Veta, ktorú treba vyšiť na štátnu zástavu Slovenska:
„Hlavne, že sa dbá na práva páchateľov.“
Hlboká a smutná pravda o Slovensku, a o jeho prístupe k spravodlivosti pre obete a pre páchateľov.
Povedala ju včera zúfalá Kristína, a dodala, ako píše článok v linku popisujúci detaily toho hrozného príbehu (nájdete celý príbeh v tom článku, ja popis násilia neposkytujem ani v mojich odborných textoch z úcty k obetiam)
Včera jeden psychopat, brutálne zavraždil moju sestru, keď šla ráno do práce. Trápil ju a moju rodinu viac ako dva roky. Dvaja krásni, šikovní a slušní chlapci prišli o maminku. Švagor prišiel o manželku. Moji rodičia prišli o dcéru. Ja som prišla o sestru. Slovensko prišlo o slušného občana. Prečo?“
Stolkovanie vypovedá o človeku toľko, že už nič iné mi o sebe nemusí prezrádzať.
Pravdivosť týchto slov potvrdzuje prípad, ktorý sa stal včera.
Bohužiaľ, prišli o mamu dvaja chlapci, rodina o milovanú manželku, dcéru a sestru. Ona sama prišla brutálnym spôsobom o život. Po dlhodobom dovolávaní sa pomoci zo strany štátu formou trestných oznámení. A cvok, ktorý ju obťažoval, spokojne chodil ulicami našich miest akoby sa nechumelilo, plánoval vraždu a psychiater si zapisoval do záznamov, aký je to v pohode chlapík.
Označujem ako vinných verejne aj jeho príbuzných, lebo určite videli čo stvára a že ani po liečbe sa situácia neupokojila, mali si ho pozorne všímať. Určite by zistili, že ich nevydarený príbuzný plánuje niečo zlé a signalizovať psychiatrovi, že potrebuje ísť späť na psychiatriu.
Skutočne ma zaujíma viac detailov o páchateľovi – pracoval ten človek niekde, alebo sa iba doma povaľoval a žil „na dajkách“? Tak ako to bolo – kým on obťažoval tú pani a pripravoval vraždu, skladali sme sa mu našou drinou na jeho pohodlný život nezamestnaného? Alebo ho s diagnózou invalidizovali? No potom je namieste otázka, či sa takýto človek mal potĺkať ulicami. Vlastne táto otázka je namieste v každom prípade – a mal by nám na ňu odpovedať psychiater, ktorý ho prepustil z liečby.
Skutočne sa majú prechádzať ulicami ľudia, ktorí chvíľu sú nepríčetní (to keď niečo vystroja), potom sú zasa príčetní (to keď majú vyliezť z liečebne) a potom zasa nepríčetní (keď vystroja ďalšiu hroznú vec).
Chudák páchateľ má práva dôsledne chránené, a tak sa pri troche smoly na jeho pohodlný život budeme skladať ešte desiatky rokov. Konanie vo veci sa môže vliecť roky, a drahý páchateľ so svojim právnikom i s justíciou môže obete retraumatizovať znovu a znovu. A keď si predstavím ich celoživotnú bolesť z tej hroznej straty – je mi nanič.
Doparoma, kde sa to v tejto spoločnosti tak poplietlo, že sme začali ochraňovať práva páchateľov namiesto práv obetí, a na úkor ich práv?
Hej, kebyže rozhodujem o rozsudkoch ja, u mnohých páchateľov by som im do cely dala jedlo a vodu na tri dni, a kľúč by som zahodila.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty