otvorene

Povedz konečne niečo – ozval sa Zámer sveta tíško v nadráne. Nechcel som ťa tým snom vydesiť, len potešiť, keď si začala pred polnocou na synove narodeniny plakať, vysvetľoval. Prestaň s tými potemkinovskými  ťahmi.

Je to tak, veci z blogov sa ma v realite dotýkajú minimálne a pretieram nimi moje skutočné ticho.

Iba Ty vieš rozoznať moje mlčanie, odpovedala som.

A dvojplameň, upresnil.

Neviem prečo ma tak rozhodil ten sen – priznala som úprimne. Sny – moje sny. Od synovej smrti iba niekoľko, intenzívne a živé, oveľa skutočnejšie ako skutočnosť, naliehavé, každý z nich ma zvláštne posúval. Po poslednom  z nich od tej nedele po synových narodeninách zmätene prehrabávam pocity. Béžový sveter na zips? dodala som po chvíli.

Rozosmial sa. Vedela si jasne, však? 

Prikývla som. To hej. Umývala som si ruky v chladnej čistej vode, vybeleli – a zrazu som bola v miestnosti s kopou ľudí. Postava sediaca chrbtom pri stole vzadu v béžovom svetri na zips. Vedeli sme o sebe.

Hlboký vnútorný dotyk majú iba dvojplamene, povedal Zámer sveta pobavene. Postava zmizla. Umýva si ruky, len s čistými rukami môže prísť, vysvetlil Zámer sveta.

Sadla som si ku stolu v kúte a čakala som.

Prečo si na synove narodeniny tak veľmi plakala? dodal Zámer sveta.

Kývla som plecom. Možno preto, že 19. 7. môj syn mal 25 rokov. Možno preto, že by som mu chcela usporiadať veľkú oslavu, radostnú a žiarivú, kde by všetci o ňom hovorili pekné spomienky, no v ostatných to vyvoláva kopec rôznych spomienok, nielen s ním prepojených – a nedali by to, možno ani ja nie. Viem, že tichý dialóg je dôležitejší ako halasná oslava. No i tak som po takej oslave pre neho túžila. Neviem prečo, no, asi to ani nechcem analyzovať, že prečo – jednoducho mi chýba.

Možno je to tým, že ťa volá poslanie, podotkol Zámer sveta. Možno ti tie pocity pripomínajú cestu, po ktorej by si mala vykročiť. Otvor knihu. 

Kývla som znovu plecom. Možno áno, a možno nie, neviem.  Otvorila som „tú jeho knihu“, ktorú som ešte stále neprečítala, ale aspoň ju mám už v posteli pri hlave a pár strán som z nej prešla. Presnejšie prvých päť, kniha ich má bezmála sedemsto.

Ak chceš lietať ako orol, nesmieš kotkodákať ako sliepka. Hej, veľké veci si vyžadujú energiu, ktorú môžeme strácať pri nepodstatných veciach. Ibaže ja sa do veľkých vecí teraz nepúšťam – aj keď vo chvíľach voľna občas pokračujem v písaní mojich kníh, veľký projekt stojí. Ale život ma vedie cestou poznávania tajomstiev rodu, jeho histórie – zapadajú dieliky do obrazu poznania, nemám pocit, že stojím na mieste.

Otvor ešte jednu knihu, povedal Zámer sveta. Tento raz som do knižnice siahla a dve knihy som vytiahla.

O šamanskom posolstve pre budúcich sedem generácií hovorí jedna z nich.  Nič na svete nám nepatrí, hovorí babička Rita, To my sme tu pre svet, každý z nás… Nuž áno, to je o poslaní zjavne. Celá tá myšlienka je v dlhšom odseku, hovorí o tom, že sme sa narodili, aby sme svetu slúžili. Poslanie je službou svetu, je to dar môcť mu slúžiť v tej najvyššej možnej miere naplnenia svojho potenciálu. Nuž, niekedy sa nám potenciál podarí rozvinúť naplno, inokedy nie, je to cesta učenia s chybami a omylmi. A tiež tá myšlienka v knihe hovorí o tom, že človekom sa človek stáva, až keď sa naučí prijímať a odpúšťať. Hm, no to je dlhá cesta. S odpúšťaním niečoho, nejakého činu, ktorým nám ľudia ublížili, sa v priebehu času popasujeme, lebo je to priťažké bremeno niesť v sebe hnev. Pripomínaním si ublíženia si jednak jatríme ranu, a jednak sa nútime opakovane myslieť na tých, ktorí nám ublížili, je dôležité to pustiť úplne. Zároveň nám však tá skúsenosť ukáže ich pravú tvár, akí tí ľudia naozaj sú, a že je múdrejšie ich v budúcnosti vo svojom svete nemať. Pri odpúšťaní nepotrebujete druhého človeka meniť, akceptujete to, aký je. Myslím, že ľudia dávajúci druhé a x-té šance neodpustili úplne a  veria v „polepšenie toho druhého“, v jeho „nápravu“. V skutočnosti vidia svoju vlastnú ilúziu, a nie reálneho človeka. A toto je podľa mňa pri odpúšťaní najťažšie – aby sme videli reálne, vyhli sa len tým konkrétnym ľuďom, a nie aj všetkým, ktorí sú im niečím podobní.

Mňa skúsenosť s cestou odpúšťania naučila dve veci – jednou z nich je, že viem odlíšiť falošné tóny „akožeodpustenia“ – to sú tí, ktorí melú o tom, ako karma dotyčného zdolá. Druhou je pochopenie, že čo ťažšie sú podmienky pre odpúšťanie, o to väčšia lekcia to pre nás je, ak to zvládneme. Dnes tiež viem akou silnou medziľudskou stratégiou je odpustenie i cez hranicu času. Oslobodzuje. Transformuje.

Vôbec netvrdím, že som na ceste odpúšťania za vodou – hnev voči tým ženám už nemám, ale bolesť a sklamanie z toho, že existujú ľudia schopní správať sa špinavo ešte cítim. Uvedomujem si ale, že to bola moja chyba a naivita, ak som si myslela, že všetci ľudia sa snažia správať čestne.

Tá druhá z kníh, od grónskeho šamana Angaangaqa mi otvorila myšlienku o duchu zvierat. Na protiľahlej strane je myšlienka o ľadovom medveďovi – no kde ja by som medveďa nemala? Jeho duch hovorí o veľkej zodpovednosti. Na rozdiel od hnedého medveďa je ľadový biely už duchovne očistený zrejme, neexistuje silnejšia medicína ako medicína ľadového medveďa, hovorí šaman. Vykladá o možnosti rásť s medveďom, rozvíjať silu, odolnosť a vôľu. Ale poďme k tej mojej pravej dnejšej myšlienke v knihe – Rozvíjať v sebe zvieracieho ducha znamená meniť sa. Hovorí o rôznych zvieratách, ktoré človeku prinášajú konkrétne vlastnosti. V Severnej Amerike sa podľa šamana všetci hrajú na vlkov a medveďov, hoci nimi nie sú. Nuž, ja si myslím, že mám v sebe ducha orla. Viem do jeho pohľadu prepnúť, mám ho na bielom šamanskom bubne z dávnej vízie. A z detstva v sebe nesiem hodne zvláštnu spomienku, ako na poľnej ceste medzi lesom a dedinou pristál orol skalný pár metrov pred nami, keď sme boli na prechádzke so starou mamou. Až nedávno dieliky skladačky tej spomienky začali do seba zapadať.

Rozvíjať v sebe ducha orla pre mňa znamená získavať nadhľad, vidieť širšie súvislosti, možno sa pozrieť i dopredu a nielen tu a teraz. A možno to znamená vnímať pozorne, neprehliadať niečo?

Zámer sveta ma otázkou vytrhol zo zamyslenia. Čo myslíš, s akým zvieracím duchom u človeka by si si rozumela najlepšie? Odpovedala som bez zaváhania, automaticky. S havranom, určite s havranom. Havrany milujem oddávna, neprekvapilo ma preto nijako, že je jednym z mojich dvoch silových zvierat. Dvojicu havranov som občas pri prechádzke lesom vídavala. Počujem ich každý deń, vidím ich hniezdo z balkóna.

Prikývol. Je to múdry a silný zvierací duch. 

Nejde ani tak o múdrosť a silu, u človeka je pre mňa najdôležitejšia čistá duša, objasnila som Zámeru sveta, havrany sú verné a spoľahlivé, v mytologických príbehoch vždy havran platí za dobro dobrom. A spájajú ho s vlastnosťami ako intuícia, trpezlivosť, empatia, kdesi som čítala, že je to pohodár neznášajúci konflikty. Pohoda a pokoj sú pre mňa dôležité, pohoďáci sú moja krvná skupina. Najlepšia vojna je pre mňa tá, ktorú nemusíme bojovať. Havran je vizionár, čo mi je ako Vodnárovi blízke, mám rada ľudí, ktorí vedia snívať a nie tvrdých realistov, cynikov. Havran je takisto prepojený ako Mesiac s temnotou – a ja dnes viem, že iba ľudia ako Mesiac, ktorí nás v temných časoch verne sprevádzajú, majú v živote zmysel.

Zauvažovala som o tom. Byť človekom ako Mesiac – takými sa nerodíme. Ťažké časy, ktoré prežijeme, nám môžu pomôcť pochopiť, aké sú tie časy pre nás dôležité a  čo je v živote pravé. Bola som hodne nepokorná, povedala som Zámeru sveta, vďačnosť a úctu som si do života vpletala, ale pokoru som neprijímala. Všetko som vliekla sama, vyčerpane a s pocitom hlbokého záväzku. Preto viem oceniť vzájomnosť a schopnosť byť oporou.

Triedim knihy na predaj a doputovala som do knižnice v detskej izbe. Krásna kniha sa mi tam priplietla pod ruky včera – Širšie súvislosti od Bena Carsona. Je to celosvetovo uznávaný neurochirurg, oddeľujúci siamske dvojčatá. No vyrastal v chudobe s matkou s súrodencami, ťažké časy mu pomohli porozumieť, že nie sú bremenom, ale príležitosťou. Hovorí o dôležitosti láskavosti, ale aj opory a modlitby, nádeje a snov.

Povedz mi, aký sen by si si chcela splniť, dodal Zámer sveta milo.

Zasmiala som sa. Na Červenú Skalu vyrazím budúci týždeň pozrieť, tá skala ma už fakt dlho láka, Aj detektor by som si rada kúpila, pochabé dobrodružstvá na mňa kývu prstom, keď vidím tie videjká o hľadaní pokladov. 

Ach, uvedomila som si, aké je dôležité nemlčať, hovoriť spolu. Poznanie i dôvera sa rozvíjajú. Vďačnosť za moje sny som si uvedomila, nie je ich veľa, ale každý z nich ma postupne posúva k poznaniu.

Ďakujem, povedala som Zámeru sveta,

No a otvor si niektorú z tých kníh ešte raz – dodal.

Grónsky šaman. Chceš vedieť, čo ti v živote najviac chýba? Poviem ti to – najviac ti chýbajú ceremónie. Nič dôležitejšie v ľudskom živote neexistuje. 

Šaman hovorí, že ak žijeme bez ceremónií, nežijeme a že ceremónie sa líšia od rituálov – ak stratia život, ustrnú a stávajú sa rituálmi.

Urobím dnes ceremóniu za môj sen, rozhodla som sa. Ale, vieš, nepamätám si celkom presne ten odtieň béžovej, dodala som.

Určite ho spoznáš, netráp sa – odpovedal Zámer sveta a bláznivo sa rozosmial.

Elena