Generál Lučanský by dnes mal 53 rokov. Česť jeho pamiatke.
Je to smutná hranica prvého dňa americkej zmluvy. Na fb včera prebehlo aj vyjadrenie, že keby žil, nepochybne by stál s ľuďmi pred parlamentom…
Sme ako žaby. Pravdaže ako tie varené v čoraz horúcejšej vode.
Vonkoncom nejde len o jednotlivé udalosti – ako verzia jeho smrti či smrti Kuciaka a jeho partnerky, v oboch prípadoch ľudia stále nedali definitívnu bodku. V prípade Kuciaka sa dokonca facebookom mihla správa, že vraj sa prešetruje verzia o tom, že vraha na kávu pozvali, takže možno až taký neznámy im nebol… Ktovie, čo všetko vypláva na povrch nakoniec…
Ale je to aj snaha zatiahnúť nás do vojny s Ruskom, či snaha o nový svetový poriadok s vakcinovaním ľudstva bohvie čím. Či snaha natlačiť sem migrantov v obrovských množstvách, ktoré Európa nedokáže kulturálne zvládnuť.
Všetky tie problémy mnohí vidia. Sú na povrchu.
A čo je pod povrchom?
Pozrime sa najskôr na vrstvu problému, ktorá je mierne pod obalom.
Sú to veci, ktoré priamo produkujú nejakým spôsobom tú povrchovú vrstvu.
Syndrom Afganistan. Krajina na pokraji hladomoru – predávajú deti, obličky a žiadajú pomoc. Pre desiatky miliónov ľudí. Liali sa tam obrovské peniaze 20 rokov, zvykli si na to. Nie, nehovorím, že im nemáme pomôcť v situácii hladomoru, ale otázkou je dokedy im máme a dokedy im dokážeme pomáhať. Ďalších 20 rokov? Alebo navždy?
Navyše, nie sú sami – pomáhame takto mnohým ázijským či africkým krajinám, krajinám s tábormi migrantov, migrantom v EUrópe. Pritom obyvateľstvo krajín odkázaných na pomoc rastie – príkladom je Pakistan – počet ľudí tam rastie o 445 každú hodinu
http://obyvatelstvo.population.city/pakistan/
A nájdete tam aj grafické znázornenie, ako to u nich bude vyzerať za pár desiatok rokov.
Hladomor v súčasnosti hrozí viac ako 20 krajinám sveta
Navyše hromada z nich migruje sem – a aj oni očakávajú pomoc.
Nie je to jednoduchá téma – pracuje v nás súcit a ľudskosť. Hoci by bolo namieste aj hovoriť otvorene o tom, koľko solidarity je ešte solidaritou, a koľko je už obmedzovaním našich ľudských práv, či až systémom zneužívania. Veď teraz solidarizujeme 63% – t. j. viac ako tri dni z každého týždňa robíme na štát a solidarizovanie všetkého druhu. Navyše, ak túto tému na diskusiu nadhodíte, automaticky vás začnú niektorí obviňovať „z neľudskosti a sebeckosti“. Takže, ak odpracujeme 40 rokov, tak na seba a svoju rodinu pracujeme len 16 z nich, tých zvyšných 24 rokov „solidarizujeme“. Navyše to percento nie je stabilné, ale narastá v čase…
Pritom ekonómovia vedia vypočítať, koľko ľudí dokážeme solidárne utiahnuť. Aká je únosná miera solidarity – kedy už nedokážeme pomôcť, ani keby sme neviem ako chceli. Odhliadnúc od toho, že pri určitej úrovni pomoci sa vyčerpáme tak, že nebudeme vládať pomáhať – čiže nemožno rátať s tým, že pôjdeme až na doraz.
A pritom „fenomén Afganistan“ funguje i u nás.
Vnímala som to teraz, keď minister Krajniak sa snaží o spravodlivé prilepšenie rodičom, ktorí popri práci vychovali deti, ktoré zodpovedne pracujú. Pretože vykonávali dve práce – pracovali a aj zodpovedne vychovávali deti, ktoré teraz spoločnosti sú prínosom. Z toho, čo tie deti odvádzajú na daniach a odvodoch by podľa Krajniakovho návrhu štát vrátil smiešnu časť v podobe prilepšenia ku dôchodku tým rodičom. Dostali by každý mesiac 20 či 30 eur na prilepšenie.
A čo na to Slováci? Obrovské rozhorčenie – že ako k tomu prídu všetci tí, čo by nedostali…
Jeden diskutér bol dokonca schopný napísať, že umrú od hladu ženy, ktoré nemali deti. Vážne kvôli tým 20 eurám prilepšenia k dôchodku rodičom pracujúcich detí navyše by bezdetné ženy hladom umreli? Pritom mali čas pracovať viac, ich dôchodky sú vyššie. Aj z ich mzdy zostalo všetko len im, kým rodič sa delí o všetko s deťmi. Mali možnosť vziať si dieťa – je veľa detí, ktorým osud nedoprial rodičov a domov. A čo sa týka solidarity – nestretla som sa s jediným prípadom, že by prišla bezdetná žena za matkou niekam s tým, že jej pomôže požehliť, poprať, postrážiť deti. Skrátka nejde tu o systém solidarity, lebo ten je obojstrannou pomocou.
Priznám vám, stratila som hodinu času minulý týždeň v diskusii na socsieti – nezvyknem už diskutovať kdekade, ale zdalo sa mi dôležité, aby ľudia podstatu toho návrhu pochopili. Napokon som pochopila, že tu nejde o pochopenie podstaty návrhu, ale o to, že podaktorí chcú brať a brať – a je im jedno na úkor koho.
Nielen bezdetné ženy, ale i tí, ktorým sa deti nevydarili – ako to diskutéri nazvali – ako k tomu prídu, že oni nič nedostanú? No asi je to príležitosť uvažovať o svojej výchove.
Jednoducho učíme ľudí brať z hotového, a to bez riadnej zásluhovosti. Nie, toto nie je o tom, že by som nemala súcit s nezamestnanými. Súcitím s každým, kto pracoval a prichádza o prácu. Lebo je veľa takých ľudí. Taký človek si obvykle prácu hľadá a je ochotný za ňou i dochádzať. Máme však kopu špekulantov – ako som nedávno v blogu spomenula, pani vykladala zoširoka pri čakaní na bus, ako jej ponúkli ísť robiť do pekárne, ale predsa nie je sprostá, aby šla robiť po nociach, a aby šla robiť vôbec. Úplne jasne a hlasne tam vysvetlila svoj vzťah k práci. Pritom koľko ľudí v pekárni pracuje – keby ich nebolo, taká žena by nemala rohlíky a chlieb. No a ja si kladiem otázku, či je v poriadku, že sa ľudia pracujúci skladajú na pohodlné prevegetovanie tým, ktorí sa nesnažia konať zodpovedne a len špekulujú?
Spravodlivé by bolo, keby štát dal pracujúcim dôchodok. Aj za výchovu dieťaťa by patril rodičom dôchodok. Takže pracujúci rodič pracujúceho dieťaťa by dostal dva dôchodky – jeden za prácu v zamestnaní, druhý za domácu prácu. Na to pre solidaritu s kadekým v spoločnosti nemáme. Spravodlivostný princíp sa tým ale nemení a treba otvorene hovoriť o tom, že práve pracujúci rodičia, zodpovedne vychovávajúci deti sú takto štátom okrádaní – nútení do ďalšej „solidarity“.. Problém pod povrchom je, že spoločnosť by mala rozlišovať mezi solidaritou a zneužívaním.
Myslím, že by bolo prospešné dať každému pracujúcemu výpis za rok – toľko si svojou prácou vyrobil, toľko si dal na solidaritu s Afganistanom, toľko s Pakistanom, toľko s africkými krajinami, toľko s nezamestnanými, toľko na zbrojenie, toľko na splátku štátneho dlhu, atď. Asi by si mnohí položili otázku, či sa cítia solidárni alebo zneužívaní.
Čo je hlboká podstata problému?
Je to celý príbeh, ktorý žijeme.
To ako žijeme my všetci, každý jeden z nás, smeruje spoločnosť ku kolapsu. Niektoré z vecí je vidieť zreteľnejšie, nitky mocných v politike či hospodárstve, iné podceňujeme – lebo vieme, že ťahači nitiek si ich prispôsobujú – celý ten nefunkčný spoločenský systém, ktorý som vyššie popísala, vedúci mnohých len ku pohodlnému konzumerizmu a užívaniu si bez zodpovednosti. Aj veda a vzdelanie bez srdca. A ďalšie tie zmeny v živote nás všetkých, ktoré úplne bagatelizujeme. Ako systém to udržuje nielen štát, ale i my sami. Ten úpadok morálky, poživačnosť a bezzábranovosť, snahu využívať iných, brať z hotového na úkor nich tu mnohí presadzujú svojim životom. Bez výčitiek svedomia. Mnoho ľudí nie je schopné anticipovať a nevidia, kam dieliky skladačky ich krokov životom v celom tom obraze zapadajú. Ako devastujú generačne budované hodnoty. Ako ich malé ľudské kroky zanechávajú stopy na živote spoločnosti ako takej…
Možno si poviete, že sú to také maličkosti – a že preháňam. Veď áno, preto to funguje, že sme prestali pomenovávať dobro a zlo, že ich prestávame odlišovať. Spomínate si na ten výrok o mávnutí krídel motýľa, ktoré spustí na druhej strane zemegule tajfún?
Môžeme si klamať, že všetko to tí bohatí a tí hore a tak. Ibaže veľké veci sa rodia z maličkostí – musí to byť odvaha každého z nás,aby sme nevolili lumpov, aby sme im nedávali šancu. Aby sme sami konali čestne a zodpovedne.
Prestali sme tomu rozumieť, a prestali sme udržiavať hranice dobra a zla.
Človek, ktorý porušil pravidlá spoločnosti a konal nečestne, páchal zlo, bol kedysi vylúčený z jej solidarity. A bez nej neprežil. Ľudia chápali, že sa tak konať nevyplatí. Dnes dozorcovia s „Breivikom“ (ktorému ešte i meno dovolili zmeniť), musia denne 3 hodiny hrať šach a zabávať ho. Kedysi by žena vláčiaca sa so ženatým chlapom sedela v klietke hanby. Dnes mávame šlápoty na lukratívnych postoch.
Ak sa pozrieme dozadu, vidíme skrátka množstvo vecí, ktoré „boli inak“. Aj zdanlivých maličkostí…
Ale zmluva s diablom je postavená na rovnakom princípe ako zmluvy nebankoviek – to, čo by ste mali najpozornejšie čítať je kdesi dolu pod textom malými písmenkami…
Elena
K diskusii MIlan1 tento raz si ma potešil, ďakujem. Lebo predstava bezmocných žiab bola pre mňa hrozná. Tak dúfam, že i my ako tie žaby vyskočíme z hrnca…
Tak zopar poznámok Žaba sa v pomaly... ...
Celá debata | RSS tejto debaty