Hej, zasa raz o migrantoch. O tom, čo je reálna solidarita a aká je jej únosná hranica. A kde je pravda v tomto nie príliš peknom príbehu.
Čo to znamená pomáhať niekomu?
Tí, ktorí pracujete v pomáhajúcich profesiách dobre viete, že ako pomoc poskytovať to, čo ja považujem za vhodné, nie je to pravé orechové. Že svoje očakávania a predstavu toho, čo pokladá za pomoc, musí zadefinovať klient sám. Povedzme si preto pravdivo akú pomoc od nás migranti očakávajú a akú pomoc im ponúkame.
Začnime migrantmi, ich potrebou a požiadavkou pomoci – aby sme neboli vyhlásení za egoistov.
Akú pomoc by skutočne potrebovali ľudia, zachraňujúci si holé životy pre smrťou a násilím?
Ja osobne pri záchrane holého života svojich detí a vynakladaní všetkého majetku na útek by som bola vďačná za záchranu najbližšej možnej krajine. Ale tu a teraz sa to takto vôbec nedeje – ide o cielené putovanie do konkrétnych krajín, viacerými krajinami, napriek všetkým možným útrapám, čomu vystavujú migranti svoje deti, ktorým tak krvopotne zachraňujú holé životy.
Pri záchrane holých životov za cenu posledného majetku by som určite neputovala v značkovom oblečení a neodmietala, nezahadzovala darované jedlo i ošatenie – bola by som za tú všetku úprimne poskytnutú pomoc vďačná.
Komu pomáhať?
Ak migranti odmietajú jedlo, zahadzujú darované oblečenie a domáhajú sa len vstupu do ekonomicky vyspelých krajín so štedrým sociálnym systémom, tak určite nejde o ľudí „vynakladajúcich všetok svoj majetok, pretože ich rodinám hrozila smrť“… Určite nejde o „záchranu holých životov“, a už vonkoncom nie len o „záchranu svojich detí“.
Mimochodom – k tým deťom – je skutočne podivuhodné, ako sa po našej pravdivej kritike zloženia davov „holé životy si zachraňujúcich“ deti medzi nimi zázračne zjavili. Až si človek kladie otázku, kto to takto naivne organizuje. Ak si pozriete zábery a správy z úvodu „!veľkého putovania“, boli to len mladí muži, čo migrovali. A teraz odrazu vybehli ženy, najmä s kojencami, batoľatami a idú, idú…
A na margo toho pobiehania s deťmi – všetci, ktorí máte malé deti, alebo ste ich mali, určite viete, aké je ťažké ich udržať v čistom oblečení niekoľko hodín. Pri hre „v blate ciest“ a pri útrapách putovania je zázrak, ako sú tie deti migrantov upravené a vyobliekané – a to putujú po celé týždne. A ešte raz zdôrazňujem – šatstvo od darcov zahadzujú ako nepotrebné.
Akú pomoc migranti žiadajú od nás?
Takže – čo od nás migranti naozaj chcú? Vyslovil sa azda niektorý z nich, že chce zostať na Slovensku? Myslím, že vonkoncom nie, práve naopak – všetci jasne dávajú najavo, že chcú ísť do krajín, kde je štedrý dotačný systém. Mnohí z nich vedia, kam a prečo idú, pretože tam už majú nejakú tú dobu usídlených svojich početných príbuzných.
Idú teda do krajín kde – ako to výstižne pomenovala istá televízia vo večerných správach v minulom týždni – „budú mať nádej na slušnejší život, ako u nás“.Asi by sme sa k nim mali pridať.
Ako migrantom pomáhajú prerozdeľovacie kvóty?
Namieste je otázka, či a kde sa nájdu tie tisícové davy, o ktorých básni prezident, čo u nás chcú zostať.
O tom, že by tisíce migrantov chceli zostať v súčasných podmienkach na Slovensku niet ani reči. Takže ak by tie davy migrantov mali na Slovensku zostať, poskytovali by sme im takúto pomoc proti ich vlastnej vôli. Už teraz putujú s výkrikmi „freedom“ – sloboda, prečo to asi tak kričia? Vážne si niekto z vás myslí, že to vykrikujú preto, aby sa dostali do utečeneckých táborov na Slovensku, pretože po ničom inom netúžia?
Akékoľvek pomoc migrantom formou ich zadržania na Slovensku nie je teda pre nich pomocou. Namiesto vďaky sa akurát tak naštvú – a ja sa im ani nečudujem.
Myslím, že takto na Slovensku už pomáhame – ako sa nedávno prevalilo – aj bývalým väzňom z Guantanáma. Zaujímavý príbeh o tom, ako týchto „úplne nevinných bývalých amerických väzňov“, schopných poskytovať aktuálne dokumenty do arabských televízií, privykáme životu v civilizovanej slovenskej spoločnosti formou by si tiež zaslúžil viac publicity – ale ktorý novinár by sa o tom opovážil písať, však? Takže naše skúsenosti z pomoci, poskytovanej dobrovoľne-nasilu, nepochybne máme. Sme teda už plne kvalifikovaní pre takúto pomoc, nie?
Ako zvládať ohrozenia?
O tom, že by taká situácia, ktorá v prívale migrantov nastáva, bola – ako to v prejave nazval prezident – „otázkou života a smrti“, môžeme pravdaže uvažovať.
Otázne je iba – o otázku čieho života a smrti ide. Nebudem rozoberať reálne existujúce riziko hrozby terorizmu, ak by medzi nimi boli nejakí rizikoví ľudia – to by mali mať pod palcom bezpečnostné služby. Za úplne diletantské v tomto smere pokladám vyjadrenia prezidenta. Ak si mám vybrať medzi jeho vyjadrením a vyjadrením bezpečnostného analytika, prikláňam sa k tomu druhému. Myslím, že prípade vzniku priameho ohrozenia alebo vzniku škody na majetkoch či životoch, to naštvaní ľudia prezidentovi určite veľmi rýchlo spočítajú.
Poďme ale k ohrozeniam od neteroristov. Hrozia aj také?
Nuž, podľa môjho názoru áno. Niekoľko tisíc naštvaných ľudí, nasilu dlhodobejšie zadržiavaných pod zámienkou „pomoci“, môže totiž narobiť riadnu paseku. Už teraz sa cítia obmedzovaní – súdiac podľa ich pokrikov o potrebe slobody – a majú aj nerealistické, maximalistické požiadavky na poskytované jedlo, úroveň vybavenosti ich prechodných obydlí v táboroch a podobne.
Buďme realisti – čo by nastalo, ak by sme im začali dobrovoľne-nasilu pomáhať podľa predstáv nášho prezidenta a taktovky EÚ?
Ako dlho by sme im pomáhali?
Niet ani reči o tom, že by sa súčasní migranti raz chceli vracať domov, do pôvodnej vlasti – že by sa niekam do Európy vybrali len dočasne. Hádam len v prezidentovej fantázii a jeho prejave. Tí ľudia sa chcú v Európe natrvalo usadiť.
A pozrime sa teraz na druhú stranu – na naše reálne možnosti pomoci
Koľkým migrantom a ako by sme reálne mali pomáhať?
Ide o verejné zavádzanie tvrdiť, že nám pri pridelení 1500 migrantov pribudne len 1500 migrantov. V skutočnosti by za nimi doputovali neskôr aj ich početné rodiny v rámci ich „ľudských práv“.
Za rozklad hodnôt na rozdiel od prezidenta pokladám práve situáciu, ak štát negarantuje svojim obyvateľom primeranú životnú úroveň a pritom ju zaisťuje pri ľudí, ktorí sú migrantmi – a to v drvivej prevahe výlučne ekonomickými. A viem si predstaviť, že by sme ich udržali „na kvótou pridelenom mieste“ jedine v situácii, ktorú už mediálne načrtli Nemci – že by sa mali zjednotiť pre migrantov poskytované dávky v rámci EÚ. Nakoľko neverím, že by ktokoľvek vážne očakával ich stanovenie na úroveň v súčasnosti poskytovanú Slovenskom, šlo by o rast na naše životné pomery neúmerný. Pretože naše príjmy sú neúmerné príjmom v rámci štandardu EÚ.
Takže povedzme si otvorene – ak máme vykročiť k súdržnosti Európy, potom predovšetkým cestou zjednotenia životnej úrovne občanov v rámci nej. Ak aj my máme európsky žiť, potrebujeme európske príjmy.
Ako naozaj môžeme pomôcť?
Myslím si, že nikto z nás nezostáva ľahostajný pri pohľade na ľudí, ktorí zomreli „na svojej veľkej ceste za šťastím“. Aj keď sa niektorí vyjadria na sociálnych sieťach ironicky, je to skôr výraz ich obáv so situácie, ako ich neľudskosti, nedostatku súcitu. Avšak, ak sa snaží prezident – a nielen on – manipulovať našim súcitom, potom si jasne uvedomujme realitu.
Ak sa niekto utopí, potom prevencia spočíva v tom, že spravíme opatrenia, aby sa iní netopili a vodu zaistíme. Určite nie sú pomocou opatrenia v štýle – „len plávajte, my vás budeme z vody ťahať“.
Ak hovoríme o tom, že tým ľuďom je potrebné pomáhať – a ak im chceme pomáhať úprimne – potom si položme otázku, prečo USA nepodporujú kroky Ruska v riešení problémov v Sýrii. Spoločnými silami by to tam dali do poriadku, aby sa mohli utečenci vrátiť do svojich domovov.
Nezabudnite – ak prezident hovoril o tom, že tu prijmeme niekoľko sto či niekoľko tisíc ľudí, tak rozhodne nejde o napĺňanie ich očakávaní – ale niečích iných. Namieste je otázka, koho očakávania to sú. Čo tým sleduje. A kvôli čomu to od nás očakáva.
P.S.:
Tým, ktorí chcú migrantom úprimne pomáhať, odporúčam, aby sa zamysleli. Koľkí migranti naozaj ocenia takú našu pomoc, že by mali zostať dobrovoľne na Slovensku?
A tiež nech si položia otázku, či oni sami sú v snahe pomáhať migrantom natoľko zaslepení, že im chcú „pomoc po našom“ poskytovať nasilu.
E. K. I. Predná Hora, 8.9.2015
++++++++++++výborné postrehy! Migranti... ...
Zrejme ide o osobu, ktorá po strate ...
...neviem, neviem... Silne pochybujem ...
Nechcem byť vulgárny, ale "hlúpa... ...
elenaistvanova, mám k tvojmu príspevku... ...
Celá debata | RSS tejto debaty