otvorene

Bezpečnostné riziká sú v súčasnosti veľké – o tom má akú–takú predstavu aj väčšina verejnosti. Cynicky poviem, že robíme všetko pre to, aby si nás teroristi všimli, pretože niektoré z týchto rizík ešte prehlbujeme namiesto ich znižovania. Plne však súhlasím s konštatovaním, čo sa mihlo v tlači – že rizikom nie sú ani tak veľké teroristické skupiny, skôr osamelí vlci. V mojich článkoch na tomto blogu som už opakovane poukázala na skutočnosť, že práve ľudia plní hnevu kvôli nespravodlivému zaobchádzaniu spoločnosti s nimi sa takými osamelými vlkmi stávajú – bez ohľadu na vzdelanie, vek, majetok, či rôzne iné charakteristiky. A vonkoncom to nemusia byť islamisti.

Presne táto súvislosť mi prišla na um, keď som čítala predvčerajší na blogoch článok Čomu preboha tlieskalo 40 lekárov v súdnej sieni (http://winnetou.blog.pravda.sk/2015/01/21/comu-preboha-tlieskalo-40-lekarov-v-sudnej-sieni)?

Plne chápem, čím všetkým si musela prejsť tá mama mŕtveho dieťaťa – viem to z vlastnej skúsenosti. Zrejme si všetci uvedomujeme, že to pre ňu muselo byť naozaj hrozné. Je mi to ľúto, že ju tento štát vystavil takému niečomu.

Píšem tento blog práve kvôli ďalším obetiam lekárskych pochybení, aby si spoločnosť uvedomila čím všetkým prechádzajú a poskytla im konečne účinnú podporu.

Nezaujíma ma ako je možné zo strany VUC dať 40 lekárom v kraji naraz dovolenku – zrejme nie sú pre pacientov až takí potrební, ani ich pacienti takí dôležití pre nich samotných. Nezaujíma ma ani skutočnosť, že spomenutí 40 lekári nemali žiadne morálne zábrany tlieskať svojej kolegyni pred očami matky mŕtveho dieťaťa, roky bojujúcej za spravodlivosť – o morálke podaktorých lekárov a ich profesii plnej etiky mám svoj názor (mám k tomu článok Halo Hippokrates, ktorý nahodím možno už zajtra).

Zaujíma ma však, prečo ponechal sudca takýto proces ako verejný a umožnil lekárom týmto spôsobom ublížiť tej pani. Iste, sudca nezodpovedá za ich neetické správanie. Myslím si však, že by sa mali odborníci v justícii zamyslieť (snáď tam nejakí sú?!), či je vhodné takto postupovať a umožňovať retraumatizáciu obete. Neviete si predstaviť, čím všetkým obete pochybení lekárov musia prechádzať po celé roky – na rozdiel od páchateľov, ktorí si spokojne žijú svoj život a dokonca i ďalej v zdravotníctve pracujú, akoby sa nič nestalo.

Môj názor o slovenskej justícii je – žiaľ – nepublikovateľný. Takže – naši drahí predstavitelia justície na Slovensku – mám dárešek aj pre vás.

Pred Vianocami som dala darček nielen slovenskému zdravotníctvu (článok Dárešek), ale aj slovenskej justícii – obrátila som sa na Generálne riaditeľstvo pre ľudské práva a právny štát (takáto inštitúcia v EÚ fakt existuje) s poukázaním na to, ako Slovenská republika pristupuje k obetiam lekárskych pochybení. A postupne oslovím aj ďalšie medzinárodné inštitúcie a medzinárodne uznávaných odborníkov s poukázaním na nekorektný prístup Slovenskej republiky a jej justície voči obetiam trestných činov. Nech poukazujú na tento stav aj publikačne na medzinárodných fórach.

Je smutná vizitka nespravodlivosti systému, že doteraz nemáme žiadneho lekára odsúdeného pre smrť pacienta na nepodmienečný trest. A je zrejmé, že práve obete pochybení lekárov a ich blízki sú často plní hnevu. Zažívajú pocity krivdy a nespravodlivosti, chýbajúcej podpory v prístupe zo strany spoločnosti. Je zrejmé, že na tento štát sa skutočne pri nastoľovaní spravodlivosti môžu len ťažko spoliehať – po celé roky sa vlečú vyšetrovania a súdne spory, štát im neposkytuje bezplatnú právnu pomoc, robia sa rôzne znalecké posudky v štýle „ako vojsť čierny do tunela a vyjsť z neho úplne biely“.

Mne napríklad nadriadený vyšetrovateľa doručil osobne oznámenie o uzavieraní spisu vo veci zabitia nášho syna v slovenskom zdravotníctve, určené  na popoludnie pre vianocami (23.12.2014 o 14,30) – to je hospodárnosť doručovania, však, pán minister spravodlivosti? O etike vyšetrovateľa pri stanovení takéhoto termínu voči rodine, ktorej dieťa zabili lekári, môžeme tiež pomlčať.

O extrémnom násilí a jeho rizikách toho viem dosť. Myslím si, že obete lekárskych pochybení a iných trestných činov štát svojim prístupom núti zažívať dlhodobo pocity krivdy a nespravodlivosti. Neumožňuje im primeraný prístup k spravodlivému riešeniu ich prípadu. Pri pokračujúcom nespravodlivom zaobchádzaní spoločnosti s nimi v procese nastoľovania spravodlivosti zákonnou cestou je podľa môjho názoru len otázkou času, kedy sa stane niečo naozaj tragické. Nuž, možno až to poučí lekárov, aby získali voči svojim pacientom zodpovednosť v liečbe, aj úctu a etiku v správaní.

Sliepka sedí na vajíčkach.

Predná Hora, 23.1.2015