Hovorí sa, že jóga nie je cvičenie, ale životný štýl.
Nuž, ja si myslím, že to platí i o klamstve.
Že ak povieme klamstvo, vypovedá to nie o nejakej konkrétnej situácii, ale o nás samých, o našej životnej pravdivosti.
Nie, ja naozaj nemám rada klamstvá, neznášam ich. Symbolizujú pre mňa neúprimnosť a nečestnosť – sú to pre mňa dve spojené nádoby. A tak dnes budem uvažovať práve o ich mieste v našom živote.
Ako je to s klamstvom v našich životoch?
Neuznávam žiadny dôvod na klamanie – možno si teraz poviete, že je to príliš kategorické a že život prináša situácie, kedy jednoducho klameme, lebo musíme, inak to nejde a že „malé“ klamstvá jednoducho patria k životu…
Život ma naučil, že neexistujú klamstvá malé a veľké – a že neexistuje možnosť byť „trochu klamár“, tak ako neexistuje možnosť byť „trochu mŕtvy“, či „trochu tehotná“.
Myslím si, že každé klamstvo je zlé.
Existuje nejaký dôvod na to, aby sme povedali klamstvo?
Podaktorí by mohli argumentovať, že netreba vravieť pravdu človeku nevyliečiteľne chorému. Alebo že niektoré klamstvá i v našom bežnom živote sú „malé a potrebné“. Dokonca niektorí psychológovia odporúčajú klamstvo ako vhodnú verziu správania i pri veciach z môjho pohľad zásadných a neprijateľných – ako je nevera.
Pokladám úprimnosť a pravdivosť za základ každého vzťahu. A klamstvo za jeho skazu, pretože naruší dôveru. Veď čo je to za vzťah, v ktorom tomu druhému človeku nemôžete dôverovať?
Čestní ľudia majú často ilúziu čestnosti okolia.
Veria preto, že každý sa chce správať čestne, len mu to teraz práve nejako nevyšlo, nepodarilo sa mu to, ale nabudúce… A tak sa snažia dávať ľuďom druhé šance na zmenu… Áno, takýto príbeh potom pokračuje opakovaným sklamávaním a tretími, desiatymi, neviem koľkými šancami… Pretože veria, že ten druhý sa už predsa konečne začne správať čestne…
Nie, nie, nie.
Nedokážeme zmeniť iného človeka.
Ak klameme, nepomôže dohováranie, sľuby, dobrý príklad. Ani ten najlepší psychológ vás nezmení. Jediný človek, ktorého dokážeme naozaj meniť, sme my sami.
Neznášam klamstvá a mám z nich jednoducho strach. Preto dnes – ak zistím, že ma niekto oklamal v zdanlivej maličkosti – som presvedčená, že je schopný oklamať ma i vo veľkej a zásadnej veci, raz v živote, ak mu na to dám šancu. Akékoľvek klamstvo je preto mojou osobnou hranicou, za ktorou už nedávam človeku svoju dôveru, pretože sa tam pre mňa stráca jeho dôveryhodnosť.
Klamstvo má krátke nohy.
Naozaj si myslím, že každé klamstvo človeka skôr či neskôr dobehne. Ako hovorí Chan-šan: Kto klame iných, sám sebe klam chystá tiež…
(Chan-Šan je jednou z mojich osobných filozofických inšpirácií.
Bol to z môjho pohľadu naozaj výnimočný človek. Z významného postavenia na cisárskom dvore odišiel žiť do hôr, kde písal svoje básne na skaly a prijal meno hory Chan-šan – v preklade Mrazivá hora – v čínskom pohorí Tchien Tchaj, ktorá sa mu stala doživotným domovom.
Žil pravdivo a taká bola i jeho tvorba. Písal srdcom a dušou. Nerobil si nič z kritiky „pre efekt a na mieru“ šitých veršotepcov, ktorí ho kritizovali, že jeho básne nenapĺňajú predpisy a o ich tvorbe hovoril, že je to „akoby slepec písal o slnku…“
Jeho kniha Básně z Ledové hory je v skrátenej verzii i na internete.
Niektoré zdroje ho popisujú menej lichotivo, ale to berme s rezervou, veď poznáte ľudí…).
No poďme späť ku klamstvu.
Hej, klamanie je pre mňa o (ne)možnosti dôverovať. A dôvera iných voči nám nemôže byť slepá, ale podmienená nami samými – nie slovami, ale našim konaním, skutkami – t. j. našou dôveryhodnosťou. A rovnako je to i s našou dôverou voči iným.
Klamať pre mňa neznamená iba hovoriť nepravdu. Ale aj predstierať, zavádzať, pretvarovať sa, hrať sa na niečo, nebyť úprimný…
Klamstvo má skrátka veľa podôb. Pravda iba jednu – tú pravú.
P.S.:
Je to rozhodnutie každého z nás byť pravdivý, čestný, úprimný. Alebo taký nebyť, klamať.
A tak ešte jedna z myšlienok Chan-Šana:
Ak korienky dobra nezasadíš, ako chceš vidieť rašiť ratolesť?
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 10.6.2016
Celá debata | RSS tejto debaty