Sú dni, kedy vkročíme do svojej trinástej komnaty a ako sa tam obzeráme, tak pritom zakopávame o kadejaké otázky, ktoré sme si tam odložili sami pred sebou, ani nevedno kedy. Mávate to tiež tak?
Hm, hm, ako sa tam dostávate, do tej svojej trinástej komnaty? Ja som sa do tej mojej dnes dostala len okľukou, kebyže tam idem priamo, zapnem zrejme všetky obranné raketové motory. Dnešnou okľukou, kadiaľ som tam vkĺzla, bolo triedenie časopisov, ktoré som zbierala roky. Mala som ich naozaj veľa o bývaní, receptových, či o ručných prácach – z tých som sa inšpirovala pri pletení a háčkovaní. Už som niečo z nich v posledných dvoch týždňoch dala preč, pokračovala som dnes. Prezerala som si tie časopisy ešte raz, na rozlúčku s nimi – a popritom mi myšlienky lietali kade – tade. Akosi som popri tom aj do tej mojej trinástej komnaty vliezla, vyskočilo mi tam zopár otázok pod nohy, a tak pevne sa ma chytili, že ešte aj teraz sa ma držia.
Niektorým sa snažím dať po prstoch „pusťte ma, už aj, neviem na vás odpovedať“. Akéže nevieš? Nechceš odpovedať – šepkajú tvrdohlavo. „Dobre, máte pravdu, tak nechcem odpovedať“ odpovedala som zmierlivo, som vo svojej podstate pokojný a nekonfliktný človek. Nezdalo sa, že by ich moja odpoveď upokojila.
Rada sa rozprávam s ľuďmi, ktorí mi dávajú zmysluplné a inšpiratívne otázky, páči sa mi uvažovať a rozprávať sa o ich rôznych aspektoch. Nakoniec ma preto tie moje trinásťkomnatové otázky k nejakým tým odpovediam dokopali. Koniec – koncov, sú inšpiratívne.
Prezradím vám jednu z ich otázok – čoho sa bojím najviac? Týkala sa môjho strachu – no pokojne môžem napísať množné číslo – takže mojich strachov.
Hm – občas sa bojím zubárky (ale nie je to môj najväčší strach, a navyše sa jej báť nemusím dlhšie – predvčerom skonštatovala, že mám všetky zuby v poriadku a mám sa objednať niekedy budúci rok na preventívku). Aj pavúkov sa bojím. A momentálne vlka, ten tu na Prednej Hore pobieha a podvečer som sa kvôli tomu bála o dcéru, ako príde z Huty od koní (no dobre, tak to nebol strach z vlka, ale o dcéru). A hej, dobre – tak nejdem uhýbať – neviem, čoho sa bojím najviac
- žeby straty? Zažila som stratu syna, nič nie je pre mňa cennejšie.
- žeby zrady? Zradu som tiež zažila, od človeka, ktorému som naozaj hlboko dôverovala, odkráčala som.
- žeby budúcnosti? Budúcnosť je otvorená cesta, prináša každému z nás kadečo, z tej nemám strach, viem že nás vedie Zámer sveta.
- žeby samoty? Je lepšie byť sám, ako s človekom, pri ktorom sa cítime osamelo, a aj ako by sme putovali zo vzťahu do vzťahu bez ozajstnej lásky, len aby sme neboli sami.
- žeby bolesti? Nie, chápem jej potenciál, meč sa kalí v ohni, nie na tráve položený, alebo kdesi v poličke – utrpením rastieme.
No tak čoho sa skutočne najviac bojím? Položili ste si niekedy tú otázku, čoho sa v živote najviac bojíte? A odpovedali ste si na ňu, našli ste na ňu odpoveď hneď?
Hm, mne sa teraz vynorilo poznanie, že sa nebojím tých vonkajších vecí, ako strata, zrada, samota, bolesť – aj keď to vôbec neznamená, že ich znášam ľahko. Vo vzťahu ku budúcnosti poznám poslanie, ten projekt pokladám za zmysluplný a veľký, a moje srdce preň bije, ak ho mám realizovať. Bojím sa svojich pocitov, niektorých teda – akých? Dôvery? Lásky? Nádeje?
Tichý hlas mi zašepkal že sa bojím minulosti. Neviem, minulosť nás učí – a ak sme zažili stratu a zradu, kto by si to chcel zopakovať? Asi všetci kráčame s guľou minulosti na nohe, nie?
Dám nenáhodnú koincidenciu – otvorme knihu. „Príbeh sa dá zmeniť, najskôr ho ale musíme odhodiť do ohňa…“
No to je o šamanskom poznaní – kniha hovorí, že starovekí mudrci pálili svoje osobné príbehy v ohni, a síce si potom pamätali minulosť, ale už ich neťažila. Zámer sveta sa pobavene smeje – a ja predychávam, ako zakaždým, keď mi tak presne odpovie na otázku či doplní moju myšlienku.
K tomu na vysvetlenie dám, že šamani hovoria o 4 emóciách, ktoré potrebujeme opustiť, aby sme sa stali sami sebou – pocit nedostatku, strach, hnev a samotu. Potom zapálime posvätný oheň vo svojom vnútri, a tým sa z príbehov sami staneme rozprávačmi príbehov.
O rozprávačovi príbehov som kedysi písala celú jedenástku blogov – to som ale o šamanskej filozofii nevedela ešte skoro nič, písala som len intuitívne. Veci sa mi vtedy vynárali samé – a teraz žasnem, ako to všetko presne zapadá a začínam to chápať.
Kniha hovorí aj o tom, že by sme mali zapáliť svojou minulosť, aby ju namiesto nás nezapálil sám život. Spomína, že severoamerickí Indiáni vypaľovali suché krovie v lese, aby blesk v búrke nezapálil celý les. A dodáva, že by sme mali čistiť svoju minulosť, aby sme boli pripravení na budúcnosť, aby sme sa jej sprístupnili. Prečítala som si dve strany z knihy a cítim, ako mi to dáva hlboký zmysel, táto jej odpoveď. To podľa mňa je súčasť zbelenia, ak zložíme tú guľu z nohy.
Mne to teraz hodilo poznanie, že aké je to absurdné – ak stretneme nového človeka – mať postoj „nemôžem Ti veriť, lebo mne predtým niekto iný ublížil“. Je to absurdné, ale správame sa tak niekedy, však?
No, pokročil čas a toto poznanie je natoľko silné, že si ho musím nechať uležať v hlave.
Zámer sveta je veľký učiteľ.
Elena 23.11.2019
Celá debata | RSS tejto debaty