otvorene

Zvláštnymi cestami nás vedie Život, Boh, Osud, či Zámer sveta – hovoríme si občas.

Nechápeme tie zákruty, až kým v jednej chvíli nevnímame tú červenú niť, ktorá ich spája a vedie nás tým správnym smerom. Dané to je – niektorí v to veria a iní nie, ja ho vnímam.

Zrejme by každý z nás mohol hovoriť o situáciách,

ktoré ho náhodne – nenáhodne kamsi v živote doviedli. Pocítili sme dych synchronicít – sú malé, ťahajúce nás kamsi za ruku ako jednotlivcov, i veľké, postrkávajúce niekam celé národy. A je silným poznaním vnímať, ako nás kamsi Zámer sveta ťahal i tlačil, a my sa nie a nie pohnúť.

Toľkokrát sme boli hluchí k jeho tichému šepotu v rôznych životných situáciách – No tak to už nechaj konečne, pusť sa toho definitívne. Nie, tam sa nevracaj. Už si z toho vykročil, tak urob ďalší krok dopredu. Poznáte to tiež, však? Tých, ktorí sme nepoučiteľní, postrkáva čoraz silnejšie až to nakoniec zaklincuje spôsobom, ktorý nám pomôže pochopiť, že sme nestáli na správnom mieste.

Niekedy nás Zámer sveta postrkuje správnym smerom,

no my to prehliadame, zakrývame si oči i uši pred posolstvami, z rôznych dôvodov sa tým správnym smerom nehýbeme. Niekedy je to o tom správnom čase, povieme si – no za tým sa skrýva v skutočnosti naša nezrelosť a nepripravenosť. Lebo ten správny čas je nie v roku 2021  31. marca o pol dvanástej napoludnie, ale vo chvíli, keď zmúdrieme, dozrieme a sme pripravení urobiť ďalší krok. Máme tým svoj život vo svojich rukách, lebo môžeme sa niekedy plácať na mieste po celé roky, a nerozumieme posolstvu, aj keď máme jaziev viac ako Rambo. Vo chvíli keď pochopíme a prijmeme poučenie, je ten správny čas na ďalší krok.

Zásahy osudu

– tak sa volá kniha plná zvláštnych príbehov o nenáhodných náhodách, smerujúcich náš život. Zvláštne som ju kedysi objavila a zvláštne sa mi ju po dlhom hľadaní podarilo aj kúpiť v jednom českom knižnom bazári. Pred týždňom mi ju Zámer sveta opäť prisunul. Spomenula som si na ňu náhle, a dnes viem, že ak si na niečo náhle spomenieme, tak nás to volá. Nakoniec  o dva dni z knižnice vypadla, aby som si konečne všimla jej posolstvo. Nijako ma to neprekvapilo.

Sú príhody, ktoré sami neposkladáme, ani keby sme sa neviem ako snažili – bláznivé, až neuveriteľne silné a pritom zapadnú do nášho životného obrázku presne ako ten chýbajúci kúsok skladačky.

Ach, príbeh s názvom Zázračné náhody mi kniha otvorila.

Tú prvú vetu príbehu  ako posolstvo som si vtedy prečítala „azda najdramatickejším prejavom sily lásky je prežitie smrti niekoho milovaného“. Silný odkaz, no čítanie príbehu som odkladala v mojich terajších dňoch písania-písania, lebo svetielko oddychu nesvietilo ani na chvíľu. Aj hŕby kníh na predaj sa kopia, spisujem zoznamy, sú ich stovky.

Písanie do vyčerpania, prečo zasa tak pracujem? Sú len skúškou našej odvahy také situácie – a keď sa im postavíme tvárou v tvár namiesto ľutovania sa, odovzdajú nám svoje posolstvo. Mne sa tým ukazuje jasne rozdiel práce „aby boli peniaze“ a „budovania citadely“. V oboch prípadoch pracujeme tvrdo, no v prvom prípade pracujeme  lebo musím“, a zmysluplnosť druhého je cestou srdca. Ak mi môj vysnívaný projekt položí ruku na plece, ako v konštelačke urobil, má moje „áno forever“.

A tak až dnes som príbeh v skorom ráne čítala.

Dnes, na siedme výročie smrti môjho syna. V príbehu sa píše o posolstvách zo sna. Mne sa veru nesníva od smrti syna, dajaké štyri či päť snov sa mi objavilo? Také minuloživotové, živé, Rusko i more v nich boli, zvláštne silné, nie všetko som z nich porozumela.

Je to silný odkaz, táto kniha a jej príbeh, práve dnes – čosi mi privieva – a jeho hlas prijímam s dôverou. Je to moje „áno“ pre čokoľvek, čo mi posúvaš, Maroško, povedala som úprimne. A iba ja a Zámer sveta rozumieme, ako veľa to znamená, asi preto mi to tak zložil – lebo ktovie či by som inak niečo – ani neviem čo stále  – prijala s takou bez hraničnou dôverou.

Ach, čo ťa tak dojalo, Zámer sveta, čo vidíš? Povedz i mne, no tak, ukáž čo tam vidíš…

Elena