Sladká vôňa medovníkov, lákavá hudba v obchoďákoch, vianočné ozdoby pokvačkané hádam ešte aj vo verejných WC.
Máme pocit, akoby Vianoce už-už vstupovali do našich dverí – veď je už predsa advent.
A predsa pri tej hre na sladko a krásno bežia príbehy, ktoré sú hlboko pravdivé a naozaj krásne, aj keď bolestné.
Pretože podľa mňa sú Vianoce o pravdivosti a nádeji. O šanci pre každého z nás dať kúsok srdca na dlaň a vykročiť tým správnym smerom…
Tak jeden taký príbeh v tejto chvíli…
Je to príbeh o sile lásky, ktorej v našich časoch úprimnej a čistej naozaj nie je veľa.
Vyštudovaná psychologička, potom šamanka, statočne bojujúca za svoje vážne choré dieťa – nie, to nehovorím o sebe. ale o pani Zore.
Musím priznať, že o nej nepočujem po prvý raz.
https://feminity.zoznam.sk/c/890243/saman-je-ten-kto-lieci-vztahy
Nemôžem napísať, že o nej viem z čias, keď bola šamankou – lebo šamanstvo sa neoblieka a nevyzlieka ako kabát, to len šaman na svojej ceste v jej rôznych etapách lieči vzťahy iným spôsobom. Takže šamankou stále je.
Jej cesta liečenia vzťahov je teraz hodne silná – jej manžel bol politikom, no akonáhle ich dieťa zostalo vážne choré, manželku podporil a zostali ho obaja opatrovať.
Je to vyčerpávajúce pre celú rodinu, starať sa takto o milovaného blízkeho človeka – lebo takáto situácia neovplyvňuje len rodičov, ale aj súrodencov chorého dieťaťa. A tak aj jeho dvaja starší súrodenci pomáhajú, lebo veľmi dobre chápu, že ak by brat nebol doma, nebol by tu už zrejme vôbec.
Starostlivosť o postihnuté a vážne choré deti u nás nie je dobrá, a zdravotníci by im mali venovať zvýšenú starostlivosť a pozornosť, no je to často presne naopak, na čo doplatil životom aj môj syn.
Rozumiem veľmi dobre tomu, koľko toho musia Frešovci obetovať a ako veľa toho musia zvládnuť.
Ich príbeh píše aj článok v linku
lebo – predstavte si, títo rodičia s postihnutým dieťaťom nemajú nárok na auto. Ani na slušný život, ani na oddych, ani na slušný príjem za túto starostlivosť.
Ako hovorí v tom článku v linku pani Zora
Ako štát môže takto diskriminovať dieťa do 18 rokov? Nemáme nárok na opatrovateľskú pomoc a keď mu priznajú asistenciu, tak zákon ju zakáže vykonávať rodičom,“ nechápavo dodáva. A vypočítava, že asistent dostáva v prepočte 5,80 na hodinu oproti jej 40 centom.
Reálne však nemôžu dostať asistenta, lebo nie je možné nájsť špecialistu, ktorý sa o takto choré dieťa dokáže primerane starať. Ona sama musela v nemocnici prejsť školeniami. „Štát z nás urobil odborný zdravotnícky personál, no bez nároku na dovolenku či na akýkoľvek oddych.“
OK, drahý štát – nechcela som, ale donútil si ma – tak poďme k pravde.
Opatrovateľský príspevok je 40 centov na hodinu. Za to, že sa človek poctivo celé dni a noci stará o svoje postihnuté dieťa. Keby dieťa dali do ústavneho zariadenia, náklady štátu by boli mnohonásobne vyššie.
Ten istý štát dokáže na jedného kriminálnika v niektorých väzniciach dať na hodinu viac ako 7 eur. Tie náklady rastú, toto je údaj za rok 2022. Za to že vraždil a raboval.
Prepočítajte si, ľudia, či vy máte 7 eur na hodinu na jedného člena rodiny z vášho príjmu. Či vy, dochodcovia, o ktorých tu povykuje kadekto, že ste bohatí dôchodcovia, máte dôchodku 7 eur na hodinu – za to, že ste desiatky rokov poctivo pracovali a platili dane a odvody štátu.
Pred pár mesiacmi skočila zúfalá matka s postihnutým dievčatkom v náručí pod vlak. Nie niekde v Bangladéši, ale na Slovensku, ktoré má peňazí na rozdávanie skutočne kadekomu. Dalo by sa o tom hodne hovoriť, že?
Ako vraví minister Tomáš, zvýšia príspevok na opatrovanie, bude odľahčujúca služba, aj sieť rodinných poradní a rozšíri sa včasná intervencia. A kedy? No tak rýchlo ako sa len dá, hovorí minister…
Od skoku pod vlak tej zúfalej mamy beží už desiaty mesiac
Ale pán minister vraví, že to zariadi tak rýchlo ako sa len dá…
Nuž asi sa tak rýchlo nedá, že?
Ideálne by bolo, keby tí, ktorí takéto zákony pripravujú, museli aspoň mesiac žiť v rodine, kde takéto dieťa je. Aby sa oň museli reálne starať – potom by tí vyrábači zákonov od stola v Bratislave na ministerstvách onakvejšie predpisy pripravovali, poviem vám.
Frešovci zúfalo potrebujú pre syna auto, predsa 12-ročného imobilného chlapca nebudú prenášať na rukách, alebo na fúriku tlačiť, veď do kočíka sa nezmestí.
Štát im nepomáha, vraj na auto nemajú nárok – a tak v tom článku v linku súrodenci chorého chlapca projekt na pomoc vytvorili, je tam link na účet.
Pretože Vianoce sú o pravdivosti a o nádeji. A o šanci pre každého z nás dať kúsok srdca na dlaň a vykročiť tým správnym smerom…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty