otvorene

Vážky sú úžasné stvorenia. Pozorovali ste ich niekedy? Mňa vážky fascinujú. Vznášajú sa nežné a krehké nad vodnou hladinou, trblietajúcou sa dúhovo v lúčoch slnka… Nevdojak zatajíme dych, aby sme tú nežnosť a krehkosť nenarušili… Čas, ten starý improvizátor, sfarebnieva svet takýchto okamihov.

Takže hej, dnes bude reč o kadečom jemnom a krehkom – o vážkach, o dôvere, aj o autistoch. Že prečo o autistoch a či to vôbec ide dokopy? A ešte ako – veď posúďte sami….

Na úvod A ako vážky…

Nie, nevedela som, prečo ma natoľko fascinujú… Ale fascinujú ma naozaj hlboko. Až natoľko, že som si kúpila v priebehu tohto roka dve brošne s motívom vážky  (aj by som ich dala sem, na fotografii  v mobile však úplne stratili svoje dúhové čaro – a moje fotošopovanie by im rozhodne tiež neprospelo. Dám tu ale obrázok, ktorý pre mňa veľa znamená – je najhlbšou spomienkou na Marošího.

Presne viem, kedy, kde a ako obrázok vznikol, ako som pustila synovi ruku na chvíľu s pripomienkou „stoooj“, lebo som mala pocit, že v tejto chvíli mám zdvihnúť mobil a fotiť. Až doma som však zistila, že sa mi podarilo zachytiť i letiaceho vtáka. A že je dokonca presne tam, kde mal ideálne byť…

Preto tento obrázok je pre mňa symbolom krehkého okamihu – a toho, že také okamihy vznikajú iba neplánovane.

Potom B ako dôvera…

Pretože ten obrázok mi pripomína i to, že je správne dôverovať intuícii a nechať sa ňou viesť. Dôvera je veľká  vec – bez nej nefunguje žiadny vzťah  – ani k inému človeku, ani k sebe, ani k životu…

A „o dôvere“ je dajako môj celý dnešný deň.

Ale to, čo ma dnes o dôvere naučilo najviac, bolo stretnutie s jedným úžasným človiečikom.

No – pravdu povediac – do dnešného zhonu mi nebolo nič viac treba ako ešte robiť nejaké vyšetrenie. (Mám zlý medzičas v písaní manažérskej koncepcie, ale dôverujem si, že do rána to dokončím. Dôveryhodne sa z môjho pohľadu zrealizovalo i jednanie za projekt kotolne  – no hej, aj také veci dnes riešim). Ibaže – je to jasné – žiadne dieťa s postihnutím by som neodmietla vyšetriť i bez termínu…

A tak o chvíľu malý človiečik sedel vedľa  mamy v kresle, s nami, zdanlivo vo svojom svete, okolie akoby nebolo podstatné. Upokojuje sa kývavým pohybom, húka si nahlas, nepozrie vám do očí… Tak to chodí s autistami.

Takže ešte aj C ako autisti…

Ibaže ja viem, že autisti sú oveľa viac sprítomnení ako „mnohí zdraví a normálni“, sú aj oveľa úprimnejší, na nič sa nehrajú. A keď vyšetrujem deti, pokladám za najdôležitejšie vytvoriť kontakt – „dotknúť sa srdcom“.

Pristúpila som „Ahoooooj, dááááš  mi rukúú, prosíííím?“ Po chvíli váhania sa ruka natiahla a uchopila moju. „Ahoooooj, viitaj.“ Potom šiel do svojho sveta, ja do rozhovoru s mamou. Rituál sme zopakovali pri odchode. „Ahoooooj, dááááš  mi rukúú, prosíííím?“ Dal.

Ibaže pri východe z budovy sa otočil a zaprel sa o rám dverí, chcel ísť späť, tak sa s ním mama pár krokov vrátila. Chytil ma za ruku a viedol ma s nimi von.

Hej, už viete ako vzniká dôvera? Že toho druhého pustíme do svojho sveta a akceptujeme ho takého, aký je.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 29.6.2016

P.S.:   Takže už viem – prečo ma tak fascinujú vážky. Sú jemné a krehké – ako autisti…