otvorene

Žiada sa nám v ťažkých časoch nájsť oporný bod –  pevný, krásny, spoľahlivý.  Koronasituácia odhaľuje tak veľa pravdy o svete okolo nás, aj o nás samých, že mnohí súhlasne prikyvujeme hlavou pri rečiach o tejto situácii ako o dare Zámeru sveta, Osudu či Boha. Nie sú to pravdy sladké, ich trpkosť rezonuje v srdci.  Práve o nich uvažujem teraz…

Inteligenciu živočícha spoznáš na prvý pohľad…

Veru hej, vravela som si, keď som dnes pozerala video s filozofickým podtextom. Bola v ňom hŕba opíc pri debni plnej pomarančov, každá si disciplinovane vzala po dva pomaranče a uvoľnila miesto ostatným. A hŕba ľudí v obchodnom dome plnom tovaru v bitke o toaletný papier – pointa vám zrejme došla ihneď – naozaj sa správame ako inteligentné tvory?

Táto otázka sa ku mne vracala i popoludní, keď som videla obrázky ľudí hromadne utekajúcich z Bratislavy, takže sa vytvárali kolóny áut. Otvorene poviem môj názor – na tie všetky kecy valiace sa dnes o tom, ako Matovič koná tvrdo – ja si myslím, že koná primäkko. Lebo je to celé nevychádzanie s výnimkami všetkého druhu paškvil v štýle „ani nahá a ani oblečená“ – navyše tie davy unikajúce z Bratislavy ukazujú, že to mal vyhlásiť rovno a s okamžitou platnosťou, nie od zajtra. To, že by mohli roznášať vírus a zaviniť niečiu smrť pri jeho nakazení majú všetci tí zbratislavycestujúci zjavne kdesi, no radšej nepíšem kde, v ich hodnotovom rebríčku „já, já, já, jenom já…“

Prekvapuje ma…

Ako unikáme pred blízkosťou. Kedysi ľudia žili v malom priestore mnohí a dokázali sa úprimne podeliť aj o to málo, čo mali. Boli spolu po celý život 24 hodín denne, a netrpeli „ponorkou“. Dnes majú mnohí problém zostať doma s ich najbližšími ľuďmi krátky čas a vypisujú o ponorkovej chorobe už po pár dňoch.

Niečo skrátka robíme zle v dnešnej dobe. Možno si držíme priveľký odstup od iných, pretože je ťažké nájsť niekoho, komu môžeme úplne veriť. Tak naozaj, ako v tom otrepanom psychologickom rozvíjaní dôvery v skupine, kde stojíš druhému chrbtom a padáš uvoľnene dozadu, lebo veríš, že ťa určite zachytí.

Nie je jednoduché môcť niekomu tak bezhranične veriť – v dnešných časoch je priveľa ľudí bez takého zdravého jadra ktoré ťa núti i v ťažkých časoch konať rovno a konanie prinajmenšom morálne na hrane, ak nie za morálnou hranicou, im skrátka nerobí žiadny problém. A možno je to len ilúzia našej zranenosti, ktorá nám navráva, že teraz je ich viac ako kedysi. Boli tu vždy ľudia hluchí k dobru, pravde, čestnosti – i biblia predsa hovorí o tých, ktorí „majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú“.

Rozprávky tu máme práve preto, lebo nám práve preto pripomínajú, v čom je ľudská cena a začiatok človeka. A hovoria o tom, že aj dobro existuje kdesi okolo nás a v nás.

Hej, rozprávky nás učia o živote zo všetkého najviac.

Prichádzajú do našich životov v ťažkých časoch, aby nám ukázali – ako hovorí Rúfus – že „dobro vyhráva a zlo len v kúte žobre…“ Ak veríme v dobro, nesieme v sebe nádej. Iba s nádejou sa dá kráčať stále ďalej a zdolávať ťažké časy v živote.

Hladia preto rozprávky naše rany a jazvy, a šepkajú nám tíšivo nežne „vieš, dobro sa i tak vždy vyplatí“…

Poviem vám, popri mojom synovi je to práve Rúfus, koho by som z druhého brehu občas rada vrátila späť. Veľký privolávač rozprávok – svojimi slovami odhaľoval ich krehkosť a pritom silu oporného stĺpu. Moja sladkoromantická duša za rozprávkami túži celoživotne, a tak práve po Rúfusovych rozprávkach občas siahnem. Lebo chce to orlí pohľad a srdce leva vidieť hlboko pravdivo a písať krvou srdca. A veľa, veľa ľudskej pokory

Pripomína, že veľké životné pravdy sú svojou podstatou jednoduché – že na to, aby sme boli v živote šťastní a  žili zmysluplne, nepotrebujeme kurzy, múdre knihy a ktovieaké životné podmienky. Lebo šťastie nie je o počte vyhratých športových medailí, ani o počte žien, s ktorými ste sa vyspali, ani o počte facebookových priateľov, dokonca ani len o tom nie, že sme zdraví. Šťastie je vedieť, že je človek, ktorý stojí vedľa teba pevne a vždy ťa zachytí, ak by si padal. Zmysluplnosť života znamená, že ty si pre neho rovnakou oporou. Celoživotne, nie po prvú rajdu, čo ochotne roztiahne nohy.

Milujem rúfusovské podanie rozprávok, pretože nám ukazujú dušu rozprávok. Hlbokú podstatu večných životných právd.

Ukazujú nám svet, aký by mohol byť. Ak by sme boli naozaj ľuďmi.

Elena    7.4.2020

K diskusii. montmartre – ten nácvik dôvery s padaním dozadu je súčasť niektorých psychologických výcvikov, máš pravdu, že v životte by som si dobre rozmyslela, koho si nechať za chrbtom stáť.