otvorene

Dážď klope podchvíľou na podokenicu, vietor bláznivo krúži  a spomienky na končiaci týždeň okolo mňa poletujú.

Stredajší včasnoranný zážitok vo mne rezonuje. Cestou k busu do práce mi lišiak vybehol náhle priamo pod nohy – až z chodby jedného domčeka, susedia ešte spali a zjavne netušili, kto ich navštívil – a tesne predo mnou prebehol. Na líšku nezvykle veľký, s jasnočervenou srsťou, nádherný. Konečne sme sa stretli tvárou v tvár zblízka, pod našim balkónom starý lišiak poštekáva v neskorom večere i nadránom často.

Stretnutie s divokým zvieraťom je i stretnutím s našou vlastnou divokosťou a podstatou – zmaže kus civilizačného náteru, ktorý má rád zvieratá v bezpečí mreží. Sme náhle sprítomnení v intenzívnom priamom kontakte, od ktorého sme si už my ľudia medzi sebou odvykli. Hráme statusové a sociálnosieťové a ktovie aké ďalšie hry, minulosť i budúcnosť sa na nás lepia v rozhovore ako štíty i bremená.

Pri stretnutí s líškou vnímame iba tu a teraz, bez posudzovania – nenapadne nám, že by mala mať o nejaké to kilo menej, červenšiu srsť, a tváriť sa tak či onak, vnímame len jej prítomnosť. V takýchto chvíľach si uvedomíme, aké je dôležité iba byť a iba vidieť toho druhého takého aký naozaj je, a prijať ho takého.

Obaja sme boli vyplašení v prvej chvíli, pravdaže – a v mojom i lišiakovom pohľade sa objavila otázka „jaj, neublížiš mi?“ Tento strach je vždy prvotný, a iba od neho sa môžeme odraziť smerom ku dôvere. Dôveryhodnosťou. Uvedomila som si to a prepla som okamžite do signálu „pozri, ja ti nechcem ublížiť“ – zostala som nehybne a ticho stáť, aby mohol čítať moje úmysly, že ho nemienim ohroziť. Vyzeralo by skvele napísať, že lišiak sa po pár krokoch upokojil, zastavil a díval sa na mňa – ibaže by to nebola pravda, trielil k lesu.

Bol to úžasný zážitok, no i tak si myslím, že zvieratá by nemali strácať plachosť a pomedzi ľudí blúdiť, obvykle to prináša problémy obom stranám. Mám strach o mačacích túlavcov, ktorých kŕmievam – najmä o starého bielooranžového kocúra, aby ho ten lišiak nezožral. Čierna mačička  tuláčka s mačiatkami je v bezpečí u nás doma prichýlená, z pôvodných piatich mačiat dve už majú nový dobrý domov, i z týchto troch jedno  odchádza budúci týždeň  a jedno je napoly rezervované, no jeden prúžkovaný kocúrik  – malý Feri – stále hľadá láskavý domov v byte alebo dome. Mačičku starú skúsim u nás udomácniť.

A ešte som v tom už minulom týždni dostala i darček

– ach, darčeky mám moc rada – prvú lekciu Villoldovho kurzu o energetických šamanských cvičeniach zadarmo, bola zaujímavá.

Filozofia šamana pri liečbe je odlišná od pohľadu bežnej medicíny moderného sveta, ktorá je v podstate systémom starostlivosti o chorobu a nie o zdravie. Šamani neliečia chorobu, ale vytvárajú podmienky pre zdravie – a ja s vďakou prijímam od Zámeru sveta túto šancu urobiť ďalší krok na mojej ceste. Moderná spoločnosť je postavená na informáciách, šamanizmus stavia na múdrosti. Informáciou je, že voda je H2O, múdrosťou je schopnosť privolať dážď, ako hovorí Villoldo.

Ibaže zdravie je komplexný jav podľa mňa, a kladiem si občas otázku, či možno byť úplne zdravý v spoločnosti, ktorá má choré hodnoty a jej sociálne zdravie je narušené. A či by sme namiesto informačnej spoločnosti nemali radšej budovať spoločnosť postavenú na ľudskosti a svedomí.

Aj silný film som si v sobotu nadránom pozrela po dlhšej dobe

– o desivej traume z čias vojny bol. Hlboký súcit mnou prenikal. Človek si v takých situáciách uvedomuje potrebu mať úctu k bolesti iných a neposudzovať veľkosť bolesti, a aj to ako ľudia dokážu konať neľudsky. Zvláštna rezonancia vznikla a úlomky mojich vlastných ťaživých spomienok to počas dňa vo mne uvoľnovalo. Kedysi v rámci rituálu zomierania a znovuzrodenia som i so spomienkami pracovala, no pár ich zjavne zostalo ukrytých v hĺbke. Keď máte kúsok skla v prste, občas to na dotyk zabolí – a nedá sa robiť nič iné, len nájsť odvahu podstúpiť bolesť a vytiahnuť ho – až tak sa rana zahojí. Dokonca som potom popoludní začala robiť niečo, čo som dlho odkladala – začala som maľovať môj biely šamanský bubon. Viem už dávno, čo na ňom bude a som zvedavá, ako sa mi ten obraz z mojich spomienok podarí zachytiť…

Včerajšok som trávila pri nahadzovaní kníh na predaj do Čarovnej poličky – a to som ešte nenahodila ani desatinu kníh, čo teraz predávam. Uvažovala som o tých knihách a tak sa mi to nejako napojilo k tej sobotňajšej téme traumy. Uvedomila som si, koľko kníh – silných príbehov som v priebehu času prečítala – koľko náročných situácií život prináša každému z nás, ako rôzne ich zvládame. Knihu Vianočný stromček asi poznajú mnohí – dojímavý príbeh otca, ktorý trávi posledné tri mesiace so svojim synom,zomierajúcim pre rádioaktívne ožiarenie. Aj knihy Obyčajní ľudia, či Príbeh lásky storočia od Tikkanen sú iste známe. Možno aj knihy Otřes či Kolářovej Naděje má hluboké dno, i Muj chlapec a já niektorí poznajú. Ale málokto vie napríklad o knihe Útesy dalekých hvězd od Davidkova, a je to tiež silný príbeh. Knihy sovietskych spisovateľov boli zaujímavé –  občas som ich kupovala. A väčšinu kníh som čítala v češtine, také samozrejmé mi to prišlo.

Popri rozličných tragicky silných príbehoch sú to i scifi príbehy, čo tam posúvam – Snílci či Země kam nikdy nedojdeš, ale i Macháček napríklad, málokto ho čítal u nás, no mne sa moc páčil. Zachytávajú rozhranie zázračna a reality, na ktorom sa rada pohybujem.

Začala som vetrom a vodou, obrazom búrky, a teraz sa k nemu v myšlienkach vraciam.

Lebo záverom náhodnú myšlienku z nejakej z kôpky kníh na predaj som sa rozhodla vytiahnuť. A o vetre a vode je – ako inak. Už dávno som si zvykla na tieto koincidenčné žartíky Zámeru sveta – kniha je o japonskej ceste meča a otvorená strana hovorí o „načúvaní zvuku vetra a vody“. Vietor i voda vydávajú zvuk až keď sa o niečo oprú, narazia do niečoho. Je to zvláštny obraz, ktorý sa používa vo význame „uchovaj navonok pokoj a pritom vnútorne pohyb (bdelosť)“.

Otvorím knihu ešte raz, aby som pochopila odkaz pre mňa. Aaach, veď áno – i tú knihu si už konečne naozaj pozriem, fakt ju dnes začnem čítať – kývla som odhodlane Zámeru sveta,

Elena