otvorene

Vianoce k nám cupkajú krôčik po krôčiku.

Bytom rozvoniava práve upečený chlieb – pri živote v horách skrátka niekedy chlieb musíte piecť, alebo vyťahovať po kúskoch z mrazáka. Na rozdiel od ruchu mesta tu vládne ticho – a je to čas aj príležitosť na malé zamyslenie.

Kráčame časom Vianoc. Premietam si ich podoby v čase, a vítam ich srdcom.

Stromček v obývačke, obrovský až po strop, ktorý starý otec dovliekol z lesa a na Vianoce ráno spolu so mnou vyzdobil. Podávala som mu krehké sklenené gule v žiarivých farbách, také nepraktické oproti dnešným plastovkám a pritom o toľko čarovnejšie. Huňaté striebornobiele reťaze, farebné svetlá – sviečky. A potom večer plynúci po večeri, tíško zneli koledy a my sme sa zhovárali dve-tri hodiny.

Pre mňa sú Vianoce o rodine, srdci a o svedomí.

Nemyslím si, že je to len nejaká spomienková ilúzia, ten môj pocit, že kedysi boli Vianoce „silnejšie“, mali sme v sebe ako spoločnosť viac morálky a menej „kúpiteľnosti“. Isteže, darčeky vianočne dostávam aj dávam, aj ma potešia – práve pred chvíľou mi jedno z mojich detí volalo, že príde kuriér, aby som zásielku prevzala, lebo k Vianociam mi aj ceremoniálne kakao kúpila. Ale boli aj Vianoce, kedy som im hračky ušila ručne zo starého pulóvra, či z kabáta – a milovali ich po celé roky. Vianoce sú pre mňa skrátka hlavne o srdci, ale to by asi mal byť každý čas v našom živote, nie?

Vianoce sú o svedomí. Snažím sa preto dnes načúvať ich tichému hlasu o súcitnosti a láskavosti. Niekedy si ich mýlime s bezhraničnosťou, pritom práve nastavenie jasných hraníc je láskavejšie a súcitnejšie ako ich nenastavenie.  Ak odnesieme malé dieťa od sporáka, hoci ísť nechce a plače, konáme voči nemu láskavejšie ako keby sme ho nechali popáliť sa. Rovnako je láskavejšie a súcitnejšie zakročiť rázne proti ľuďom konajúcim zlo, ako nechať ich vystrájať a len sa tomu prizerať. Kým prídeme v živote k pochopeniu ozajstného súcitu a láskavosti, trvá nám to hodne dlho niekedy, a musíme prejsť úskaliami a falošnými skratkami, že aké je duchovné len sa tak prizerať a nesúdiť a nezasahovať. Rázny zásah je láskavejší voči nám samým, voči svetu ako takému, ale aj voči samotným ľuďom zlo páchajúcim, lebo čo už je láskavé na tom nechať ich páchať viac a zla a tým aj niesť viac následkov takého konania? Otázka nášho svedomia je preto – dokážeš sa postaviť zlu namiesto prizerania sa? 

Niektorí tvrdia, že by sme mali všetkých ľudí milovať bezpodmienečne, bez ohľadu na to, čo konajú. Myslím, že to je omyl – milovať bezpodmienečne by sma mali len svoje deti. Už partnerská láska je podmienečná, lebo ak sa k vám niekto správa ubližujúco a neúctivo, milovať ho je hodne patologické. Nesignalizuje to rozhodne pravú lásku, ale nedoriešené problémy vo vlastnej vzťahovej väzbe z detstva.

Tak, ozval sa Zámer sveta. Daj koincidenciu.

Fúha, to sme už dávno nehrali. Siahnem po nejakej knihe.

Vianoce už tu predsa sú, povedala som si – a tak som po jednom z mojich dvoch knižných vianočných darčekov siahla a koincidenciu v nej nájdem.

Hm, Šamanská kniha života a smrti je ešte zabalené v plastovom obale, tak po nej zrejme nemám siahnuť. Aj keď mi pripomína druhú z vianočných tém – rodinu a rod. Život a smrť plynú v kolobehu rodu – a v čase Vianoc intenzívnejšie ako inokedy myslíme na blízkych. Moje vzory z detstva, stará mama a starý otec, spomínam na nich s úctou.

Môj starý otec sa vypracoval z chlapca – účtovníka až na námestníka obrovského podniku vlastnou usilovnosťou a tým, že sa nedal nikým a ničím kúpiť. A potom na dôchodku popri dôchodku pracoval ako obyčajný robotník u nás na družstve. Nevyvyšoval sa a nehral falošné hry, nepotreboval to.  Stopy v čase nášho rodu z jeho strany sú v spišskonovoveskom múzeu, sú tam s úctou pripomínaní.

A stará mama, ovládajúca sedem jazykov, pre mňa bola a je vzorom čestnosti. Stará mama ma naučila chápať dôležitosť čestnosti v medziľudských vzťahoch.

Hej, zabudla som na to na chvíľu, a dovolila som, aby čestnosť nebola prioritou – povedala som Zámeru sveta. Nie že by pre mňa nebola dôležitá, len som naivne verila, že každý sa môže stať čestným. Dnes viem, že tak to nie je – sú ľudia čestní a nečestní. Sú to skrátka dva svety – človek, pre ktorého je čestnosť hodnotou, sa správa čestne aj v situácii, kedy je to pre neho ťažké, nevýhodné, lebo pre neho nie je prijateľné konať nečestne kvôli sebe samému. No a potom sú tu ľudia nečestní, ktorí sa občas dokážu zachovať „čestne“ s pretvárkou a za určitým účelom, lebo je to pre nich v niečom výhodné. Dokonca aj psychologické výskumy niečo podobné ukazujú  – tie dva svety  vo vzťahu ku čestnosti a to, ako ďalekosiahlo nás ovplyvňujú v konaní a myslení – napríklad aj vo vzťahu ku odpúšťaniu. Ak odpustíte čestnému človeku, ktorý vám nechtiac ublížil, tak má pocit vďačnosti a snaží sa zo všetkých síl chybu neopakovať. Ak odpustíte aj zámerné ublíženie človeku, pre ktorého čestnosť hodnotou nie je, pre toho je to akurát tak šanca pokračovať v ubližujúcom správaní. Druhú šancu by som skutočne nedala hocikomu.

V čase Vianoc sa dívame ale oveľa hlbšie, nielen rodina, aj rod. Naši predkovia v čase – všetci tí, ktorí šli svojimi osudmi, neraz ťažkými, aby sme tu mohli dnes byť my. Silná myšlienka mi včera večer priplávala na fb vo vzťahu ku rodine a predkom.

Vianoce sú teda pre mňa aj o úcte k predkom, k ich bolesti a a o vďačnosti k ich odvahe, s ktorou kráčali životom. O hlbokej úcte k ich osudom. 

Rada by som spoznala svojho ochrancu, povedala som Zámeru sveta, prosím, odhaľ mi to. 

Prikývol.  Dozvieš sa v pravý čas. No poď k tej koincidencii, dodal.

Kniha Dinétah, môj druhý vianočný darček – siahla som teda po nej.

Mnohí ľudia spolu žijú bez toho, aby k sebe skutočne patrili. Žijú spolu v trvalom kompromise a v hĺbke duše dúfajú, že sa veci samé od seba zmenia, ale ony sa nezmenia, len čas a život uplynie. 

Tak to je, sú ľudia, ktorí k sebe nepatria, prikývla som.

Zámer sveta sa zasmial. Všimni si – sú ľudia, ktorí k sebe patria. Nepotrebujem tvoj súhlas, ale aby si sa pohla. Prečítaj si konečne tú knihu, aby som ťa mohol posunúť k ďalšiemu kroku.

Myslíš béžový sveter? začala som vnímať jeho pohľad na koincidenciu.

Na zips, dodal pobavene.

Zahanbene som zalovila v kope kníh na písacom stolíku, pripravených na uloženie do knižnice. Neviem, prečo som ju ešte neprečítala, akosi to stále odsúvam. Kniha pristála na kôpke „čítam cez vianoce“.

Mrzí ma to, viem že som sľúbila ju prečítať, tak sama neviem, prečo to stále odkladám, povedala som s úprimnou ľútosťou. Do konca roka ju určite prečítam a príjmem jej posolstvo, dodala som. Pocítila som hlbokú vďačnosť, lebo si uvedomujem, ako nám poznanie spojené s koincidenciami pomáha rásť, nachádzať správny smer cesty, porozumieť veciam. Rada si tú knihu prečítam, keď má pre mňa posolstvo. Niekedy sa svojou pravou cestou štveráme milimeter po milimetri, vzdychla som si v duchu.

Budeš ako Himaláje,  odpovedal mi Zámer sveta milo, tie podrastú každoročne o tridsať centimetrov…

Elena