otvorene

Nápad premiestniť doživotne odsúdených kriminálnikov do centier slovenských miest je zo strany európskeho výboru skutočne trápny. Pokladám to za možné zvýšenie rizika pre ľudí tam žijúcich – žiadny bezpečnostný systém predsa nie je dokonale bezpečný. A doživotne odsúdení sú väzni, ktorí už preukázali spoločnosti svojim konaním dostatočne, že nemajú žiadne morálne zábrany. Navyše teraz nemajú ani čo stratiť – veď doživotie už dostali a trest smrti na Slovensku neexistuje.

Ja si na rozdiel od Európskeho výboru na zabránenie mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania nemyslím, že práva väzňov sú v tejto spoločnosti prioritou ktorú treba riešiť. Vari nevidia ako biedne žijú na Slovensku mnohí ľudia, ktorí nikoho nezabili a neorabovali? Je preto čas pohovoriť si o právach ľudí v slovenskej spoločnosti a primeranosti solidarity v rámci nej uplatňovanej, ako som to sľúbila v závere môjho článku DNES 25.

Dajme si otázku – kto je na tom na Slovensku lepšie – obeť alebo páchateľ?

Na doživotie sú odsúdení ľudia len za ťažké zločiny. Určite nie za to, že ukradli čokoládu v obchode. Porušovali ľudské práva iných ľudí závažným a nenapraviteľným spôsobom, pripravili ich o život a dramaticky tým zmenili aj život rodín obetí. Napriek tomu sa im skladáme na pohodlný život. Štát sa stará o to, aby chudáci mali primeranú zdravú stravu a 21 stupňov tepla v cele. Hoci je mu ukradnuté, či takúto stravu a takéto teplo má doma moja mama – dôchodkyňa po celoživotnej poctivej práci pre tento štát, či si to môže za žobrácky dôchodok dovoliť. Alebo či takúto stravu a takéto teplo majú moje deti, pretože ja som zatiaľ nikoho nezabila, len poctivo odborne pracujem a manžela po tom, ako nám zabili v slovenskom zdravotníctve syna štát ponechal úplne bez príjmu.

Podľa typu väznice vynaloží štát na 1 väzňa aj vyše 80 eur denne (odpovedzte si sami – dá vám tento štát denne toľko peňazí za vašu prácu?!!! Rodič opatrujúci svoje vážne choré dieťa či dieťa opatrujúce rodiča dostane denne cca 1/20, mnohí ešte menej). Okrem toho väzňom štát zaisťuje aj pre nich bezplatnú zdravotnú starostlivosť – a podľa medializovaných údajov z nej využívajú podstatne viac ako ostatní občania, dalo by sa v mnohých prípadoch hovoriť až o jej zneužívaní. Skladáme sa im aj na ich budúce dôchodky. Čo také prínosné spravili kriminálnici pre spoločnosť, že sa o nich takto staráme?

Solidárny systém zdravo fungujúci by mal byť o tom, že človek sám v priebehu života je nielen prijímateľom, ale aj odovzdávateľom solidarity. Každý dospelý človek má „záväzky v kolobehu solidarity“ – t. j.  ako dieťa má povinnosť živiť svojich rodičov a ako rodič živiť svoje deti. Výnimku by mali tvoriť len ľudia obmedzení vážnou chorobou či postihnutím. Takže za väzňovpreberáme ich „záväzky v rámci solidarity“- namiesto nich samotných musíme my ostatní zarábať aj na ich rodiny – na živobytie ich detí i ich rodičov.

Táto spoločnosť má nízke morálne povedomie. K obetiam rôznych trestných činov  – vrátane obetí „pochybení lekárov“ – sa spoločnosť správa nespravodlivo, nedôstojne, nerešpektujúco. Ak vám niekto zabije blízkeho, môžete sa ocitnúť na dne nielen psychicky v dôsledku straty milovanej osoby, ale aj finančne – je nutné náhle zaistiť pohreb, a nie sú to malé výdavky. Môžete tým aj stratiť príjem, ktorý vaša rodina dovtedy mala a ocitnúť sa v existenčných problémoch. Môže sa zhoršiť aj fyzické a psychické zdravie vás samých a vašej rodiny, pretože dlhodobý žiaľ a významná záťaž zdraviu škodí (na internete nájdete  aj prípad matky, ktorá zomrela od žiaľu po zabití svojej malej dcéry lekármi) . A pritom tento štát nezaujíma, či máte na zaistenie tepla 21 stupňov v byte, primeranej stravy či „bezplatnej“ zdravotnej starostlivosti pre svoju rodinu.

A rovnako škodí zdraviu obetí a ich rodín aj dlhodobá traumatizácia, ktorej vás vystaví táto spoločnosť tým, že spravodlivé riešenie veci sa stáva pre mnohé z obetí nedostupným. Chýbajú im financie na právnika – odborníka, ktorý by im pomohol veci kvalitne riešiť. Chýba organizácia na ochranu pacientskych práv, ktorá by dokázala naozaj efektívne poskytnúť podporu. Hlavne však chýba snaha štátu legislatívne účinne chrániť práva obetí – nie sú stanovené záväzné termíny v riešení veci či už pre znalcov, pre Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ani pre orgány činné v trestnom konaní či pre súdy. Pokladám za neprijateľné pre obete lekárskych pochybení znášať nielen vyššie popísané dopady, ale aj mnohé ďalšie. Časom môžu dopady narastať a môžu pribúdať ďalšie dopady, ak nedostanete ako obeť od spoločnosti primeranú podporu. Niektoré z možných dopadov sú naozaj ťažko opísateľné – prestanete dôverovať že váš život má zmysel, stratíte radosť z neho. Všetko ide akoby popri vás a nedokážete sa už na nič tešiť. Plní hnevu a bolesti čakáte, že v určenom termíne sa konečne oficiálne pomenuje vinník smrti vášho dieťaťa a začne sa konečne jeho čin riešiť, no namiesto sa dozviete, že  opäť raz si znalci predĺžili termín dodania znaleckej správy, alebo že vyšetrovateľ bude vyšetrovať možno ďalší rok. Alebo že sa páchateľ na súd nedostavil a pojednávanie sa odloží o ďalšie mesiace.

Ja som vo veci postavenia obetí lekárskych pochybení (no situácia sa týka celkovo aj obetí akýchkoľvek trestných činov na Slovensku) poslala otvorený list premiérovi dokonca dva razy – v prvom otvorenom liste som ho upozornila na to, že má bordel v zdravotníctve a v druhom, že má bordel v zdravotníctve aj v justícii (Druhý otvorený list premiérovi nájdete na mojom blogu v priečinku Nezaradené).Slovenská justícia zrejme nestíha venovať pozornosť právam obetí, pretože je plne vyťažená zaisťovaním práv páchateľov.

Položme si preto otázku – je etické očakávať od obete ohľad na potreby páchateľa na úkor svojich vlastných práv, resp. v situácii ich porušovania?

Hoci spravodlivosť môže byť chápaná ako iracionálny ideál, je pre fungovanie jednotlivca aj spoločnosti potrebná. Zohráva úlohu ako morálna hodnota. Ak má páchateľ v spoločnosti viac práv ako jeho obeť, v poriadku to podľa môjho názoru nie je.

Obete trestných činov sú na Slovensku vystavené prieťahom v konaní, ktorým sa nemôžu účinne brániť. Práve ony a nie vinník znášajú dôsledky činu. Mnohé prípady sa pri súdnom riešení vlečú roky, kým sa obete nevzdajú alebo nezomrú.Takéto postavenie obetí trestných činov v SR – vrátane obetí lekárskych pochybení – podľa môjho názoru napĺňa až definíciu krutého, ponižujúceho a neľudského zaobchádzania.

Zásadnou otázkou pre mňa preto v tejto súvislosti je, či existuje aj nejaký európsky výbor pre práva obetí trestných činov?!! Rada Európy by mala predovšetkým zriadiť takýto výbor a obchádzať štáty na kontrolu toho, aký prístup k právam majú obete trestných činov rôzneho druhu. K nim môžeme nepochybne zaradiť aj obete lekárskych pochybení. Určite sa na nich obrátim so žiadosťou aby preverili situáciu obetí trestných činov v SR – či majú primeraný prístup k spravodlivosti a či nie sú vystavené krutému, ponižujúcemu a neľudskému zaobchádzaniu zo strany štátu.

 K diskusii:

Pani Norika, nemôžem sa stotožniť s vašim názorom. Ak je pravda, čo píšete o 8 eurách na stravu na väzňa denne, prepáčte, ja nemám za poctivú odbornú prácu takú sumu na stravu celej mojej rodiny denne. Deťom nemôžeme zaplatiť obedy v škole. Splácame dlh za pohreb (a to sme si mohli dovoliť synovi dať len to najúbohejšie) a nedoplatok z ročného zúčtovania bytu (ten stojí mesačne 382 eur bez elektriny). Takže mám odpojenú teplú vodu, lebo by sme si ju nevedeli zaplatiť, po zaplatení bytu a elektriny, nákladov na cestu mne do práce a deťom do školy, aj najstaršej dcére ubytovania a cesty pri štúdiu VŠ, mi zostane na stravu a všetky ostatné náklady 170 eur mesačne. Manžel po smrti syna stratil prácu – opatroval syna a nedostal ani cent podpory. Nemáme na bežné výdavky, nemáme na zaplatenie si právnika. Pritom za 25 rokov som nebola na PN, nepretržite pracujem, denne ráno cestujem do práce pred šiestou. Obetovali sme veľmi veľa ako rodina, aby sme mohli žiť s našim postihnutým synom a starať sa o neho. Teraz nám ho niekto zabil a kde sú v tejto spoločnosti naše práva? Ja som pre túto spoločnosť doteraz robila maximum a teraz sa cítim týmto „solidárnym systémom“ zneužitá.  Budem sa ochotná podieľať na ochrane práv väzňov  a ich rodín vtedy, keď spoločnosť bude aspoň rovnako chrániť práva moje a mojej rodiny.

A čo sa týka ešte väzňov a výdavkov na nich – keby nebolo väzňov, nepotrebovali by sme väznice, takže ja osobne všetky výdavky s tým spojené budem rátať ako výdavky na väzňov.

Predná Hora, 29.9.2014