otvorene

Hej, vietor, prestaň konečne vystrájať, povedala som rozospato vo včerajšom nadráne do jeho divokého kvílenia.

Veľa miest na Slovensku s vetrom v týchto dňoch zápasilo. A som vďačná Zámeru sveta aj elektrikárom, že vianočne v tom jeho besnení len párkrát na pár minút elektrina u nás vypadla. Keď na Vianoce všetko sčernelo po deviatej večer, úplne nenádejne vyzerala predstava skorej opravy, no pri prebudení ma vítali svietiace pouličné lampy.

Nechcela som, aby deti riskovali  cestu sem v zlom počasí – vianočnili sme s najmladšou dcérou samé. Včera vietor prestal besnieť, a tak deti dorazili, aj so záberom stromu padnutého cez cestu.

Vianoce majú toľko tvárí.  U nás tento rok netypickú, s deň dopredu pripravenou večernou kapustnicou i obedňajšou šošovicou aj šalátmi, obyčajným k mäsu a lahôdkovým. Obvykle sme všetko robievali v ten deň. Keďže som sa na fb do skupiny o domácich jedlách pridala, videla som rôznosť vianočných polievok a aj rôznosť kapustníc, aké ľudia u nás robia. Niektorí kapustovú šťavu do nej nedávajú a podaktorí aj kapustu oplachujú, varia ju dokonca aj so škvarkami, s rybacím mäsom, s údenáčom,  s ryžou, či s lyžicou marhuľového džemu. Kapustnica môjho detstva mala krupicové halušky a sušené slivky, terajšia naša domáca verzia je s juškou  a klobásou, bez halušiek, slivky mi v nej deti strpeli, hoci ich nejedli .

Vianočné večerné ticho u nás okrem divokého revu vetra  prerušovalo len cupotanie v chodbe. Kocúr, starý bývalý túlavec, sa hral. Ďakujem za neho Zámeru sveta teraz, že sa nemusí krčiť kdesi vonku v tomto šialenom počasí. A je to taký malý vianočný zázrak, ako sa dokáže radostne hrať – nikdy nemal hračky, nikdy nemal dostatok bezpečia na spánok či hru.  A teraz, zjazvený a s polámanými zubami si hru užíva – prevláčal už koberček, cibuľu, aj starú nákupnú tašku. Svoju partiu starých plyšákov navláči do lehna po hre a spí s nimi. Keď mu dieťa šlo lehno vyprášiť, ťahal jej z rúk labkami plyšákov späť.

Dopriala by som všetkým zvieratám aj ľuďom bez domova, aby domov a bezpečie mali – a nielen v deň Vianoc. Namiesto šialeného zbrojenia by bolo možné zaistiť práve tieto dve veci – dostatok jedla a strechu nad hlavou každému.

Deň tohtoročných Vianoc je už minulosťou. Niektorí posmutnejú, iní sa potešia, lebo vianočný čas nie všetci nadšene vítajú, niektorí sa ho boja. Ja si ho spájam s nežnými pocitmi, aj keď nie všetky moje Vianoce boli príjemné.

Naozaj je pravdou, že ťažké životné situácie nám pomáhajú stať sa vďačnejšími životu za všetko, cítim to tak aj ja. Kto z nás by už len chcel zažívať ťažké a bolestné skúsenosti? No ich sila je očistná, pomáha nám vidieť svet a život inak. Menej sa tváriť, že mu rozumieme a viac ho prijímať, namiesto pozorovania života ho skutočne žiť.

Nad stratami som dumala, ktorými v živote prechádzame. Spomíname v čase Vianoc na blízkych, ktorí zomreli, lebo je to silne bolestná strata. A okrem úmrtia blízkeho je veľa strát, ktoré nesieme v sebe, a možno ich ani jasne nepomenujeme – ako strata dôvery v ľudí, strata nádeje, nenaplnenie snov, nežitie života. Zvládnutie straty znamená hlbšie prepojenie sa so životom, Prepojiť sa so životom nie je o racionálnom rozbore jeho zmyslu, ale o plynutí v jeho prúde, o zažívaní zázračných okamihov dňa.

Práve straty sú však v živote dôležité, pomáhajú nám vnímať pozornejšie aj zranenia a straty iných ľudí, súcitiť s nimi a chápať ich. Uvedomiť si, že skúsenosť so stratou má zrejme každý z nás, naša strata nie je ojedinelá na svete, a ani najväčšia nie. Kým u nás ľudia sedia pri jedlách a telke, alebo pobiehajú po túrach dnes, v Indonézii si pripomínajú 20. výročie obrovskej prírodnej tragédie, tsunami tam zabilo vyše 230 000 ľudí. Mnoho obetí nikdy neidentifikovali a majú tam preto viaceré masové hroby. V štyroch najviac postihnutých krajinách Indonézii, Sri Lanke, Indii a Thajsku bolo vysídlených viac ako 1,7 milióna ľudí. Viac o tom píše článok v linku

https://abcnews.go.com/International/wireStory/prayers-tears-mark-20-years-indian-ocean-tsunami-117109586?utm_source=facebook&utm_medium=social&utm_campaign=dhfacebook&utm_content=app.dashhudson.com/abcnews/library/media/485215134

Uvažovala som aj o tom, aké ťažké je prejsť skúsenosťou straty – o to ťažšie, čím sme schopní hlbšie milovať. Možno povrchné putovanie niektorých ľudí vzťahmi je znakom toho, že cítime čoraz menej, alebo že niektorí nedokážu milovať hlboko. A možno je len obranné, aby potom strata nebolela, ktovie. Na druhej strane však, ak takou ťažkou skúsenosťou  straty v živote prejdeme, dokážeme milovať ešte hlbšie, skutočne, stáť pevne pri niekom či niečom pre nás dôležitom.

Niekedy ani nevieme, že niečo chceme. A potom, keď to dostaneme, uvedomíme si, nakoľko je to pre nás cenné.

Naše rodinné vianočné darčeky sú vždy o niečom, čo by sme chceli a o niečom, čo nás prekvapí a poteší. Dostala som tak potešujúco  a prekvapujúco ceremoniálne kakao, aj knihu Furlonga o liečbe rodových línií, je to jedna z pre mňa dôležitých tém. A ešte aj darček, ktorý ma rozplakal. Ešte nikdy som nedostala darček, ktorý by ma rozplakal – ale všetko je raz prvýkrát. Mám jedno miesto uložené hlboko v srdci, sama neviem prečo. Idem tam pozrieť aspoň raz ročne. Brdárka – rozprávkovo krásna v snehobielej záplave rozkvitnutých čerešní. Ach, áno, dostala som ako prekvapujúci vianočný darček od môjho stredného dieťaťa med z Brdárky – z jarných čerešňových kvetov. Netušila som, že by som ho chcela, kým som ho nedostala. A teraz je to môj najdojímavejší darček, aj teraz z neho slz& utieram…

A tak malé vianočne netradičné pripomenutie čerešňovej Brdárky na mojich fotkách…

Elena