otvorene

Ľudia, porozprávala som vám už viacero škaredých príbehov o kadečom, ale ten dnešný bude superškaredý. Asi ako cesta za spravodlivosťou na Slovensku.

Ak ste dostatočne vnímavý človek – keď teraz si na chvíľu zavriete oči, uvidíte úplne živo draka chŕliaceho ohnivé plamene a iskry z nich, poletujúce vo víchre, vyvolanom divokým mávaním jeho krídel.  Dokážete si to predstaviť?

Tak to som ja, ten ohnivý drak – už od štvrtka.

Dnes si dáme pravdu natvrdo – dve verzie jedného a toho istého príbehu. Aby sme sa poučili, ako na Slovensku netreba správať čestne a zbytočne čakať, že vám štát zaistí  spravodlivosť.

A hej, pravdaže vám nakoniec poviem, čo zo mňa spravilo ohnivého draka.

Takže – dajme fiktívny príbeh v dvoch verziách.

Príbeh číslo 1

Lekárka zavinila smrť dieťaťa.

Matka, ktorá sa to dozvedela, strčila dotyčnú lekárku zo schodov a tá si pri páde zlomila väzy.  Matku vzali do väzby – tam mala zaistenú bezplatnú stravu i ubytovanie, sociálne dávky, oddychovala, čítala knihy a učila sa cudzí jazyk, využívala zdravotnícky systém podľa svojich potrieb – liečila sa z traumy, vyvolanej smrťou svojho dieťaťa.

Jej rodina v tom čase od štátu takisto dostala sociálne dávky – manžel dostával príspevok v nezamestnanosti, aj všetky možné ďalšie príspevky (na bývanie a podobne), všetky tri študujúce deti dostali  sociálne štipendiá, dve mladšie dcéry aj bezplatné obedy v škole.

Matka ako páchateľka dostala bezplatne právne zastupovanie. Jej právnik navrhol, aby boli vypracované postupne až tri znalecké posudky. To trvalo viac ako rok a pol, pretože u nás sú znalci pracovne vyťažení. Po dvoch rokoch tak bolo uzavreté trestné stíhanie obžalobou.

Znalci v posudkoch usúdili, že matka čin spáchala v rozrušení mysle z traumatizujúcej udalosti a súd to vzal do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť. Nakoľko nebola dovtedy súdne trestaná, pričom očividne nešlo o čin dlhodobo plánovaný – ale reaktívny, súd to vzal do úvahy ako poľahčujúce okolnosti, čin kvalifikoval ako zabitie v silnom rozrušení a matka dostala spodnú hranicu sadzby – tri roky.

Ibaže samotné súdne pojednávanie do vynesenia rozsudku sa vlieklo cez tri pojednávania, čo v slovenských podmienkach na ceste za spravodlivosťou trvalo viac ako rok. Matka teda odišla po skončení súdu rovno domov.

Existuje, pravdaže, i light verzia, v ktorej by stačil posudok jeden a konanie by skončilo po roku. Následne po pol roku väzby (uplynula polovica trestu) by matka požiadala o prepustenie z dôvodu dobrého správania. De facto by tak bola na slobode už po roku a pol.

Existuje, pravdaže, i extralight verzia, podľa nej by matka pohodlne absolvovala celú vyšetrovaciu i súdnu story v liečebni pre intenzívnu posttraumatickú poruchu a depresiu zo straty syna, ktorú by si v pokoji liečila počas celého roka a pol, do vynesenia rozsudku.

Existuje, pravdaže, i superextralight verzia, podľa nej by matka celú vyšetrovaciu i súdnu story pohodlne absolvovala dokonca aj na slobode (ale to len v prípade doplňujúcej poľahčujúcej okolnosti, platnej na Slovensku pre všetky trestné činy – napríklad že by bola matka napríklad alkoholičkou pracujúcou v SIS, alebo aspoň alkoholičkou intenzívne spriatelenou s vedením SIS).

Matka sa už medzičasom vrátila domov, dnes žije s pocitom, že pre svoje mŕtve dieťa dosiahla aspoň spravodlivé potrestanie vinníčky. Rodina sa postupne psychicky spamätáva z traumy, spôsobenej smrťou syna.

Príbeh číslo 2

Lekárka zavinila smrť dieťaťa. Matka, ktorá sa to dozvedela, podala na dotyčnú lekárku trestné oznámenie a sťažnosť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS).

Situácia rodiny sa dramaticky zmenila. Otec, dovtedy opatrujúci syna 15 rokov, zostal zo dňa na deň bez práce i akéhokoľvek príjmu. Od štátu rodina nedostala nič, mali žiť len „z postačujúceho“ príjmu matky.

Matka bezprostredne po synovej smrti musela riešiť pôžičku na synov pohreb, v situácii, kedy od bolesti nevládala dýchať. Musela napriek svojej traume zo straty dieťaťa chodiť do práce, pretože rodina žila iba z jej príjmu – a nemohla zostať na PN ani v prípade choroby. Musela z toho istého príjmu splácať navyše i pôžičku za pohreb syna. Pritom v rodine boli i tri študujúce dcéry – 1 vysokoškoláčka, dve gymnazistky a len cestovné matke do práce a 2 deťom do školy stálo 5 eur denne. A tak si matka musela nájsť ďalšiu prácu – venovala sa popri svojej dennej práci i po nociach písaniu prác cez agentúru, aby deti mohli študovať.

Rodina si navyše musela vziať právnika, pretože na prvom súdnom pojednávaní zistili, že v slovenskom súdnom systéme sami bez primeraného právnického vzdelania alebo zastupovania sú úplne bezradní. Stalo sa totiž napríklad, že sudca ich v priebehu pojednávania poslal vonku zo súdnej miestnosti počas výpovede páchateľky a oni sa nedokázali voči tomu účinne brániť.

ÚDZS pochybenie ihneď potvrdil. Vyšetrovanie prípadu i súdne konanie sa vlieklo, 3 súdnoznalecké posudky – nuž, pri energii, ktorú do toho matka vkladala, si pracovne vyťažení slovenskí znalci našli čas ich vypracovať relatívne skoro, takže boli k dispozícii – prvé dva už po 4 a tretí po 7 mesiacoch. Pochybenie potvrdili. Súdne konanie na podnet prokurátora síce s obvinenou lekárkou začalo, ale po viac ako 2 rokoch od smrti dieťaťa sa nepodarilo slovenskej justícii ani len dopracovať k právoplatnému rozsudku.

Prvý rozsudok, ktorý sudca vyniesol, uznal vinu nemocnice, ale nie lekárky – pri tom rozsudku bolo skutočne záhadou, kto v tej nemocnici smrť dieťaťa vlastne zavinil (snáď nie kuchárka, upratovačka alebo vrátnička???!).

Prokurátor sa proti tomuto podivuhodnému rozsudku odvolal a krajský súd mu dal za pravdu, rozsudok zrušil a prípad vrátil na Okresný súd.

V druhom rozsudku už sudca potvrdil vinu nemocnice i obvinenej lekárky. Nerozhodol však vôbec o odškodnení, čo znamenalo pre obete ďalší, občianskoprávny proces vo veci, stratu času, financií, peňazí i ďalšie trápenie, predlžovanie traumy.

Navyše obvinená lekárka sa proti rozsudku zasa odvolala – na ten istý krajský súd, ktorý už predtým zrušil pôvodný rozsudok o jej nevine ako nesprávny a vrátil ho, tak aký iný rozsudok by vyniesol teraz? Žeby Krajský súd poprel svoj pôvodný rozsudok?

A tak ani po dva a pol roku rodina stále márne čaká na spravodlivosť i odškodnenie za smrť dieťaťa, pretože nie je v prípade stále vynesený právoplatný rozsudok.Vlečúce sa súdne konania sú ustavičným jatrením rán, takže o spamätávaní sa rodiny z traumy spôsobenej smrťou syna nemôže byť ani reči…

Ani po viac ako dvojnásobku toho času, ktorý uplynul do doriešenia veci v prvom prípade, tak v druhom prípade nemožno predpokladať uzavretie prípadu.

Takže  – ľudia, poučte sa z z týchto dvoch príbehov – a rozmyslite si, ak v budúcnosti lekári zavinia smrť niekoho vám blízkeho, či sa budete správať na Slovensku voči páchateľom slušne.

A čo zo mňa spravilo „ohnivého draka“?

Dozvedela som sa práve minulý štvrtok, že obvinená lekárka sa zasa raz odvolala a pojednávanie na krajskom súde v Banskej Bystrici bude v júli. Na to pojednávanie si musím zobrať dovolenku, zaplatiť cestovné náklady, navyše neviem sa tam dostať ani na ten raný čas autobusom.

Pokladám toto jej konanie za účelové, pretože pri troche šťastia sa právoplatného rozsudku nemusí dožiť (aby ste to zle nepochopili – mám tým teraz na mysli jej vek). Je to skrátka jej sprostá hra o čas, s bezohľadnosťou voči obetiam. A je to názorná ilustrácia toho, ako v tomto štáte majú navrch páchatelia, pretože štát bezhlavo chráni ich práva na úkor obetí.

A čo by vymyslela páchateľka potom, keď by neuspela na krajskom súde? Potiahla by sa na Najvyšší súd, alebo na súd medzinárodný? Tam si aj ja úprimne prajem ísť, aby sa konečne v plnej nahote ukázalo, ako Slovenská republika systémovo týra obete pochybení lekárov, ako nehorázne s nimi „pri nastoľovaní spravodlivosti“ zaobchádza, ale na medzinárodnú pôdu to chcem dostať ihneď – a nie po rokoch strávených vleklými procesmi na slovenských súdoch, v neustálom strachu, aby sa vinníčka dožila právoplatného rozsudku a neunikla spravodlivosti.

Sme to my, kto trpí a kto sa nemôže začať dvíhať zo zeme, pretože tieto nekonečné vykrúcačky nám spôsobujú ďalšiu a ďalšiu traumu, a sme traumatizovaní aj sekundárne – nesprávnymi postupmi štátnych orgánov.

Tí, ktorí ste niečo podobné neprežili, nedokážete si predstaviť, aké je to utrpenie – takýto boj o spravodlivosť. Ja som si na výročie synovej smrti zo zúfalstva dala úplne zostrihať vlasy.

Písala som tento blog – v mene svojho syna – aby ste všetci pochopili, čo zažívajú obete pochybení lekárov na Slovensku, nie kvôli súcitu s mojou situáciou – ale aby som tým ďalším obetiam  priniesla zmenu v prístupe tohto štátu.

Článok blogu, ktorý bude posledný – V mene syna 11. – mám dnes už pripravený.

„Úspechy“ slovenskej spravodlivosti

Neviem, možno ste videli v správach ten prípad aj vy … Pred týždňom či dvomi v televízii podvečer uviedli správu o prípade, v ktorom vinník síce nezabil, ale trvale ožobráčil mladého muža, tuším požiarnika. Mala som v tej dobe telefonát – preto neviem podrobnosti – takže po neviem koľkých rokoch sa prípad vlečie a vlečie… Rodičia toho mladého muža boli úplne zničení, vyčerpaní, predčasne zostarnutí, zato ešte stále len „údajný“ páchateľ vybehol zo súdnej siene vypasený a veselý, ako rybička. Veď predsa štát účinne chráni práva páchateľa, nie?

Nuž takto vyzerá spravodlivosť po slovensky.

Ja som nezabila nikoho. V slovenskom zdravotníctve zabili moje dieťa. Napriek tomu som to ja a moje deti, nie páchateľka, kto trpí. Tá si žije, akoby sa nič nestalo.

Od synovej smrti zažívame doslova peklo, po všetkých stránkach, náš život sa úplne zosypal. Kedy sa konečne dočkáme spravodlivého rozsudku? Kto nám vráti dieťa, ktoré v dôsledku jej neodborného postupu zomrelo? Kto nám vráti stratený čas, financie, zdravie zničené v dôsledku traumy, rozvrátené vzťahy?

Stačilo – prešla ma trpezlivosť s takýmto nastoľovaním spravodlivosti na slovenský spôsob.

A čo záverom?

Nie, nečakáte, že budem natoľko hlúpa, aby som sa i naďalej správala voči páchateľke slušne, však? Poučila som sa – moja slušnosť voči vinníčke smrti môjho dieťaťa skončila.

Žiadne vyčkávania na súdne pojednávania, žiadne ťahačky osem či desať rokov po súdoch, a nakoniec prípadné jeho ukončenie „nijako,“ ak by páchateľka medzičasom vzhľadom na vek umrela.

Nedokázala som ochrániť svojho syna pred tým, aby ho v tomto mizernom zdravotníctve, draho platenom z našich odvodov, nejaká neschopná lekárka nezabila. Ale dokážem ochrániť ostatné svoje deti – a som pripravená urobiť čokoľvek – aby Slovenská republika nemohla takýmto „hájením práv páchateľov“ ďalej systémovo týrať a dlhodobo traumatizovať moju rodinu  „hrou na spravodlivosť“ – nekonečnými ťahačkami prípadu po súdoch.

Som rozhodnutá – nebudem ďalej hrať hru tohto štátu na spravodlivosť.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 30.5.2016

P. S.: Spomienka na jedno jesenné nedeľné predpoludnie s Maroškom… Môj syn chcel žiť…