otvorene

V  nedeľné popoludnie mesiac po synovej smrti mi zazvonil telefón. Neznáma pani  – bývalá riaditeľka istej nemocnice – mi povedala, že Maroškovi zrejme chceli odobrať nejaké orgány a preto ho odpojili od prístrojov tak rýchlo. Možnosť že jej slová by mohli byť pravdivé posilňovalo  to, že pri telefonickej informácii o stave syna po prevoze do Banskej Bystrice sa lekárka spýtala, či dáme jeho srdce na transplantáciu (aby ste nedošli k chybnému záveru – pani doktorka sa zachovala korektne a ja si cením, že sa spýtala na názor nás rodičov). Tá neznáma pani sa ma vypytovala i to,  aké rezy mal syn na tele. Ja som Maroška pred pohrebom hladkala po tele, preto presne viem ako boli robené rezy. Požiadala som potom o informáciu transplantačné centrá, podľa ich odpovede mu neodobrali žiadne orgány, k tkanivám sa vyjadriť nevedeli. Zákon 576/2004 Z. z. a Metodické usmernenie ÚDZS 3/2013  v bode 2. čl. 2 však uvádzajú, že v prípade súdnej pitvy odbery robiť nie je možné.

Takže v podobnej situácii – ak po smrti nerobia súdnu pitvu alebo váš blízky nedal počas život písomný nesúhlas s odbermi – je „darcom“ a môžu mu odoberať čokoľvek bez vášho súhlasu, vedomia či aspoň dodatočného oznámenia. Úplnú istotu či mu orgány, kosti, tkanivá či bunky neodobrali však i pri odmietnutí darcovstva počas života zrejme nebudete mať nikdy (podľa Zaujimavosti.net či liekinfo.sk), pretože v oblasti vládnu zmätky a v náhlivosti sa môže niečo prehliadnuť a tak.

Začala som sa kvôli spomenutej príhode zaujímať intenzívne o to, ako je to na Slovensku s odbermi od mŕtvych darcov.  Iste, pomôcť darovaním orgánov niekomu zachrániť život môže byť dobrá vec, ale môže to rovnako vzbudiť podozrenie – či Vášho blízkeho niekto neodpraví predčasne, len aby tie orgány dostali. Ak štát umožňuje brať orgány ľuďom bez súhlasu a dokonca i bez vedomia ich blízkych, pokladám to za špinavosť. A tak píšem tento článok pre všetkých, ktorí sa môžu dostať do podobnej situácie. Aj tým rovnako ako ja naivným, ktorí si myslia, že darovaním orgánov či tkanív, kostí, kĺbov, šliach, buniek pomáhame iným. Veď hej, pomáhame, lenže nie vždy tým, ktorým si myslíte.

Takže ako je to naozaj?

Škandál s odbermi tkanív mŕtvym na Slovensku prepukne občas – napríklad v roku 1997, kedy zosnulej vzali 1m štvorcový kože. Prepukol i v roku 2012. Médiá zakaždým popísali, rozruch zatíchol. A ľudia žili v naivnej viere, že už je zrejme všetko v poriadku.

Ibaže na internete (na stránke www.pohrebnictvo.sk) je dostupný príbeh istého zomrelého pána z Bratislavy i z decembra 2013, ktorý bol podľa popisu jeho blízkych aj následnej nezávislej súdnoznaleckej pitvy doslova vykostený. Podobne je dostupná informácia o ďalších troch prípadoch „vykostenia“ bez vedomia príbuzných v roku 2014.

Že to na Slovensku nemusia byť prípady výnimočné a ojedinelé napovedá aj štatistika, podľa ktorej za minulý rok bolo takýmito „darcami“ orgánov, kostí, tkanív a buniek vraj 164 zomrelých. Ich blízki o tom zrejme vôbec nevedia. A je otázne, či je to naozaj konečné číslo, pretože na internete  (noviny.sk) sa hovorí, že takto môže skončiť až viac ako 600 Slovákov ročne (a 200 000 eurových zárobkoch lekárov s tým spojených). Dodnes pritom boli odsúdení len 2 patológovia za prípad z roku 2003, jeden z nich následne v mediálne dostupnom rozhovore hovoril o protizákonných odberoch osrdcovníkových vakov a kostných štepov.

Začnime otázkou – kedy sa stávame „darcami“?

Kým v niektorých krajinách je potrebný písomný súhlas darcu počas života s posmrtným darcovstvom, mnoho ľudí ani netuší, že u nás je to presne naopak – problematiku riešil § 37 ods. 3 zákona 576/2004 Z. z. (t. č. novelizovaný ako zákon 313/2012 Z. z. ) a § 48 ods. 4 zákona č. 581/2004 Z. z.

Ak nezašlete písomný nesúhlas – odmietnutie pitvy, tak vás môžu pitvať pre „vedecko-výskumné účely a vzdelávacie účely“ podľa ľubovôle.

A ak nezašlete písomný formulár – nesúhlas s odberom orgánov, kostí, tkanív a buniek po smrti,tak vámich môžu odoberať podľa ľubovôle.

Aby ste to nemali jednoduché, musíte svoj nesúhlas notársky overiť a navyše – ak ho dáte za svoje dieťa – musí byť tento nesúhlas ním obnovený po dovŕšení 18. roku jeho života, inak sa automaticky stáva „darcom“.

Za osobu nespôsobilú dať takýto súhlas to môže počas jej života spraviť jej zákonný zástupca.

Formuláre nájdete na stránkach Slovenského pohrebníctva (www.pohrebnictvo.sk) i ÚDZS SR. Zaslať by ste ho mali Národnej transplantačnej organizácii, Limbová 14, Bratislava 833 01.

Filozofia zákona mi pripadá zvláštna. Ja som si vždy myslela, že darovať môžem niečo iba vedome a cielene. Takto ponímané darcovstvo mi pripadá, ako keď ma niekto okradne o peňaženku či úrodu zo záhrady – a potom povie, že som jeho darca.  Ak nemám notársky môj overený nesúhlas, že mu to nedám, tak si to jednoducho vziať môže, nie?!!!? Za ďalšiu zlodejinu zo strany štátu pokladám, že je potrebné obidva nesúhlasy aj notársky overiť.

Skutočne nesúhlasím s takouto interpretáciou darcovstva. V mnohých vyspelých krajinách je to tak, že telo je po smrti nedotknuteľné a vyžaduje sa písomný súhlas darcu počas života.

Navyše – píšem o mŕtvych darcoch. Ibaže v mnohých prípadoch sa darcovstvo realizuje údajne u osôb v stave klinickej smrti – lekármi skonštatovanej smrti mozgu, kedy sú ešte všetky ostatné telesné funkcie zachované. No dýchanie sa vypne až po odbere orgánov.

Pokračujme otázkou – kto a ako určuje darcov?

Legislatívne to rieši Metodické usmernenie 3/2013 o odbere tkanív a buniek z mŕtvych darcov

a zákon 578/2004 Z. z. „Darcov“ vyberá Úrad nad zdravotnou starostlivosťou (úrad, ÚDZS), ktorý má zmluvu s „tkanivovými zariadeniami“. Zaujíma ma spôsob, akým úrad na tých darcov príde. Podľa metodického usmernenia totiž práve úrad oznamuje potenciálnych darcov. Úrad sprístupní odberovému tímu banky kompletnú dokumentáciu „darcu“ a na požiadanie za poplatok z nej zhotoví aj kópiu. Úrad sa tiež zaväzuje poskytovať tkanivovej banke (ide o tkanivové zariadenia, ktoré realizujú odbery – povieme si o nich za chvíľu viac) poskytnúť informáciu o tom, či darca neodmietol vykonanie pitvy podľa zákona a vydať jej o tejto informácii potvrdenie. Výber darcu realizuje samotné odberové zariadenie.

Zariadenie dáva podľa citovaného usmernenia objednávky Úradu pre dohľad na celý štvrťrok dopredu,prípadne si ešte doplní žiadosť dodatočnou požiadavkou, ak tkanív a buniek  potrebuje viac.

Dajme si teraz otázku – kto, kedy a kde robí odbery?

Kto robí odbery? Tkanivové banky sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorým MZ SR vydalo povolenie na činnosť tkanivového zariadenia (tzv. SLaPA pracoviská). Na Slovensku sú odberové pracoviská t. č. 4 – Univerzitná nemocnica v Bratislave, Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D: Roosevelta v Banskej Bystrici, Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach a spoločnosť Tissue Research Institute, s. r. o.  (TRI).

Odbery priamo vykonávajú „zamestnanci tkanivového zariadenia alebo osoby konajúce v mene tkanivového zariadenia“. Môžu sa nimi stať aj zamestnanci UDZS – patológovia a súdni lekári (nejde o konflikt záujmov?).

Kedy sa robia odbery? Aj to je zaujímavá otázka – pretože v roku 2012 bola medializovaná informácia, že zmluvy mali pouzavierané zamestnanci úradu bez toho, aby vedenie vedelo o ich obsahu. Navyše – robili ich počas pracovnej doby.  Dôležitou otázkou preto je – ako je to teraz? Ako je to riešené? Kto to kontroluje?

Takže už vieme, že „tkanivové zariadenia“ majú svoj odberový tím. A práve jemu venujme detailnejšiu pozornosť. Sú to tí istí lekári, ktorí pracujú v danej nemocnici? A robia pre tieto „tkanivové zariadenia“ na dohodu? Aký je rozsah hodín takejto dohody mesačne? A tú dohodu si odpracujú v mimopracovnom čase alebo počas doby, ktorú majú riadne platenú v nemocnici? Podľa usmernenia sa odbery vykonávajú obvykle počas pracovnej doby od 8.00 do 15.00.

Kde sa robia odbery? V usmernení sa uvádza, že odbery sa vykonávajú na pracoviskách úradu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je štátna organizácia.  Pokiaľ viem, má svoje pracoviská v troch krajských nemocniciach. Na jeho pracoviskách môžu robiť aktivity  – t. j. odbery od mŕtvych darcov – „tkanivové zariadenia“. A platí za to Úrad pre dohľad nemocnici nejaké poplatky? Alebo sa na činnosť možno aj súkromných spolkov skladáme z našich daní a odvodov nepriamo my všetci?

Záhadné pre mňa je, kde a ako vlastne fungujú spomenuté „tkanivové zariadenia“. Sú to zariadenia štátne alebo súkromné? Teda je zrejmé, že Tissue Research Institute je zariadenie súkromné, so sídlom v Limbachu, nájsť možno informáciu o jeho dvoch konateľoch – ibaže kto sú vlastníci firmy??! A čo tie ostatné SLaPA spoločnosti? Kde majú sídla a kto ich riadi? Koľko majú zamestnancov? Kde nájdeme verejnosti prístupnú informáciu o počte zrealizovaných odberov celkovo v SR za rok.

Dôležitá je aj otázka – čo za to?

Otázka financií je rozhodne zaujímavou časťou tejto témy. Odbery sú síce platnou legislatívou zakázané pre finančný zisk a majetkový prospech, lenže pohovorme o tom podrobnejšie. V skutočnosti nejde o žiadnu charitu – pretože podľa spomenutého metodického usmernenia tkanivové zariadenie uhrádza úradu náklady spojené s poskytnutím súčinnosti pri odbere vo výške ustanovenej v cenníku úradu platnom v čase vykonania odberu podľa skutočne vynaložených nákladov úradu. Tkanivová banka je zároveň povinná zabezpečiť si na vlastné náklady odberové nástroje, prístroje, ochranné pracovné pomôcky a iný spotrebný materiál potrebný k odberu a následnej rekonštrukcii tela darcu. A musí tiež platiť za vykonávané odbery ich vykonávateľom – lekárom. Podľa údajov medializovaných v roku 2012 z jedného odberu mali lekári 300 až 400 eur (www.pluska.sk z 25. 9. 2012), pričom vykonávali údajne aj tri odbery denne. Tak odkiaľ na to berú tkanivové banky peniaze?

A tak sú namieste otázky. Z akých peňazí tkanivové zariadenia žijú a kam ide ten zisk, ktorý vytvoria? Žeby nevytvárali žiadny zisk? Z akých financií potom hradia realizované odbery lekárom, prenájom priestorov (napríklad TRI dá len za nájom priestorov podľa medializovanej zmluvy ročne vyše 23000 eur, to všetko bez vykurovania, vody, údržby a mnohých ďalších služieb, ktoré sú zvlášť fakturované) a tiež platbu za prepravu tkanív do zahraničia? A do zahraničia tie tkaniva a orgány poskytujú bezplatne? Veď v rokoch 2010 a 2011 ani jeden kus tkaniva z takmer 10 000 odobraných nešiel na Slovensku, všetky skončili v Nemecku. Tkanivové zariadenia by síce mali orgány a tkanivá prednostne využiť v Slovenskej republike – ale kto je šikovný, vie ako na to. Stačilo vhodne konzervovať a materiály boli nepoužiteľné v SR a preto sa legálne a so 100% istotou mohli vyvážať do iných krajín.

V usmernení sa uvádza povinnosť odberového tímu upraviť telo „darcu“  tak, aby sa čo najviac približovalo svojmu pôvodnému anatomickému vzhľadu (vzhľadom na prípady „vykostených“ s odberom všetkého možného – transplantovať totiž možno skoro všetko okrem mozgu a pohlavných žliaz – to ide niekedy zrejme naozaj ťažko zrealizovať). Musí byť hrozné zistiť, že z vášho blízkeho zostali len zvyšky. Je mi ľúto všetkých pozostalých, ktorí zažili také niečo. Podľa platného zákona však nemá pozostalý možnosť zakázať odbery u svojho mŕtveho blízkeho, záväzné je iba písomné odmietnutie darcovstva počas života samotným „darcom“.

Správa o odbere tkanív sa pripája k pitevnému protokolu. Ibaže – dostanú sa k nemu blízki nebohého? Kde a ako si ho môžu kompletne vyžiadať?

Pribudne preto aj otázka – ako spraviť poriadok?

Podľa môjho názoru je uchovanie telesnej integrity jedinca aj po jeho smrti jeho ľudským právom. Myslím si preto, že je potrebné iniciovať petíciu za zmenu prístupu k „darcovstvu“ v slovenskej legislatíve – t. j. za predpokladaný nesúhlas s pitvou a darcovstvom.  Aby sa „darcami“ u nás stávali iba tí, ktorí s tým naozaj sami súhlasia. Bude to aj v súlade s pripravovanou európskou legislatívou o Európskej karte darcu orgánov, ktorú by mal vlastniť každý, kto počas svojho života s posmrtným darovaním svojich orgánov súhlasí.

Vyzývam tiež verejne kompetentné orgány SR, aby vo veci iniciovali otvorenú celospoločenskú diskusiu.

Zároveň sa obraciam na Úrad na ochranu osobných údajov, či skutočnosť že ÚDZS sprístupní odberovému tímu dokumentáciu darcu a na požiadanie umožní vyhotovenie kópií nie je porušením zákona o ochrane osobných údajov.

Čo k tomu dodať? Vo víre rečí o eutanázii spozornite.

Predná Hora, 1.10.2014