otvorene

Niekedy túžime po niečom, čo je nemožné. Môže to byť naozaj kadečo, zrejme by sme rozoberali hodne dlho, čo všetko je z nášho pohľadu nesplniteľné, napriek tomu, že by sme to v živote chceli dosiahnuť. Zdá sa, že sú v živote predstavy a priania, ktoré sa nikdy nemôžu naplniť… Ale tak to už v živote býva, nie?

O tom bude môj dnešný blog.

Ach, hej, porozprávame teraz o túžbe po nemožnom…

Aby som predišla rozbehu vašej fantázie – nejdem tu rozpisovať, po čom nemožnom v živote túžim – O túžbe po nemožnom je názov knihy. Jej presný názov je O touze po nemožném a další příběhy našeho nevědomí…

Objavila som ju v utorok na Polceste, bola v akcii za 3,15 eura – a tak som si ju dala ako predčasný darček k mojim budúcotýždňovým meninám. Jasné, zapracovala opäť raz moja intuícia – a poviem vám, že som ju napriek únave začala ešte v stredu večer čítať a včera som ju dočítala. Ak tú knihu niekde uvidíte, neváhajte, je v nej naozaj hodne múdrych vecí.

Zmúdrela som.

Teda – nie nejako náhle, prečítaním spomenutej knihy – ale svojimi životnými skúsenosťami. Už som sa naučila počúvať svoju intuíciu… A že ma nesklamala ani tento raz. Dala mi prostredníctvom tejto knihy odpoveď na niektoré otázky, ktoré práve vo svojom živote riešim.

O niečom z toho vám tu teraz napíšem.

Uzavretie žiaľu

Kniha rozoberá okrem iného aj pojem uzavretia – v zmysle ukončenia trúchlenia.  Uzavretie je riadna zrada – pretože človek, ktorý za niekým blízkym smúti, je zo strany svojho okolia tlačený predstavou okolia o „ukončení smútku“ – očakávajú, že „už to mal dávno prekonať, že by nemal byť nahnevaný či smutný, že by mal byť ďalej…“

Ak nenapĺňa ich predstavy, okolie nadobúda dojem, že s ním niečo nie je v poriadku, že niečo robí zle… Takýmto predstavám nahrávajú aj podaktoré odborné príručky k problematike, ako upozorňuje autor knihy Grosz – ktoré už vo svojich názvoch ponúkajú lacné riešenia „ako prekonať smútok, ako sa ho zbaviť…“

Takéto očakávania vytvárajú tlak na trúchliaceho a tak trpí dvojnásobne – raz v dôsledku samotného svojho žiaľu, a druhý raz diktatúrou „mal by“… Autor knihy uvádza, že tým sa zosilňuje u trúchliaceho jeho depresia, vyčerpanie, až sebanenávisť, že nedokáže napĺňať očakávania okolia, predovšetkým pre neho dôležitých osôb.

Ako je to s uzavretím žiaľu?

Grosz jednoducho vysvetlil, že uzavretie je podivuhodne príťažlivá fantázia trúchlenia, pretože vytvára predstavu, že môžeme milovať, stratiť, trpieť a potom spraviť niečo, čo by náš žiaľ bezpečne trvale ukončilo. V skutočnosti nás podľa neho žiaľ môže prekvapiť bez varovania svojim návratom – i roky po strate, najmä na sviatky a výročia, situáciou či nejakým predmetom, pripomínajúcimi blízku osobu, ktorá zomrela.

A otvorene pomenoval problém – tak ako je nezmyslom očakávať, že nám jasnovidec privedie mŕtvu blízku osobu späť do sveta živých, je zavádzajúce i definitívne uzavretie žiaľu a trúchlenia – je to podľa Grosza  „falošná nádej, že možno umŕtviť živú bolesť“.

Potrebujeme skrátka každý z nás svoj vlastný čas trúchlenia i svoj vlastný spôsob, ako so žiaľom žiť.  Sami za seba.

Čo záverom?

Ach, hej, bola som si pred chvíľou kúpiť lístok na nočný autobus do Blavy. A moja intuícia opäť zapracovala, cestou s lístkom som zastala na chodníku, pozrela som sa pod nohy a našla som rovno pred sebou – ako inak – srdce z kameňa.

No a nie, nemáme to v našom regióne s cestovaním jednoduché. Čaká ma náročná cesta, pocestujem až do Rožňavy, kde budem čakať 7 hodín na ten spoj – a to som nedokázala v noci spať a som unavená už teraz, aj späť pocestujem v sobotu v noci. No napriek únave som pred zajtrajšou celodennou konštelačkou plná očakávaní.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 12.8.2016