otvorene

„Mnoho lidí se cítí špatně ve své kůži, protože není jejich…“

                                                  (Emile Ajar, Romain Garry, Život s krajtou)

Ach, to bol príbeh…

Ach, to bol príbeh, hovoríme si niekedy, keď sa dozvedáme životné príbehy iných ľudí. Niekedy nás vedie k počúvaniu príbehu  iného človeka len zvedavosť, možnosť poučiť sa, niekedy záujem, snaha ho spoznať, či aj snaha pochopiť. Mávame skrátka rôzne motívy, keď počúvame príbehy iných ľudí.

Sme nielen ich načúvači, ale i rozprávači. Vždy, či chceme, alebo nechceme, svojim životom tvoríme príbeh.

Čo ovplyvnilo náš príbeh?

Každý z nás bol malým dieťaťom – čistou,  radostnou, žiarivou bytosťou na začiatku svojho príbehu. Ako sme rástli, život na nás zanechával rôzne stopy výchovou i všetkým tým, čo sme zažívali.

Kto by nechcel svoje dieťa naučiť čestnosti, láskavosti, trpezlivosti, zodpovednosti, skromnosti, ohľaduplnosti, pracovitosti, úprimnosti?  Ibaže rodičia sú ľudia a každý človek môže spraviť chybu.

Buďme preto zhovievaví k svojim rodičom, robili čo mohli a vedeli.

A buďme zhovievaví i k sebe… Pretože nie, nie sme ani my dokonalí rodičia, však? Aj ja som si veľakrát ako mama 4 detí povedala – „fúha, to som teda zbabrala“.

Ibaže – úprimne – uvedomujete si, aká by to bola hrôza žiť s niekým úplne dokonalým?

Ak odhliadneme od zjavnej patológie v rodičovskom správaní (násilie, alkohol,…), najčastejšími chybami býva snaha tváriť sa neomylne a neprejavovať úprimne pocity.

Schopnosť vedieť otvorene prejavovať pocity  –  radosť i hnev, smiech i plač úprimne – je veľká vec, mali by sme to umožniť svojim deťom, naučiť ich to. Ak pochopia, že sa síce niekedy nahneváme, ale potom sa ospravedlníme vzájomne, odpustíme si a zmierime sa, získajú cennú stratégiu v medziľudských vzťahoch. A rovnako je to i s plačom, keď sme smutní – zastieraním plaču si akurát škodíme. Aj so zastieraním akýchkoľvek pravých pocitov, pretože len keď prejavíme svoje pravé pocity, dokážeme si s inými ľuďmi naozaj porozumieť. Ak toto všetko vo vzťahu nefunguje, potom to nie je vzťah.

To, čo je podľa mňa v rodičovstve tiež veľmi dôležité a čo by sme ako rodičia mali vedieť spraviť,  je poprosiť dieťa o odpustenie, ak spravíme chybu. Ľudia si často myslia, že dieťaťu sa ospravedlňovať netreba, to nie je ale pravda. Pokladám za hodne dôležité, ak si uvedomíme svoju chybu, že ju pomenujeme otvorene a dokážeme sa úprimne porozprávať s dieťaťom o nej. Pretože ak spravíme chybu, vieme o nej my sami a vie o nej i naše dieťa.

Vedieť si priznať chybu  a dokázať to povedať otvorene znamená, že mám úctu k tomu druhému, i k sebe samému, pretože úprimne si priznať chybu dokáže len človek s dostatkom sebaúcty i úcty k druhému.  A schopnosť mať k svetu i ľuďom hlbokú úctu je súčasťou našej životnej pokory.

Cesta, ktorá má zmysel…

V dospelosti je životný príbeh, ktorý žijeme, tvorený našimi rozhodnutiami – ako, kam a s kým životom pôjdeme. Mal by to byť príbeh  o ceste, ktorá má zmysel, pretože sa na nej riadime svojim srdcom, o tom som už popísala hodne. Je na nej dôležitá naša sila, odolnosť, ale i aktívnosť, schopnosť ísť za tým, čo je pre nás dôležité, snažiť sa to budovať či získavať, bojovať za to, snažiť sa to nestratiť, alebo sa to snažiť získať opätovne.

To, čo hľadáme u iných, je obvykle zrelý a láskyplný vzťah, ktorý predstavuje vzájomnosť, zdieľanie, bezpečie a blízkosť. Patrície Tervinová hovorí v tejto súvislosti o duchovnom spojení a posolstve, ktoré takýto vzťah od začiatku sprevádza a o potrebe vo vzťahu toho druhého skutočne vidieť a spoznať, porozumieť jedinečnosti – obdivovať silné stránky a prijať slabosti toho druhého. Pretože niet väčšej hrôzy ako žiť s niekým dokonalým – no možno jedna je – žiť s niekým, kto sa ako dokonalý tvári…

Je to vždy o otázke „kým si pre mňa“, o vzájomnom učení sa – čo sa vďaka tomu druhému  na spoločnej životnej ceste naučím a čo odnaučím… Ibaže naša životná cesta nádeje a lásky nie je jednoduchá. Postupne na nej niektoré cesty otvárame a iné z rôznych dôvodov zatvárame.

 Ách, to bol príbeh…

No kto z nás by nechcel, aby o jeho živote raz iní hovorili – ach, to bol príbeh, nevšedný a pútavý, napínavý, dobrodružný…

Hm, predsa ja, ja o to naozaj nestojím.

Nikdy som o to nestála. Jasné, možno hej, ako malé dieťa, to som túžila byť archeológom a cestovateľom, ale potom ma to prešlo a chcela som žiť úplne obyčajne. Naozaj som  netúžila po pozoruhodnom životnom príbehu – len po takom obyčajnom, s cestou do práce a z práce, varením večere, s kŕmením sliepok a polievaním záhradky, s pobiehaním s deťmi po preliezkach a milujúcim partnerom, na ktorého sa môžete spoľahnúť v dobrých i zlých časoch, aj s pokojnou prechádzkou lesom,… Domov so silnými koreňmi. Taký obyčajný modrý život…

To, čo malo pre mňa v živote hlboký význam, je šamanská cesta. Nie je to žiadna filozofia, náboženstvo, bubnovanie na bubny či kopírovanie indiánskych obradov, ale cesta srdca – život v hlbokom súlade s prírodou. A aj to, čomu Patrície Tervinová hovorí „šamanský zrak“, ktorý zo srdca vychádza – schopnosť vidieť pod povrch vecí, úcta k životu a svetu, hlboká úcta, pokora pred vecami, ktoré sú väčšie ako my. Čistota bytia.

Ak niekto hovorí, že pri rozhodovaní v živote by sme mali počúvať srdce, ale musíme brať do sebou i rozum, potom zjavne nepočúva svoje srdce správne. Pretože schopnosť načúvať svojmu srdcu je o schopnosti rozumieť svojej intuícii – a tá je múdrejšia než akákoľvek rozumová úvaha, myslí to s nami vždy dobre a nikdy sa nemýli. Len ju musíme vnímať a porozumieť jej.

Dnes sa môžete niečo naučiť, ak chcete… .

Ukážem vám, ako sa môžete naučiť vnímať svojho vlastného šamanského životného spojenca – ak chcete, pravdaže. On totiž hovorí s každým z nás, len mu niekedy nerozumieme. Obvykle sa nám premieta ako to, čo nás silne zaujme, alebo ako niečo, čo odmietame, prípadne často ako to, čo kritizujeme u iných. Veľmi často sa spája so symbolom, napríklad s nejakým zvieraťom, ktoré sa nám pritom vynára.

Takže napríklad – ak nás zaujmú obrázky koní, prehráme si koňa – t. j. predstavíme si, že sme kôň a chvíľu tak chodíme, skúšame sa do tej predstavy naplno ponoriť. A zrazu pochopíme náš pocit s tým spojený, ktorý sa pri prehrávaní objaví (napríklad túžba po slobode, oslobodení sa od niečoho, alebo potreba oslobodiť sa od niečoho, niekoho).

Alebo ak napríklad o niekom hovoríme, že je hlúpy ako hus, mali by sme si tú hus prehrať sami, pretože  chce náš spojenec povedať niečo nám.

A takto podobne môžete pochopiť aj čokoľvek iné, čo je vašim osobným spojencom, ak mu venujete pozornosť.

Záverom…

Tvoríme vlastné príbehy, no vždy sú nejako prepojené s inými ľuďmi.

Ak sme s tými pravými ľuďmi, vieme jasne, aký je ten náš zmysluplný životný príbeh, kde a s kým sme srdcom…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 12.11.2016

1. S.: Áno, som konečne po 5 dňoch doma. Teším sa, moc.

Ach,hej, je to jednoduchá definícia domova – domov je chlieb vyprážaný vo vajci a pórková nátierka.