otvorene

Tieto slová napísal šikanovaný chlapec z východného Slovenska – dnes už muž – v článku v linku

https://www.topky.sk/cl/10/2635255/Silne-slova-muza–ktory-v-mladosti-zazil-sikanu–Hanbil-sa-ukazat–slabost—po-tragedii-v-Parchovanoch-nechce-mlcat

A tak ešte raz – do tretice – dám priestor téme šikany na Slovensku, jej príčinám a možným riešeniam.

Šikana na Slovensku je v prostredí škôl dlhodobým javom.

Chyby pri jej výskyte sú podľa mňa podmienené aj na strane školy, aj na strane rodiny, aj na strane spoločnosti.

V prostredí školy sú problémy niekedy prehliadané a tutlané, až keď sa raz stane v dôsledku toho niečo tragické, tak sa všetci čudujú ako sa to len mohlo stať. V blogu na tento jav poukazujem dlhodobo a hovorím tomu fenomén  „kedy vieme, že niekto robí pizzu“. 

Podľa mňa treba v škole konať rázne už vtedy, ak niekto po prvý raz urobí niekomu zle – no odborníci označujú ako šikanu takýto jav až po pol roku zlerobenia tej istej osobe. Nesmie vraj  takéto konanie byť ojedinelé a náhodné.  Ja s ich prístupom nesúhlasím, lebo ak zlo nie je riešené v počiatkoch, narastá.  Netolerovala by som žiadne porušenie školského poriadku a ani ublíženie inému dieťaťu – pri prvom prekročení hranice treba podľa mňa urobiť taký cirkus, že druhé prekročenie hranice si páchatelia nedovolia. V štýle príbehu o generálovi, ktorý prísne potrestal vojaka za odrhnutý gombík, aby ho naučil dôslednosti a neskôr ho nemuseli trestať oveľa prísnejšie za zabudnutú zbraň.

Často v prostredí školy dlho výčiny prehliadame, bagatelizujeme darebáčiny tým, že „veď sú to deti“, či vykladáme, že „deti si to samé poriešia medzi sebou“, alebo „veď nech sa obeť naučí brániť“ A keď to konečne začneme riešiť, už je neskoro, lebo problémové správanie sa už stalo nielen bežným pre páchateľov samotných, ale celkovo v triede normálnym. Tiež sa okolo nich vytvorí skupina slabších podporovateľov, takže majú podporný tím. A isteže, sociálna nákaza problémového správania sa aj šíri, lebo deti hodne dlho vývinovo prirodzene nefungujú na základe zvnútornenej morálky, ale na základe príkazov a zákazov – takže si pri vyčínaní jedného z nich povedia  „keď on môže a nič sa mu nestane, prečo by nie aj ja“..

Druhou stranou mince sú rodičia.

Byť dobrým rodičom znamená veľa. Napríklad obetavosť – z hľadiska svojho času a energie, z hľadiska starostlivosti.

Poviem vám jednu osobnú spomienku. Pred pár rokmi som cestou do práce v skorom ráne videla putovať z Muránskej planiny rodinu – muž, žena a tri deti. Jedno z nich – asi päťročné – samo kráčalo, druhé niesol na rukách otec, malo tak tri roky. tretie, malé  bábo okolo roka niesla v nosiči na bruchu mama. Česi to boli, z planiny museli vyraziť už okolo pol piatej, alebo aj skôr. Moc sa mi páčilo to ich ranné putovanie – to je životný štýl, ktorý sa mi moc páči.

Je u nás aj mnoho rodičov, ktorí svojim deťom a ich záľubám venujú svoj čas – vozia ich na tréningy, cestujú s nimi na súťaže. Podporujú deti v rozvoji ich záľub a nadania.

Na druhej strane ale máme aj rodičov, ktorí svojim deťom rozhodne nedávajú dobrý príklad do života – posedávajú doma nezamestnaní, boxujú denne  i pár hodín Pokec, facebook a kadejaké iné siete – fakt v nich nemám prehľad, tak sa nebudem zoširoka rozpisovať. Trávia na nich čas, ktorý by mohli a mali venovať radšej svojim deťom. Úpadok morálky s tým ide ruka v ruke – obstarožní chlapi kadečo navrhujú spokojne aj trinásťročným, a „osamelé labute“ si ochotne vypisujú „ako kamarátky“ so ženatými chlapmi a rozbíjajú cudzie rodiny. Dalo by sa o tom písať hodne dlho, ale zostaňme pri konštatovaní, že o rodičovských povinnostiach sa v tejto spoločnosti hovorí málo, a ešte menej sa ich dodržiavanie vyžaduje.

Tretím účastníkom problému je spoločnosť.

Nejdem analyzovať čo všetk nefunguje, to by bolo nadlho. Pozrime sa na tento uhol pohľadu – mala by spoločnosť oceniť kvalitné hodnoty – dobré rodičovstvo, morálku jedinca a jeho zodpovednosť? No mala. Priviesť dieťa na svet vie hocikto – no vychovať z neho dobrého a zodpovedného človeka je už ťažšie. 

Deti sú budúcnosťou spoločnosti. Pravdaže, ale dobre vychované a pracujúce deti. Banda kriminálnikov – recidivistov a hŕba celoživotne nezamestnaných spoločnosť dopredu nijako neposúvajú. Iste, človek sa môže dostať do situácie, ktorú nezvládne a ocitne sa v problémoch – je nezamestnaný, je alkoholičkou, ocitne sa v kriminále. Môžeme to ľudsky chápať, z ekonomického hľadiska sú ale takí ľudia pre spoločnosť záťažou –  opakovane v blogu poukazujem na to, že tí, ktorí pracujú, musia dávať na nich a za nich nielen im samým, ale v medzigeneračnom systéme aj ich deťom a rodičom namiesto nich. Je to vyčerpávajúce pre pracujúcich robiť za iných celoživotne, presolidarizujeme desaťročia zo svojho života v päťdňovom pracovnom týždni, v ktorom za seba a svoju rodinu robíme necelé dva dni a zvyšok „sme solidárni“ na úkor svojho voľného času, oddychu a rodiny. Keby sme boli v situácii, že nemáme voľné pracovné miesta a teda nepracujúci nemajú žiadnu možnosť svoju situáciu riešiť, nepovedala by som pol slova proti tomu, aby sme im pomáhali. Lenže my tu máme dokonca vraj už vyše stotisíc voľných pracovných miest a ďalšie pribúdajú, na ne sa ale ľudia bez práce nehrnú, lebo je pohodlné sedieť s natiahnutou rukou. Kým by tu za prácou boli ochotní pricestovať ľudia aj z Thajska, niektorí naši nezamestnaní majú problém do práce dochádzať dvadsať kilometrov, či aj prijať prácu priamo v mieste bydliska. Myslím, že práve dobrá rodinná výchova je tým komponentom v živote človeka, ktorý by mal nasmerovať jeho pozornosť na poctivú prácu ako dôležitú súčasť života. Je to aj problém spoločnosti, nielen jedinca, či pracuje – ak budeme mať priveľa posedávačov, kto ich bude živiť? A samozrejme každým nepracujúcim nám unikajú ako spoločnosti financie a životná úroveň nás všetkých.

V tejto súvislosti pokladám skutočne to, že tí, ktorých deti pracujú a z toho sa odvádza nepatrná časť ako pomoc na dôchodku ich rodičom, za správne. O zvyšok sa pracujúce detii svojimi odvodmi delia aj s tými, ktorí posedávajú doma nezamestnaní aj so svojimi deťmi. Nevidím nič nespravodlivé v tom, že človek ktorý deti nevychoval, nedostáva rodičovský dôchodok. Ani človek, ktorý nepracuje, nemá dovolenku – majú na ňu nárok len tí, ktorí pracujú. Ale zasa majú celý svoj voľný čas pre seba. A človek, ktorý deti nemal, mohol pracovať viac ako človek investujúci  svoje čas a energiu popri práci aj do výchovy detí.Mohol viac študovať priebežne, hľadať si lepšiu prácu, nebol viazaný rodinou, aby sa nepresťahoval inam za lepšími podmienkami. Tí, ktorí pracujú v zahraničí by mali byť radi, že pracujúci u nás solidarizujú s ich rodičmi tým, že sa im skladajú na sociálne, zdravotné a iné výdavky.  Lebo človek pracujúci v zahraničí neprispieva na zdravotnícky či sociálny systém tu, ale jeho rodičia z neho tu čerpajú. Tak o akej diskriminácii to tu niektorí melú – kto by sa mal naskladať na tie rodičovské bonusy ich rodičom, ak tu oni sami ako ich deti neplatia ani cent?!!! Súcitím s rodičmi celoživotne sa starajúcimi o postihnuté deti, tým by som  dať rodičovský bonus podporila. Tým, ktorých deti zomreli – ak zomreli na nejakú chorobu, tam by som tento bonus nedávala, ak zomreli vinou niekoho iného, mal by súd rozhodnúť o tom, že tento bonus bude rodičom celoživotne platiť páchateľ. Toto je môj pohľad na vec.

Ak by toto mal byť klin do súdržnosti spoločnosti, tak som za – lebo sa nechcem dať ďalej zneužívať kadaejakým povaľačom a špekulantom. Ja tento systém nevidím ako súdržný, ale ako zneužívajúci  zodpovedne konajúcich a pracujúcich. Je pre nás nevýhodný, lebo desiatky rokov „solidarizujeme“  s tými, ktorí konajú nezodpovedne a iba berú z hotového. A nechcem ani, aby tak boli zneužívané moje deti. Treba povedať otvorene, že docenenie zodpovedného prístupu jedinca k spoločnosti nie je nič zlé a ani amorálne. Tých 20 eur mesačne k dôchodku rodičom pracujúcich detí je smiešna suma, a skutočne iba formálne gesto. Pokladám ale zo strany spoločnosti  za podstatné vyjadriť úctu dobrej výchove aspoň tak. Ja osobne som čoraz menej spokojná s tým, ako funguje solidárny systém v tejto spoločnosti, a cítim sa ním zneužívaná. Lebo podľa mňa nie je v poriadku, ak jedni čoraz viac celoživotne iba berú – a druhí čoraz viac celoživotne dávajú. Som úprimne presvedčená, že by bolo najlepšie mať zavedené rodinné účty sociálneho aj zdravotného poistenia, a tým zminimalizovať solidaritu s nepracujúcimi a špekulantmi všetkého druhu – lebo pri rodinných účtoch by mal človek jasné, že bude mať pre svoju rodinu presne toľko, koľko si tam navkladá. Ak by niekto ochorel, je tam sieť vkladov celej jeho rodiny – a rodina sama si najlepšie ustráži, či niektorý jej člen koná zodpovedne a nezneužíva ostatných. Myslím, že v oblasti dobrého rodičovstva, ale aj zodpovednosti jedinca a jeho morálky by mala spoločnosť pristupovať skutočne oveľa viac zásluhovo.

Ale vráťme sa priamo k šikane. Čo navrhujem pri riešení šikany?

Riešiť veci už pri prvých malých naschváloch a skúšaní hraníc, koľko si toho môže agresor dovoliť. Jasne pomenovať problémové správanie, zakázať ho a povedať, aký trest zaň vinník dostane.

Riešme ubližujúce správanie žiaka voči inému žiakovi včas – už pri prvom vížnejšom incidente prísnym trestom a povinným vyhľadaním odbornej pomoci rodiča s jeho problémovým dieťaťom.

A riešme ho správne – nech nám zo škôl neutekajú obete a neputujú zo školy do školy. Lebo šikana tým v škole nezmizne, agresor si tak akurát nájde ďalšiu obeť. Tie nepríjemnosti s dochádzaním do inej, vzdialenejšej školy  – strata času, finančné náklady, nutnosť presne doraziť k busu, atď. – ponechajme na páchateľoch šikany. Majú energie dosť, tak nech si ju vybijú užitočne. Ak sa preukáže vážnejšie ublíženie inému dieťaťu, pri druhom incidente škola by mala vyzvať rodiča šikanátora, aby svoje dieťa premiestnil do inej školy a dieťa bezodkladne vylúčiť z danej školy.  Má byť povinnosťou rodiča, aby si zaistll takú školu, do ktorej mu jeho nespratné dieťa budú ochotní zobrať. Samozrejme v prípade, že dieťa inú školu nebude mať nájdenú, mal by byť rodič stíhaný za zanedbanie starostlivosti o dieťa. Mali by potom rodičia oveľa väčšiu motiváciu robiť si poriadok so svojimi nevychovanými deťmi, aby nevystrájali v škole a neubližovali iným  deťom.

Pri zavedení tohto systému vám garantujem, že šikany v slovenských školách rapídne ubudne.

Prekliatím tejto krajiny sú tí, ktorí mlčia. A to nielen vo vzťahu ku šikane, ale aj ku systému „solidarity“, na ktorý čoraz viac doplácajú tí, ktorí pracujú a konajú zodpovedne.

Elena

K diskusii  štrkáč  Desiatky rokov driem za ľudí pohodlne povalených a len berúcich. Už sa odmietam dať zneužívať. Je dosť pracovných miest, nech idú robiť. Nemusia ísť robiť expertne, najnovšia ani pekárne nemajú dostatok robotníkov.  .