otvorene

„Ešte chvíľu, iba takú maliličkú chvíľku si užívať teplo postele“ prebleskne mi hlavou. Ponáram sa do slastného pocitu pohodlia a bezpečia postele, zababušená až po uši mäkkučkým paplónom, aj hrubou huňatou dekou. Poznáte určite nežnú vôňu okamihov, kedy ticho môžeme „ešte chvíľku oddychovať“. Myšlienky v takej chvíli vypúšťam, užívam si skutočne naplno sladký okamih pohody pred ranným vykročením.

Nespím už hodnú chvíľu. Dnes je osemnásteho, prebral ma nadránom tichý hlas v mojej hlave. Snažila som sa tú myšlienku odplašiť „lentakbrúzdaním“ na pintereste, posťahovala som si zopár obrázkov o vyzdobovaní stoličiek (akoby som ich dakedy v živote zdobila – ale náhodou, možno ich niekedy vyzdobím). No aj tak som tú myšlienku nevedela dostať z hlavy.

Neviem, logicky vám neviem vysvetliť, prečo práve dnešok mi máta v hlave. To keď pochopím ja sama „že prečo dnešok“, tak sa posuniem bližšie k životnému poslaniu. Toto mi práve dali moje myšlienky pustené na voľnobeh. No super. Obvykle, ak chcem niečo pochopiť, uvažujem o tom voľnomyšlienkovo. Tak práve to s tým dnešnom teraz robím…

Zvláštny deň, zvláštny príbeh…

Osemnásty január – neviem o ničom pre mňa v ten deň významnom. Nepoznám nikoho, kto sa v ten deň narodil. Ale pritom intuitívne viem, že je tento deň niečím pre mňa mimoriadne dôležitý.

Je zlatohviezdičkový. Dva, tri, či štyri roky dozadu (po smrti syna som sa prestala orientovať v čase, veď načo aj?) sa mi v tento deň objavili zlaté hviezdičky. Trblietali sa v kúte miestnosti, bol to nezabudnuteľný pocit. Čosi mi hovorili. Čosi mi pripomínali. A ja som nerozumela, že čo.

A tak som na ne zabudla.

No je tam toho, zlaté hviezdičky. Ešte keby tak sedemhlavý drak, alebo výherné čísla na športku – to by bolo nezabudnuteľné – povedala som si útešne minulý rok, keď sa mi náhle objavili znovu, myslím že tretí rok po sebe.

Sypali sa na mňa po celý deň, kade – tade sa mi objavovali.

Práve osemnásteho januára. Presne na deň. Vedela som to stopercentne, keďže sa mi vynorila v pamäti spomienka, ako som ten okamih rok predtým spomenula aj v blogu. Overila som si to, a naozaj ma to znepokojilo. Automaticky som reflektovala svoje obranné mechanizmy – nepomohol ani predstieraný humor o drakoch a výherných číslach na športku, ani zjavné popretie (však o nič nejde), ani racionalizácia (nemám niečo s tlakom?)

Zlatohviezdičkovalo mi to.

Nepomáhala dokonca ani snaha izolovať sa od toho (veď to vidím, tak to tam fakt je, a hotovo). Keď za mnou do spálne prišlo moje stredné dieťa „ach, zdá sa mi, že tam v kúte vidím zlaté hviezdičky“ – prehodila som nenápadne. Svetlanka pozrela nedôverčivo do kúta a spýtavo dodala „mami?“ Viac nebolo treba, „to sa mi len tak zazdalo, asi odraz z lampy“ dodala som veľmi rýchlo a veľmi nepresvedčivo.

Neosvedčenú stratégiu som skúsila i po ďalšej polhodine písania, kedy za mnou prišlo najstaršie dieťa. Prehodili sme pár slov, a ja medzi rečou, skúmavo (však je psychológ ako ja, tak to treba opatrne) som ľahkým tónom dodala „a mne sa zasa pred chvíľou zdalo, že zlaté hviezdičky tam v kúte boli“… Nepovedala som jej, že sa mi hviezdičky v ten istý deň sypú už tretí rok, a že ma sprevádzali po celý deň (hmmmmm, toto mi cinklo, práve teraz, keď to píšem – sprevádzanie, čo ma tak ustavične sprevádza? Čo majú tie hviezdičky so sprevádzaním?).

Nepovedala som jej to, no – viete, sú isté témy, ktoré medzi psychológmi, a potom ešte aj medzi psychiatrami, ktoré u nich vyvolávajú akosi príliš veľa záujmu. Profesionálneho, pravdaže.

I tak spozornela. „Hviezdičky? Aké hviezdičky?“

„Možno mám nízky tlak“ povedala som neisto, „alebo sa mení počasie…“

„No, to sa predsa mení každú chvíľu, a hviezdičky nevidíš“ podotkla ako vždy brilantne analyticky zameraná Kika.

„Veď ani nevidím“ zamrmlala som a pokrútila som hlavou. (Utvrdzovanie, ďalší znak nedôveryhodnosti, zasmial sa vo mne hlások psychológa).

„Nemala by si toľko písať“ začala pátrať po správnych preventívnych, vlastne už nápravných, opatreniach.

Pokrčila som plecami „píšem termínovanú prácu, ale o chvíľu to nadnes nechám tak, budem si čítať“. (Ha-ha, nevyžiadané sľuby, aj skorovýmena rolí k tomu – zasmialo sa opäť moje psychologické Ja. A ešte aj klamstvo, zašumelo moje rodičovské Ja).

Sedela som na posteli a písala som usilovne. Sem – tam som hodila pohľad na hviezdičky. Boli tam, nežne sa ligotali. Podchvíľou sa sypali, podchvíľou stáli, formujúc akýsi tvar. Zatúžila som dotknúť sa ich. V živote som necítila takú silnú túžbu dotknúť sa niečoho. Splynúť s tým, stať sa súčasťou toho „vlastneneviemčoho“. Ale vedela som, že ešte nie je ten správny čas, že sa ich nemám ísť dotýkať…

Prešiel rok. Zaujímavé, ako sa mi tichý hlások dňa prihovoril. Ešte večer som si ani nespomenula na nejaké hviezdičky. A zrazu ráno – sú tu, v tme spálne ich v tom kúte vidím opäť. A i so zavretými očami ich vnímam.

Vstávam, tíško kráčam do kúpeľne – ach, hej, to je posledný mesiac miesto, kde sedávam na koberčeku a píšem nadránom. Inšpiračne som vzala so sebou v tme spálne ani neviem ktorú „na prečítanie čakajúcu“ knihu – Rohr, Skryté věci. No príhodné, tak čo mi povie?

Chceme , aby Boh spravil  všetko rýchlo a hneď, najlepšie včera…

A ešte jednu.

Dobrota je sprevádzaná pokojom a trpezlivosťou.

Mne to hovorí veľa, jedno aj druhé. Viem, musím byť trpezlivá (dokonca už ani nepiští vo mne zvedavý hlások „a prečo, a načo“. Neviem prečo, ale s úctou prijímam, nie ja to tu riadim.). Nie je ľahké byť trpezlivý v ťažkej situácii. A takisto viem, že potrebujem zbelieť. Viem, že ešte potrebujem na tom pracovať. Došla som však už k tomu, že mi je úprimne ľúto, ak prekročím hranicu zmeny, ktorú prijímam. Nechcem používať vulgárne slová, a poviem vám – minulý týždeň som ich použila celú hromadu. Možno vám to pripadá zvláštne, ale prestať používať také slová pokladám za zlepšenie svojho života. Je to súčasť cesty ku zbeleniu, vzdať sa kadečoho, čo nás vnútorne začierni. Byť lepší, ako som bol.

Uff, zlatohviezdičkovo ma dnes zasa sprevádza. Zlaté hviezdičky jagavo iskria, ich svetlo vo mne prebúdza veľmi zvláštny, hrejivý pocit.

Viem, raz sa dozviem, čo to dnešné zlatohviezdičkovo znamená…

Elena   18.1.2019