho realizátorov by som zamkla do cely bez jedla a vody – a kľúč by som zahodila. K tomu len toľko.
A hej – nepáči sa mi, že naše médiá vtedy vypisovali o nich ako o „čečenských separatistoch“, „partizánoch“ a „povstalcoch“ – nikdy, nikdy nepoužili slovo „teroristi“. Nuž tak, médiá – obyčajní primitívni teroristi to boli. Moc sa mi páčilo pod ktorýmsi z článkov o Beslane, ako diskutér napísal, že to boli rovnakí partizáni ako Bin Ládin.
Keď už sme pri Čečensku…
Ach, pôvodne to bola pre mňa krajina koní a voľných priestorov. Po Beslane už nie. O tom, čo naozaj islamisti môžu spôsobiť svedčí práve Čečensko konca minulého storočia – islamský fundamentalizmus tam zanechal kruté stopy v tej dobe. Chopili sa moci, nedokázali však riadiť ekonomiku ani verejnú správu a zaviedli tvrdé inštitúty islamského práva, západné médiá to ale nikdy pravdivo nepomenovali.
Kruté zákony na štýl Daešu a etnické čistky proti ruskému a neislamskému obyvateľstvu viedli k tomu, že stratili veľmi rýchlo podporu ľudí. Aby maskovali svoju neschopnosť, bolo treba novú vojnu – a tak začali útok proti multietnickému Dagestanu.
Ktovie prečo tam nemali práve Čečencov v láske – žeby kvôli ich násilníckej povahe a bezohľadnému presadzovaniu islamizmu? V mnohých teroristických útokoch vo svete majú práve čečenskí teroristi prsty, tvoria početnú časť „bojovníkov“ ISIL. Rusko protiteroristicky zasiahlo v Dagestane, aj v Čečensku a krajina zažila vďaka tomu prudký hospodársky rast.
A hej, už zasa sa tam islamizmus postupne derie dopredu – nie tak kruto ako kedysi, ale už zasa. Deatilne situáciu analyzuje článok Braňa Fábryho z roku 2016 s názvom Zamlčané fakty o Čečensku.
Toľko malá odbočka o Čečensku. Teraz poďme späť k Beslanu.
Nebudem venovať detailne ani pozornosť zásahu špeciálnych jednotiek…
Príbuzní vyčítali ruským bezpečnostným jednotkám neprofesionalitu zásahu i vyjednávania. Po vojne je každý generálom – v tých podmienkach, s viac ako tisíc sto rukojemníkmi, niektorí hovorili až o 1500 ľuďoch – nikto presne nevedel s koľkými, z toho mnohými deťmi, to iste bolo hrozné i pre zásahovú jednotku. Navyše na krku s pridruženou severoosetskou domobranou a ozbrojenými obyvateľmi mesta, ktorí sa im snažili „aktívne pomáhať“. Na rovinu – v takýchto situáciách je práve príliš aktívny pomocník často väčšou pasekou ako nepriateľ. Zabili piatich únoscov pri útoku, ďalší 13 ušli a boli zabarikádovaní v jednom dome, takže boj pokračoval, nakoniec prežil jediný z nich – prezradil strojcu toho nápadu Šamila Basajeva – ten sám to neskôr potvrdil.
Jedna verzia dokonca hovorila o mimoriadne premyslenej akcii, pri ktorej počas leta teroristi pracovali na oprave školy – a pritom ukryli priamo pod podlahami školy zbrane.
Útok proti teroristom bol skritizovaný a Rusko dokonca aj súdené a odsúdené Európskym súdom pre ľudské práva zaplatiť obetiam odškodnenie za neoprávnené použitie sily pri zásahu aj za neschopnosť zabrániť rukojemníckej dráme. Útok na školu realizovali špeciálne jednotky i za cenu životov niektorých rukojemníkov, tých použili teroristi ako živé terče a použili aj silné zbrane, ako plameňomety a guľomety. Existujú rôzne verzie – zaútočili údajne po Čečencami náhodne či zámerne spustenom výbuchu, či po výbuchu Rusmi aktivovaných dvoch mínometných granátov. Nevieme ako to bolo naozaj – rozumiem však, že v hre bolo priveľa ľudských životov a bolo potrebné voliť menšie straty.
Ja – nie, nikdy by som nedokázala takto racionálne uvažovať v prípade dilemy, nikdy by som nedovolila „menšie straty“, radšej by som volila šialený pokus s nereálnym očakávaním skúsiť zachrániť každého a zrejme s katastrofálnejším výsledkom – pretože reagujem viac srdcom ako rozumom. Realisticky poznám svoje slabé miesta – preto by som nikdy nepracovala v takejto oblasti. Viem ale, že niekto takú prácu robiť musí – a aj čo všetko to obnáša, mám hlbokú úctu k tým ľuďom, ktorí to robia.
Pozrime sa radšej na inú stránku tej udalosti…
Obrovské straty a obrovská trauma – stopy dodnes trvajú u tých, čo masaker osobne prežili, aj u pozostalých obetí.
Deti, ktoré prežili, vyjadrovali po čase hlbokú nenávisť voči Čečencom a túžbu pomstiť sa – takže i zo tohto pohľadu je krok teroristov nepremyslený, vyvolali odpor verejnosti proti sebe a podporu tvrdým opatreniam voči nim. Aj ja si kladiem otázku, čo je to za náboženstvo, ktoré vedie ľudí robiť takéto niečo…
V roku 2014 spravili tryznu – trvala presne tak dlho ako samotný teroristický masaker – či ako to média označujú „rukojemnícka dráma“ – celých 51 hodín a 50 minút. Na počesť obetí postavili na mieste sklenenú kupolu so 103 podpornými stĺpmi, vchod do sály obteká voda – ako spomienka, že obetiam ju teroristi odopierali a pri cintoríne otvorili aj Park anjelov. Každoročne v rámci výzvy Beslanské matky zapaľujú v deň výročia v oknách domov v meste sviečky.
I jediný z teroristov, ktorý prežil v beslanskom masakri, tú obrovskú bolesť blízkych obetí videl v súdnom konaní. Dostáva dodnes nenávistné listy pozostalých, vraj ich nečíta – a svoju vlastnú vinu bagatelizuje – on ani nevedel, čo idú robiť, že idú zabíjať. A on tie deti a ženy ani nemohol zachrániť. Zrejme sám nie – jedno je ale isté – uprostred toho pekla vtedy skutočne našli niektorí z teroristov v sebe ľudskosť a odvážne sa postavili na obranu obetí. Zabili ich „vlastní“.
Spomienky na mŕtvych blízkych sú pre Beslančanov stále bolestné – niet rodiny, v ktorej by niekoho nestratili.
Záverom…
Ako sa vyrovnať so skutočnosťou, že vám niekto zabije blízkeho človeka, najmä ak ide o milované dieťa? Položte si otázku, ako by ste to prežili? Ako by ste po tom všetkom kráčali s ďalším svojim dieťaťom do školy v prvý septembrový deň?
Spomienku obetiam a úctu beslanským matkám týmto verejne vzdávam.
Elena 3.9.2018
Celá debata | RSS tejto debaty