otvorene

Úprimne si prajem, aby ubudlo detských samovrážd, násilia, útekov z domova. Aby deti pokladali svoj život za zmysluplný. Aby bol pre deti tento svet dobrým a láskavým domovom.

Položme si otázku, čo robiť, aby deti boli šťastné?

Nejde o to, aby mali život „cukrom posypaný“. Ani aby dostali všetko čo chcú. Ani aby nikdy nezažili sklamanie.

A čo áno?  Je toho tak veľa podľa mňa, čo by sa malo zmeniť, aby deti bli šťastné.

Veci ako „žiadne vojny“ ani nerozoberajme – bezpečie mieru je nevyhnutným predpokladom normálneho života pre každého z nás. Aby nikomu nad hlavou nelietali rakety, aby otcovia boli so svojimi deťmi, a nie kdesi v zákopoch. Všetko možno riešiť formou rokovaní – spoločnosť by mala ísť v tomto smere príkladom deťom, ktoré v nej vyrastajú.

Vynechajme aj materiálnu oblasť – lebo bohatý človek nemusí byť šťastný, a chudoba môže mať pre človeka pridanú hodnotu. Môžete prínos chudoby oceniť sami u seba, ak ste zažili také časy. Naučíte sa odlíšiť jasne veci, ktoré sú pre vás prioritou, vidieť falošné pozlátko, aj kreatívne pripravovať jedlo v štýle „čo dom dal“. O čo iné by bolo, ak by ste len kývli a vlastný kuchár by vám dovliekol jedlá podľa želania, či  by ste denne jedli kdesi po reštauráciách s celou rodinou. A samozrejme pozlátko zaslepí, takže niektorým veciam neporozumiete – ako napríklad prečo si niekto nemôže kúpiť 6-balenie niečoho, keď to je v akcii. Pre deti chudoba znamená obmedzenia, no aj to môže byť pre život cenná škola. Skromnosti aj súdržnosti môže učiť, ak dieťa žije vo vzťahovo zdravom prostredí. Zažila som ťažké časy, napriek celoživotnej práci som musela rátať každý cent pri deťoch, no som dnes úprimne vďačná tým časom a ich darom.

Vynechajme aj prostredie rodín, hoci o tých by sa dalo povedať skutočne veľa.

Tak čo by bolo pre šťastie detí dôležité? Dajme tri veci.

Podľa mňa v prvom rade hranice, vytvoriť si v živote hranice. To pokladám za základ, lebo tie nám pomáhajú stáť pevne na nohách. Byť schopný načúvať tichý hlások svedomia. Mať jasné morálne hodnoty. Vedieť žiť s limitmi bez pocitov sebaľútosti. Vnímať dary každodennosti.

V druhom rade prijatie – popri prijatí seba je to aj vzťahová osoba, ktorej môžeme dôverovať. U dieťaťa obvykle mama či otec, starý rodič. U dospelých partner. Hej, myslím, že na to, aby deti mohli byť šťastné, potrebujú niekomu naozaj veriť, povedala som. Mať pri sebe rovných, hlboko čestných ľudí. No ale to sa dnes nenosí. Preto nečítaš ešte stále tú knihu? zaryl do mňa otázkou. Hovorí sa tomu strata času?  Hej, prikývla som, uvedomujúc si pravdivosť tej otázky.

Pozri na tieto valentínske časy, to sú tie pravé lásky dneška – povedala som Zámeru sveta – spravte mi osem rovnakých balíčkov. Hodinu a pol budem valentínsky rozosielať správy všetkým svojim pravým láskam.

Kedysi som si dala na facebook indiánsku báseň, ani neviem odkiaľ ku mne priplávala, a čoraz viac chápem, ako veľa mi hovorí, odpovedala som unavene. Možno sa nevyrovnáš celkom, kým nezažiješ zradu a aj strach z ďalších bolestí, možno až potom skutočne rozumieš, aké dôležité je byť rovný. Je to niečo, čo ťa drží zvnútra, aj keby sa všetko ostatné zosypalo.

V tej básni, čo som spomenula, sa píše, že nie je podstatné kto si a odkiaľ si prišiel, ale tvoja schopnosť stáť pri mne v ohni bez toho, aby si sa vyľakal. Ako Mesiac, ten ma sprevádza v temnote. Nie je podstatná minulosť, ak ju v jednej chvíli utneš, ozaj utneš.  To, na čom záleží, je stáť pri niekom pevne bez zaváhania aj v zlých časoch, v jeho bolesti, nepohode, smútku. Vieš, tak hlboko a intenzívne, v ohni, nedokážeš stáť pri viacerých. Som jediná voľba, nie alternatíva. Veľa ľudí je dnes príliš slabých, aby dokázalo stáť v ohni, ustáť to.

V treťom rade mať niečo väčšie ako my sami. Možno Boh, Vesmír, osud, poslanie, vlasť. Niečo čo nám tichým hlasom hovorí, kadiaľ vedie naša cesta. Niečo, pre čo sme schopní obetovať seba. Budovať katedrálu, ktorá má zmysel, povedané tak exuperyovsky. Málokto je dnes ozajstný, hovorím si, keď vidím, za čím sa podaktorí ženú. Myslím, že by sme deti mali učiť byť ozajstnými, potom by bola spoločnosť silná a ony by žili zmysluplne.

Vieš, povedala som Zámeru sveta, toto by mali pochopiť a žiť nielen deti, ale aj ich rodičia.

Zámer sveta pokyvoval zamyslene hlavou. Nepýtam sa, čo je najťažšou cestou, dodal.

Hej, je to vždy to, čo nemáme ešte zvládnuté, odpovedala som pravdivo. Zo mňa by bol dobrý rozviedčik, neverím nikomu. V jednej chvíli skrátka prestanete ľuďom dávať zľavy.  Prestanete klamstvá a nečestnosti brať ako ľudskú chybu či nevyhnutnosť, a pochopíte, že ide o chybu charakteru.

Zámer sveta mlčal, potom sa opýtal: Ako zistíš, komu môžeš veriť? 

Mlčala som. No komu dnes možno  veriť?

Čo by si robila, keby si bola ochotná niekomu veriť? spýtal sa Zámer sveta opäť.

Čítala tú tvoju knihu, zažartovala som.

To by ti určite bolo na prospech, dodal.

Čo by si robila, keby si bola ochotná niekomu veriť? zopakoval náhle otázku.

Neviem, odpovedala som pravdivo.

Elena

K diskusii  lavida  Obetoval sa za vlasť a niečo zmysluplné ten chlap v Černobyle, ktorý to tam šiel skúsiť uzavierať, hoci vedel že neprežije. Ak sa tu chlapi nechcú vybrať „bojovať za drahú vlasť na Ukrajinu pod hlavičkou NATO, či kdekoľvek inam do Tramtárie“ tak to len schvaľujem. Koniec koncov – na Ukrajinu by sme mali poslať to najlepšie čo máme – tak prosím nastúpiť vládu, poslancov a všetkých tých úradníkov Úradu vlády a drahýchgenerálov.