Aká bude budúcnosť tejto spoločnosti? Kladiem si túto otázku občas, keď vnímam signály jej úpadku.
Odborníci poukazujú na zhoršujúci sa psychický stav detí a pribúdanie samovrážd u detí a mladých ľudí v našej spoločnosti.
Potvrdzuje to i článok v linku
že samovražednosť mladých u nás rastie. Vnímajú zameranie na výkon v spoločnosti a cítia sa osamelo. Ani čas prázdnin nie je pre nich skvelým riešením, lebo pri problémoch v rodine je pre nich škola miestom, kde pred tým unikajú, a tiež mnohé deti nemajú financie na voľnočasové aktivity dostupné ich rovesníkom, ako poukazuje článok v linku
Rodičia sa s nimi rozprávajú len pár minút denne, sami sú preťažení a vyčerpaní, aby uživili rodinu, majú často dve i tri práce. Tlak na pracujúcich ľudí narastá, mali by robiť čoraz dlhšie. Tí, ktorí poctivo robia desiatky rokov by pritom mali aspoň od 50-ky oddychovať, nie je to žiadny scestný nápad, ale odporúčanie odborníkov
Ibaže tento štát vsadil na stratégiu žmýkať čoraz viac tých, ktorí poctivo robia a živiť na ich úkor ľudí pohodlne nezodpovedných a špekulantsky konajúcich. Označuje to ako solidárny systém – lenže solidarita je vzájomná pomoc, a nie iba bezbrehé ťahanie priživujúcich sa na svojom krku.
Jeden z aspektov, ktorým sa dnes venujem, je uvedomenie si, ako sa táto spoločnosť sociálne vyväzuje. Uvedomila som si predvčerom, ako vďaka tomuto nečestnému systému „solidarity“ prudko narastá v spoločnosti anómia. Na facebooku bolo v jednej skupine vyjadrenie o tom, že nás niektorí vyzývajú ku súdržnosti a jednote v spoločnosti, a že sú to hlasy tých, ktorí slušní nie sú – lebo slušných už nebaví donekonečna dávať. Že slušní sa už nechcú zjednocovať s tými, ktorí sa slušne nesprávajú.
Na jednej strane ma to desí, lebo chápem riziko anómie, no na druhej strane rozumiem, že tí zodpovedne konajúci a prispievajúci sa cítia v tejto spoločnosti zneužívaní, A priznala som si, že sa cítim podobne – mne je ľúto, keď sa musím skorým ránom trepať do práce a alkoholičky z liečebne sa idú prechádzať. Aj ja by som sa radšej prešla slnečným ránom a oddýchla si, ako šla tri dni z každého týždňa aj za ľudí správajúcich sa nezodpovedne robiť na nich a ich rodiny. Ak s bolesťou ramena chodím do práce a čakám mesiace na vyšetrenie, aký dôvod mám platiť zdravotné odvody? A aký dôvod mám vkladať do dôchodkového systému, z ktorého štát drzo chce čestne vkladajúcim dávať čoraz menej?
Ďalší z aspektov je uvedomenie si, ako sa táto spoločnosť aj morálne vyväzuje. Minulý týždeň som čítala na fb článok o speváčke, ktorú podvádzal manžel – diskusia k nemu bola pozoruhodná – viaceré komenty písali o nevere ako o bežnej súčasti nášho života. Dumala som potom o tom, čím to je, že čoraz viac ľudí má problém dodržiavať morálne normy v sociálnych situáciách. Mali by sme sa brániť proti posúvaniu morálnych hraníc, lebo ak sa nebránime, posúvajú ich čoraz viac. Ako súčasť posúvania morálnych hraníc k negatívnu vnímam aj necitlivosť voči zvieratám – pribúda ich vyhodených v lese a pri obchoďákoch, či len tak pohodených pri ceste. Rastie agresivita v spoločnosti a devastácia životného prostredia.
Nie je predsa normálne byť neverný, nečestný, nespoľahlivý, bezohľadný a krutý voči zvieratám, žiť ako príživník – ak sa stáva spoločnosť čoraz viac tolerantnou voči porušovaniu morálky, tak morálne upadá.
Tretí z dnes analyzovaných aspektov je strata schopnosti pomenovať veci pravým menom. Snažíme sa politicky korektne byť „sociálne a genderovo citliví“, „nestigmatizovať“ – a tak meníme zaužívané označenia a nahrádzame ich inými pojmami. A tak namiesto toho, že niekto je hysterka povieme, že má konverznú poruchu, namiesto alkoholik používame označenie závislý na alkohole, deti s mentálnym postihnutím sú tiež podchvíľou označované inak. Ibaže nech ich premenujeme akokoľvek, podstata javov sa tým nezmení – akurát že my strácame schopnosť pomenovať veci pravým menom – ako na to upozornil pred pár rokmi jeden známy český psychiater s poukázaním, že nápad označovať psychotikov ako „ľudí, ktorí myslia príliš veľa“ je scestný a odvádza od podstaty problému.
Iste, aj ja si uvedomujem, že na prežitie sú ideálne malé spoločenstvá navzájom si pomáhajúcich ľudí, spôsobilých zaistiť v spoločenstve všetko potrebné. Lenže čo bude s tými, ktorí si navykli „dajkovať“? Vidieť to i teraz na situácii ľudí, ktorým zhoreli domy na Telgárte. Reportáž ukázala, že ani pár dní po udalosti sa nemajú k činu – sedia a čakajú v stanoch, kto sa o nich postará.
Elena
K diskusii mirsa Nuž, článok píše jasne o rizikách – a ja osobne si myslím, že má pravdu. Pracovné zaťaženie dnes je iné ako kedysi, a aj odchodový dôchodkový vek matiek – je rozdiel ísť dôchodkovať v 53 a v 63 rokoch.
Už ma to klišé nebaví. Koľko minút denne sa... ...
Celá debata | RSS tejto debaty