otvorene

Odvahu potrebujeme v živote, keď sa rozhodneme za niečo bojovať, niečo získať, niečo chrániť. Ale i keď sa rozhodneme byť sami sebou, či ak sa rozhodujeme vykročiť k niečomu novému, doteraz nepoznanému, ku životnej zmene. Možno aj sme rozhodnutí, ale odhodlávame sa, čakáme na ten správny okamih…

Čo znamená byť odvážny, ako rozpoznáme, že máme dostatok odvahy a platí naozaj, že čím viac odvahy, tým lepšie?

O tom je dnešný blog.

Čo je odvaha?

Odvaha je zvláštna vec. Je to z môjho pohľadu schopnosť vedome prijať riziko – teda zvážiť si okolnosti a rozhodnúť sa spraviť nejaký krok, skutok, ísť za niečím. Nemusí ísť o rozhodnutie rozumné v očiach iných, ale nás samých. Odvaha je preto podľa mňa vec voľby – bez poznania rizika a premyslenia si veci je len nerozvážnosťou, a nie odvahou.

Veľkosť našej odvahy závisí nielen od osobnosti (sú ľudia schopní byť odvážni viac alebo menej), ale aj od hodnoty toho,  kvôli čomu sa rozhodujeme odvážny krok spraviť – ak je niečo pre nás mimoriadne dôležité, nazbierame odvahu konať (získať si to, či udržať) skôr, ako pre takú vec, ktorá je pre nás nepodstatná.

Prečo je odvaha dôležitá?

Ako hovorí Osho – najskôr prichádza odvaha  a až tak všetko ostatné – poznanie, dôvera, láska a pravdivosť. Tvrdí, že ak nie sme odvážni, nemôžeme byť pravdiví, rovnako nemôžeme byť ani milujúci, dôverujúci, či poznávajúci svet.

Kto je odvážny, nepozná strach?

Nemyslím si to. Práve naopak. Podľa môjho názoru odvahu človek môže preukázať len vtedy, ak zažíva strach. Ak sa nebojíme, odvahu nám netreba. Aj podľa Osha sa odvážny človek púšťa do neznáma napriek svojmu strachu.

Človek, ktorý v nejakej situácii necíti strach, neprekonáva nič. A človek, ktorý strach cíti a nedokáže vykročiť, pretože sa bojí neúspechu, sklamania, odmietnutia, sám sebe berie nádej a nemá šancu zmeniť veci k lepšiemu.

Len človek, ktorý prežíva strach a napriek tomu robí odvážne krok dopredu, „prechádza ohňom“, iba ten je v mojich očiach ozajstným hrdinom svojho života.

Koho by som so sebou nikam nevzala…

Poviem vám úprimne –  ja osobne sa bojím takých ľudí, ktorí hovoria, že z ničoho nemajú strach.

Existuje taká psychologicko-sociometrická hra, v ktorej uvažujeme o tom, koho by sme vzali so sebou na riešenie nejakej pracovnej úlohy či problému, na výlet, či dokonca na pustý ostrov. Neprezradím vám, pravdaže, koho by som na riešenie problému, na výlet, či trebárs na ten pustý ostrov zobrať so sebou ja osobne túžila. Poviem vám ale, koho by som určite nikam nevzala.

Človeka, ktorý vyhlasuje, že nepozná žiadny strach.

Buď totiž hovorí pravdu, strach naozaj nepozná a je to človek bez zdravého úsudku a jasných hraníc normality, pravdepodobne psychopat – a môžeme s ním potom zažiť skutočne kadečo, z čoho by sme mali mať strach my.

Alebo na druhej strane, svoj strach si neuvedomuje, popiera ho, no raz sa ten strach prevalí – a môže sa potom nečakane náhle zosypať, takže nepochybne nie je spoľahlivým parťákom do nepohody.

Presne tak – nikdy, určite vôbec nikdy by som sa nechcela ocitnúť v žiadnej životnej situácii s človekom, ktorý o sebe tvrdí, že strach nepozná.

Kto je pre mňa veľkým vzorom odvahy?

Obyčajní ľudia – ktorí žijú statočne svoj každodenný všedný život a neuhýbajú od zodpovednosti, nemusia unikať k mimoriadnym zážitkom a adrenalínom, aby sa cítili šťastní a zmysluplní. Zvlášť sú pre mňa vzorom odvahy tí, ktorí opatrujú niekoho blízkeho, mám hlbokú úctu k týmto ľuďom.

A z mojich hrdinov z kníh sú vzorom veľkej ľudskej odvahy všetci – od Nata Jessela zo Šmídových Čistých radostí mého života (o ňom som písala v blogu O čom 3. Ako ma Šmíd nesklamal), až po Muntheho z Knihy o živote a smrti (inak ju volajú aj Kniha o San Michele – tam Munthe strávil veľkú časť života).Munthe bol hlboko ľudský, mal toľko vnútornej sily, že za ním i vlci šli ako ovečky, pomáhal trpiacim a nerozlišoval, či sú bohatí alebo chudobní, ani to, či sú to zvieratá alebo ľudia, pomáhal všetkým nezištne s  nasadením vlastného života. Ozaj, motto jeho knihy je Ce n´est rien donner aux hommes que de ne pas se donner soi-même (Nič nedáte ľuďom, ak im nedáte sami seba).

Som ja odvážna?

Neviem – sú chvíle, keď dokážem bojovať za dôležité veci, za iných, aby sa veci menili k lepšiemu. Našla som odvahu povedať si v mnohých veciach pravdu, aj plánovať ako ísť v živote ďalej – ibaže tie naplánované veci vôbec nevychádzajú – na pôvodne prisľúbený kurz som sa nedostala a dom, o ktorom som uvažovala, zrazu v priebehu týždňa predali. Je ťažké čakať na to veľké neznámo, umožniť budúcnosti,  aby nastala – kam ma to má zaviesť?

A čo záverom?

No čo záverom – dáme hru na jednu otázku? Hm, jasné – takže na čo nemám odvahu?  Nuž, ja to viem (a je mi z toho moc, moc, moc smutno), ale čo to je, to vám určite nepoviem. Zdá sa beztak, že to ani nie je o odvahe, len som stratila nádej…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 22.8.2016

P.S.: San Michele /fotografia nie je autorská, je z internetu/