otvorene

Niekedy necháme minulosť v minulosti.

Nebalíme ju do uzlíka, neskladáme niekam dozadu v poličke v skrini, nerobíme hrubú čiaru a nestaviame plot.

Skladám niektoré knihy na predaj, a tak som zauvažovala aj o dvoch knihách s názvom o zbavovaní sa minulosti. Nepotrebujeme sa jej zbaviť podľa mňa, ani nemôžeme. Potrebujeme z nej iba vyjsť. Prešli sme ňou k prítomnosti a dívame sa na ňu ako na „stalo sa“.

Je minulosťou.

Bolesť a stratu pozná každý z nás. Nie každý tým poznaním prejde rovnako, v skutočnosti o tom v spoločnosti málo hovoríme. Ľudia nevedia ako rozprávať s človekom, ktorý zažil hlboké zranenie stratou a ako sa k nemu správať. Nechcú s vami hovoriť o strate. Možno to aktivuje aj ich bolesť zo strát, ktorú kamsi zahrabali, alebo strach z možnej straty, ktovie. A tak vás len utešujú a chcú, aby ste čím skôr prestali prejavovať smútok a ich svet bol zasa bezpečne známy. Pritom ak zažijeme silnú bolesť, niečo v nás sa uzavrie, aby sme cítili menej – takže paradoxne, ak začíname po čase plakať a smútiť viac, sú to kroky k uzdraveniu.

Pri strate sa ocitneme v temnote. Takej, aká nastala teraz za oknom spálne, lebo zhasli svetlá. Blíži sa svitanie. Je to také symbolické, lebo aj životná strata nás zanecháva v temnote, aby sme videli nad horizontom prvé krehké kroky prichádzajúceho slnka.

Ak necítime nič, je načase položiť si otázku, odkedy sme cítili menej. Odkedy sa kopila bolesť, ktorú sme vliekli. Ťažké časy nás vedú k pravdivosti a ukazujú nám, že náš život potrebuje zmenu. A tak sa dívame na roky spätne, lúskame postupne pravdu ako oriešky  a kladieme si otázku „ako sme to vôbec mohli prežiť“.

Silná strata nás vedie, aby sme sa pozreli do očí pravde o sebe, a začíname pravdivejšie vidieť aj iných. Mne pomohla táto životná skúsenosť oveľa viac ceniť si ľudí, ktorí zažili stratu a prešli ňou, pretože rozumejú mojej skúsenosti a ja rozumiem tej ich. Človek, ktorý zažil hlbokú stratu a prešiel ňou naozaj, je súcitnejší a láskavejší. Lebo vie a chápe ťarchu tej cesty, aj dôležitosť toho, ak niekto pri nás stojí pevne v temnote. Takí ľudia v ťažkých časoch dokážu stáť pevne. Vitaj v klube, povedala by som.

Možno práve Všechsvätých je ten správny čas, kedy sa pozeráme na minulosť a na prítomnosť zároveň, povedala som si. V pondelok pred Všechsvätými som tak nechávala ísť rad minulých rokov – doklady zo súdnych konaní za smrť môjho syna som likvidovala. Dve obrovské tašky papierov natrhaných na kúsky zaplnili 18 vreciek. Nepozerala som si tie papiere nanovo, to by som nedala. Boleli ma ruky, srdce ešte viac. Premietali sa mi tie roky – dni v práci, aby som uživila študujúce dcéry, a noci, kedy som v kolobehu zúfalstva a únavy dávala poslednú energiu a čas, aby neumlčali spravodlivosť pre môjho mŕtveho syna. Niekedy som z vyčerpania nevládala ani dýchať. Jedinou oporou mi v tej situácii bola moja právnička.

Od synovej smrti som mala iba 5 snov, hodne zvláštnych – od toho pondelka sa mi vrátili sny. Táto skúsenosť mi pomohla porozumieť uzavieraniu minulosti – vnímať dôležitosť jej definitívneho a nenávratného uzavretia, aby sme sa naozaj mohli pohnúť ďalej. Aj chápať, kedy ju človek naozaj uzavrie. Aj mať úctu k človeku, ktorý to dokázal, lebo vnímam vnútornú silu na to potrebnú.

Vynoril sa mi obraz vtáka, vyčerpane oddychujúceho na brehu ostrova, s perím úplne premočeným búrkou, ktorou prešiel. Áno, presne tak sa cítim, povedala som Zámeru sveta unavene. Vieš čo sa teraz zmenilo, ozval sa tíško, konečne si si dovolila žiť ďalej. S porozumením ma objal, aby som sa zbierala v tichu.

V tichu áno, ale aktívne. Tri krát som za posledné dva dni prevláčala knižnicu plnú kníh. Presúvala som ju a potom opakovane posúvala. Samotná knižnica je o dosť vyššia ako ja a má ešte podstavcovú skrinku, tak to vyzeralo pri jej vykladaní nahor, že namiesto plánovanej zostavy bude zostava nová – ja na zemi a knižnica na mne. Zakaždým som musela vybrať dva rady kníh z každej police tej šesťpolicovej knižnice, zložiť aj police, zložiť knižnicu z podstavcovej skrinky a po posunutí opäť knižnicu zdvihnúť a poukladať všetko. Si trpezlivá, povedal Zámer sveta, potreboval som vedieť, či to nevzdáš a nezvolíš ľahšiu cestu.

Moja krvná skupina sú ľudia, ktorí to nevzdávajú, odpovedala som. Nie som maximalista túžiaci po dokonalosti, ale sú veci pre mňa podstatné, a tým som ochotná venovať čas a energiu. Stálo ma to pár hodín práce navyše, ale teraz je knižnica na tom správnom mieste.

Všetko sa dostane na to správne miesto, skôr či neskôr, ako dieliky puzzle, podotkol Zámer sveta, každý z nich má iba jedno správne miesto…

Elena

P.S.:

Fotogafia je moja, pravdaže.