Článok v linku píše o tom, ako záchranárov školia na zásahy v prípade útoku šialeného strelca v školskom prostredí
Tie bombové vyhrážky maniak z Ukrajiny alias „Máňo“ prestal posielať, asi ho už prešiel hnev na tých slovenských Romov, ktorí ho údajne na železničnej stanici okradli pred časom. Ale v prípade potreby by naša vláda iste zariadila, aby sa mu tí Romovia na kolenách v televízii za tú krádež ospravedlnili.
Sú ale iní reálnejší páchatelia. I z vonkajšieho prostredia – rozhodne nepodceňujem takú možnosť – však v Česku duševne vyšinutá žena útočila pred pár rokmi. A u nás sa tiež útoky vyskytli – vo Vrútkach dokonca útočník vošiel cez zamknuté vchodové dvere do školy s vrátnicou. Spomenula som si na ten útok, keď teraz Tepláreň a jej obete pripomínali. Lebo tam pri ochrane života žiakov a svojich kolegov zomrel zástupca riaditeľa. Obetí z Teplárne mi je úprimne ľúto, chlapci mali život pred sebou a rozhodne nepokladám za správne zabíjanie ľudí pre ich sexuálnu orientáciu, názory či akékoľvek iné odlišnosti. Jediné zabíjanie, ktoré schvaľujem, je trest smrti pre páchateľov závažného násilia – týrania či zneužívania detí, ubližovania starým ľuďom či tehotným ženám, a tých, ktorí týrajú zvieratá. Myslím si ale, že by sme si mali verejne pripomínať aj tie obete, ako spomenutý zástupca školy.
Na druhej strane sú páchatelia útokov „zvnútra“, v školskom prostredí, čo pokladám za ďaleko reálnejšie. Nijako tieto útoky neschvaľujem, ale mám toho preštudované o problematike dosť natoľko, že tým páchateľom rozumiem. Neznamená to, že ich čin schvaľujem – len chápem jeho mechanizmus. Nevidení a nepočutí, melie sa to v nich po dlhý čas – a som presvedčená, že ich to aj disociuje. I minuloročný pražský útočník – ako nakoniec vysvitlo – bol v problematickom vzťahu s rodičmi, hoci matka to nepriznáva. A v nijakom vzťahu s rovesníkmi a spoluštudentmi. Nemusia byť páchatelia takýchto činov v škole ani otvorene šikanovaní, formy násilia sú rôzne, aj ignorácia a prehliadanie.
Ak sa stane nejaká tragédia, napríklad niekým zavinená smrť blízkeho či takýto školský útok, ľudia majú často pocit akoby sa tou udalosťou veci začali uzavierať a akoby si vyžiadala tá samotná udalosť najviac energie pozostalých. Nie je to tak. Prichádza obrovská práca, – prvý mesiac ako šesť týždňov rozhodne o tom, koľko následkov udalosť zanechá – napríklad či sa rozbehne posttraumatická porucha. A tiež, ako to bolo v prípade pražského útoku, či sa prehĺbi traumatizácia miestom – museli čím skôr miesto útoku „oživiť“, aby sa mohli ľudia spamätávať z tej udalosti. Určite by bola dôležitá v prípade útoku záchranárska akcia a pomoc zraneným, no rovnako dôležitá by bola následná pomoc psychológov v komunite. Práca s tými, ktorí udalosťou trpia viac, a zvládnutie všetkých tých bolestných emócií komunity.
Pražáci vtedy po útoku na fildu
https://reportermagazin.cz/75583/nenechame-si-tu-zranenou-budovu-vzit-jak-se-filozoficka-fakulta-zotavuje-po-tragedii/
urobili kopu podporných krokov – samozrejme opravovali budovu, však páchateľ rozstrieľal vyše 140 dverí. Bezprostredne po čine museli napríklad odstaviť radiátory v budove, lebo tie prestrieľal a zachraňovať premočené knihy z historickej knižnice. Kopa detailov, ktoré musel ktosi urobiť. Rozbehla sa zbierka a vyše 53 miliónov českých korún vybrali. Čo ale bolo hlavné – bežala neustále krízová linka, aj študentská nízkoprahová krízová svojpomoc, Otvorili miesta, kde si ľudia mohli dať horúci čaj a hovoriť s niekým, kde sa ľudia stretávali. Liatinové ohnisko odliali a dali pred budovu, horel v ňom oheň nepretržite. Vytvorili obrovský rituál – ľudskú reťaz, niektorí sa pri nej dotýkali rukami budovy fildy. Z vosku sviečok, ktoré tam horeli, s podporou UMPRUM odlievali kolektívne na námestí voskovú krajinu, zapojiť sa mohli aj okoloidúci. Po takom čine je ťažké, aby bežal život ďalej akoby nič, rýchlo znovu. Ale musel, budovu bolo potrebné vypratať a veci, ktoré tam ľudia museli nechať, im preniesli na neďalekú právnickú fakultu, aby si ich mohli vziať. Účtovníčky museli do tej budovy chodiť do práce, boli to také neviditeľné hrdinky – ísť pracovať do tej budovy popri tých všetkých smútiacich davoch vonku a s vedomím tej hroznej udalosti v predvianočnom čase.
Na Slovensku by nepochybne aj cirkev mohla prispieť hromadnou modlitbou – Česi ju zvažovali, ale nakoniec nerealizovali.
Presne mesiac po čine budovu otvorili a urobili v nej knižný bazár aj priestor, kde študenti mohli tráviť spolu čas, hrali na gitarách a spievali. Vytvárajú si symbolické kotvy v budove – napríklad majú vyrobenú dekoráciu z vyše 300 papierových kvetov pakostu – vytvorili ich v rámci umeleckej dielne – pakost je prvou rastlinou po obrovských požiaroch v lesoch, ktorá vyraší zo zeme opäť a vracia miestam život. Od otvorenie budovy v nej je aj terapeutický pes, bernská salašnícka slečna Snow. A je cenným prínosom – ľudia stoja v radoch, aby sa s ňou zvítali a objali ju. Zvieratá nám pomáhajú preklenúť ťažké časy, zdieľajú ich s nami.
Blízki niektorých obetí z fildy doteraz odmietajú aj zverejnenie ich mien, preto aj vytvorenie pamätnej tabule odkladajú na filde na čas, kedy ich to prebolí natoľko, že umožnia zverejniť všetky mená. Vystrojiť zlý čin trvá krátko, odstraňovať jeho následky trvá oveľa dlhšie, a mnohé sú neodstraniteľné. Práve preto si myslím, že treba hovoriť aj o takých obetiach, ako bol zástupca školy vo Vrútkach. A o tom, že každý náš zlý čin zanechá stopu, má dopady na ostatných ľuďoch, ktoré už aj keby sme odstrániť chceli, nedá sa to. Môžeme to povedať o vražedných útokoch, ako aj o kadejakých iných darebáčinách, nečestnostiach všetkého druhu.
Fildu neopevnili, majú iné typy opatrení. Ale v našich školách policajti a kamery budú.Asi by sme namiesto opevňovania škôl mali dať dôraz na rozprávanie s deťmi o tom, aké následky zanecháva každý náš zlý čin a nechať im priestor, aby odstraňovali následky svojich zlých činov. Aby sa učili neubližovať, získavať si dôveru iných, požiadať o odpustenie a aj odpustiť. Vedieť sa zodpovedne starať, byť láskavý a súcitný – poviem vám, že mať v školách nejaké zvieratká z útulku, o ktoré by sa pod dohľadom učiteľov deti pravidelne starali, to by bola prospešná vec.
Inak dopadneme tak, ako tá česká škola, ktorú stráži bezpečnostná služba – ibaže nie pred šialenými strelcami zvonku, ale pred jej vlastnými agresívnymi žiakmi.
Elena
je to sociálny, neriešiteľný problém... ...
to je už vlastne tá vrcholná ukážka americkej... ...
Keď niekomu praskne v bedni tak mu praskne.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty