otvorene

Už  piatu noc som venovala písaniu listu. Fíha, že komu – na kom mi natoľko záleží? Hm, nie, kdeže, nebol to zamilovaný list – veď potom prezradím, vydržte.

Najskôr splním sľub z minulého článku Augiášov chliev 9., kde som uviedla, že popri nesprávnom prístupe okolia štátnych orgánov je voči obetiam trestných činov – pochybení lekárov aj nesprávny prístup spoločnosti, médií, či podaktorých odborníkov z oblasti práva.

Nesprávnosť ich prístupu spočíva v tom, že:

• bagatelizujú ujmu obetí trestných činov – pochybení lekárov tým, že vyhlasujú, že „každý má právo robiť chyby“ – bez toho, aby zakaždým dodali, že zároveň ale MUSÍ ZA SVOJE CHYBY POTOM NIESŤ PLNÚ ZODPOVEDNOSŤ,

• poskytujú obetiam z môjho pohľadu nesprávne odporúčania – aby v prípade podozrenia na chybu lekára písali poskytovateľovi, respektíve aby s ním komunikovali (ten sa na slušný prístup vykašle a akurát bude mať čas, aby prípadne mohol sfalšovať dokumentáciu).

Ja nikomu z vás neprajem, ľudia,  aby ste zažili takú hrôzu, že váš blízky zomrie  a máte podozrenie, že k tomu došlo v dôsledku chyby lekára.

Ale ak by ste sa do podobnej situácie dostali, chcem aby ste poznali účinný postup:

• okamžite si vyžiadajte kópiu lekárskej dokumentácie. Úplne jednoducho napíšte na papier svoju adresu, adresu toho, od koho žiadate dokumentáciu a vec: žiadosť zákonného zástupcu o BEZODKLADNÉ POSKYTNUTIE kópie lekárskej dokumentácie z hospitalizácie. Uveďte meno pacienta – vášho blízkeho, odkedy-dokedy, na akom oddelení bol hospitalizovaný. Uveďte ešte raz, že ako zákonný zástupca žiadate o vydanie kópie dokumentácie BEZODKLADNE. Podpíšte a dajte to na sekretariát riaditeľa s tým, že tam spokojne počkajte, aby vám dokumentáciu vydali.
• Ak to nemocnica odmietne vydať hneď, volajte Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a niektorú z televízií.

Sťažujúceho sa pacienta často zdravotnícke zariadenie zavádza tým, že tam nie je primár, riaditeľ – a podobne, čo je nezmyselný argument – VŽDY NA PRACOVISKU MUSÍ BYŤ PRÍTOMNÝ NEJAKÝ ZODPOVEDNÝ VEDUCI ZAMESTNANEC, t. j. neprítomného niekto zastupuje. Predlžovanie času, kedy dostanete do rúk dokumentáciu, znamená riziko, že sa s dokumentáciou môže manipulovať.

Áno, prístup k spravodlivosti si na Slovensku musíte razantne vydobyť. Je to škaredý príbeh, ako zdravotníci v prípade pochybenia vystupujú.

Ale kde je ten sľubovaný veľmi, veľmi škaredý príbeh?

Tak sa naň pozrime –  ide o prístup samotnej Slovenskej republiky k obetiam trestných činov – lekárskych pochybení.

Prístup štátu k páchateľom trestných činov a k ich obetiam rozhodne nie je rovnocenný. Už som opakovane uviedla – napríklad v článku Odteraz chcem byť len páchateľom.

Zjednodušene povedané – tým, že štát zobral výkon spravodlivosti voči páchateľovi do svojich rúk, rieši trest pre neho iba z hľadiska spoločnosti – nie však z hľadiska obetí.

Tie sú v trestnom konaní bez práva aktívne vystupovať, byť vypočutý o vzniknutej ujme, nezastupuje ich tam nikto.

Detailmi vás nebudem zaťažovať, je toho hodne – podstatné je, že v trestnom konaní nekope za obeť nikto. Je tam páchateľ a prokurátor, zastupujúci štát. T. j. v súčasnosti sa tento proces v SR obete v súčasnosti vôbec netýka a pritom z môjho pohľadu obeť má prinajmenšom rovnaké právo ako štát riešiť spôsobenú ujmu s páchateľom – nielen občianskoprávnym konaním v súvislosti s  náhradou škody, ale i z hľadiska jeho  trestu za to, čo obeti spôsobil.

Systém, ktorý pôvodne vznikol na ochranu obetí, v súčasnej dobe na Slovensku tak paradoxne chráni podstatne viac práva páchateľov trestných činov ako práva ich obetí.

Slovenská republika nielenže nepriznáva obetiam trestných činov práva rovnaké ako páchateľovi, ale navyše aj tie práva, na ktoré majú nárok v rámci členstva Slovenska v EÚ, im neposkytuje, čím porušuje svoje členské povinnosti i práva obetí.

V rámci Európy riešilo pôvodne prístup k obetiam rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV, ktoré bolo v roku 2012 vystriedané Smernicou EP a Rady 2012/29/EÚ z 15. októbra 2012, ktorá ustanovila minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a KONKRÉTNE POVINNOSTI ČLENSKÝCH ŠTÁTOV V SÚVISLOSTI S PRÁVAMI OBETÍ.

Obetiam trestných činov priznáva nárok na bezplatnú právnu pomoc, a to i v prípade, že túto do stanoveného času členská krajina do svojej legislatívy neimplementovala. Skutočnosť, že ju Slovenská republika obetiam trestných činov neposkytuje – a ani ich o tomto ich práve neinformuje – pokladám zo strany Slovenskej republiky za závažné porušovanie svojich členských povinností i práv obetí.

A keďže som v priebehu dvoch rokov opakovane oslovila písomne rôzne inštitúcie v SR vo veci postavenia obetí trestných činov v SR – MV SR, MS SR, vládu, až po prezidenta, aj rôzne ďalšie inštitúcie – nie že by som vám ich nechcela prezradiť, ale je ich naozaj hodne – tým náležite dokumentujem nielen moju snahu o riešenie veci v SR, ale aj nezáujem SR o nápravu stavu. Zároveň mám náležite dokumentované aj všetky retraumatizujúce a sekundárne viktimizujúce postupy štátnych orgánov – písala som o niektorých z nich priebežne v mojom blogu.

Takže teraz už je zrejme jasné aj vám, komu som adresovala list, ktorému som obetovala už piatu noc svojho spánku…

A hej, je to veľmi, veľmi škaredý príbeh, ako sa Slovensko správa k obetiam trestných činov….

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 2.5.2016