otvorene

Myslíte, že láska a strach sú pojmy, ktoré idú dokopy? Rozhodne sú to mimoriadne dôležité emócie v živote každého z nás. Odborníci hovoria, že naše telo pozná iba tieto dve základné, primárne emócie.

V dnešnom blogu sa porozprávame o tom, že či strach a lásku môžeme nejako spolu prepojiť, zlúčiť, či spolu nejako súvisia – presnejšie v čom áno a v čom určite nie. Je to otázka, na ktorú odpoveď nám pomáha porozumieť vzťahom s inými ľuďmi – v partnerstve, rodičovstve, aj celkovo v ľudskej spoločnosti.

A samozrejme hodíme reč i o nejakej úžasnej knihe, ktorá o tejto téme múdro vypovedá.

Tak dnes začnem od konca…

Dnes dám najskôr niečo o tej múdrej knihe. Naozaj zaujímavú knihu pod názvom Od strachu k láske, ktorej autor je B. Bryan Post, som čítala tento víkend.

Dostala som sa k nej v rámci prednášky amerického odborníka profesora Weidmana, ktorý sa venuje deťom s traumou – či už ide o deti adoptované, alebo o deti vlastné, tzv. „ťažšie zvládnuteľné“. Skutočne múdry pán, počúvala som ho pozorne celý deň a vydržala by som ho pozorne počúvať i aspoň ďalšie dva dni.  Keďže tam zároveň predávali i knihy k téme konferencie, kúpila som si ju – a veru neľutujem, je to naozaj úžasná kniha.

Ako ide dokopy láska a strach?

Obe sú  našimi primárnymi emóciami a ako som už v úvode dnešného blogu spomenula, podľa odborníkov len láska a strach sú takýmito primárnymi emóciami, ktoré pozná naše telo a myseľ.

Láska sa spája s pozitívnymi pocitmi, rastom, prospievaním, silou, dôverou, bezpečím. Podľa mňa láska spája rovnocenne dve bytosti – a je úplne jedno, či je to partner, dieťa, neznámy človek, alebo zviera. Áno, je to tak, aj vo vzťahu ku zvieraťu vystupujeme ako dve rovnocenné bytosti. Aj vo vzťahu ku bezdomovcovi, ktorému niečo dávame, má to podľa mňa význam vtedy, keď zapájame súcit a ľudskosť, t. j. dávame ako človek človeku, bez pocitu nadradenosti.

Láska posilňuje, povzbudzuje, podporuje, pomáha, chráni. Bryan Post uvádza, že láska je pochopenie, pružnosť našich postojov, trpezlivosť, tolerancia, prijatie a vernosť. Ako upozorňuje – láska je niečo, čo urobíte pre niekoho, nie to, čo urobíte niekomu. Takže z lásky nemožno trestať,  pretože láska nie je trest, ovládanie, sila, moc.

A už vonkoncom z lásky nemožno ubližovať, ponižovať, zámerne zraňovať – ak sa tak správame, potom by sme to nemali nazývať láskou.

Strach sa spája s pocitmi negatívnymi, s ohrozením, bojom o prežitie, alebo s bojom o moc,  s nedôverou, kritikou a s nebezpečenstvom. Aj s hnevom, agresiou, násilím – to všetko má korene v strachu, nie v láske. Strach každý vzťah znerovnovážňuje, robí z neho boj – sme v ňom obrancom alebo útočníkom, ale rozhodne nie partnerom. Náš strach prijať druhého „aký je“ znemožňuje nielen nám milovať partnera, ale zároveň bráni i partnerovi úprimne milovať nás, pretože sa necíti nami prijatý.

Sú to teda zjavne protikladné pocity – láska a strach.

Protikladnosť lásky a strachu…

Bryan Post podotýka, že už Biblia hovorí, že láska a strach nemôžu existovať súčasne. Láska a strach sú protikladnými emóciami, takže istým spôsobom sa vylučujú navzájom.

Ak zažívame strach vo vzťahu, láska tam nemá miesto.

Tam, kde je strach z druhého človeka, láska zomiera, nemožno milovať niekoho, koho sa bojíme.

Ak si to premietneme do partnerského vzťahu – v násilnom vzťahu láska zomiera pri prvej facke, alebo prvom kopanci, vo vzťahu plnom klamstiev po prvom klamstve. Pretože vtedy sa vytráca bezvýhradná dôvera – a už sa nikdy nevráti. Áno, môžete ísť ďalej, ale to už nie je o bezvýhradnej dôvere, ale o riziku, ktoré z rôznych dôvodov znášate. A ak tvrdíte, že v tej situácii kráčate ďalej s láskou a dôverujete, klamete aj sami seba.

A rovnako je to v rodičovstve – dieťa, ktoré „výchovne“ bijeme, neučíme rozhodne stať sa lepším človekom, láskavým a tolerantným, pretože my sami takí nie sme. Práve naopak – ak dieťa žije v strese, strachu, správanie ho neženie k láske, ale ku neposlušnosti, hnevu, vzdoru.

Cvičitelia psov by vás mohli poučiť, odborník nikdy neudrie zviera rukou, pretože by mu pes už v žiadnom prípade neveril.

Láska znamená zbaviť sa strachu…

Láska znamená zbaviť sa strachu – môcť bezvýhradne dôverovať niekomu.  Dokonca aj jedna  kniha od Jampolského sa  presne takto volá „Láska znamená zbaviť sa strachu“.

Iste. v láske sa krátkodobo strach môže objaviť formou spoločného zdieľania – napríklad ako obava o milovanú osobu pri úraze, chorobe, ak zažíva trápenie…

Ak nadväzujeme „spojenie“, budujeme vzťah, prehlbuje sa dôvera, uisťujeme sa spoznávaním toho druhého, že mu dôverovať môžeme.

Kedy je ťažké zbaviť sa strachu…

Určite nie je jednoduché zbaviť sa strachu pre kohokoľvek z nás. Sú však situácie, kedy je to ešte ťažšie ako obvykle. K takým situáciám patrí zvnútornená dynamika v dôsledku zažitia traumy – niečoho silne zraňujúceho, straty, zavrhnutia. Trauma je udalosť, ktorá je stresujúca pre nás, trvá dlho, presahuje naše možnosti alebo je nepredvídateľná. Ak v priebehu času pokračuje bez toho, aby sme ju spracovali, pochopili a vyjadrili, stáva sa dlhodobou traumou – ako poukazuje Bryan Post.

Zvyšuje následne citlivosť na stres a strachom podmienenú citlivosť reagovania v akejkoľvek ďalšej zraňujúcej situácii. Takže napríklad dieťa, ktoré zažilo traumu, reaguje v situáciách nepohody hnevom alebo vzdorom, depresívnym utiahnutím sa do seba.

Odborníci upozorňujú, že ak dieťa s traumou zažije ďalšie zraňujúce odmietnutie, trauma sa prehlbuje.

Čo by sme mali ešte vedieť…

Spôsob, akým reagujeme, ovplyvňujú 4 úrovne našej pamäte –

• Kognitívna, uchováva informácie ako čísla, mená,…
• Emocionálna – uchováva pocity zo zážitkov, tváre, pocity z osôb,…
• Motorická – uchováva príkazy na chôdzu, reč,…
• Stavová – uchováva prežitú traumu, stres.

Človek v strese je chronicky dysregulovaný – potrebuje najskôr zmierniť stres, vyjadriť svoje pocit úprimne. Pre budovanie spojenia je nutné jeho stres zmierniť.

Jediné čo pomáha…

Jediné, čo naozaj pomáha, je láska – citlivá a pozorná starostlivosť. Vyzerá to zdanlivo jednoducho…

Ibaže skutočne funguje to, že ako prvý krok treba zmierniť stres.  T. j. dieťa potrebuje napríklad vyjadriť svoju nepohodu (napríklad adoptované dieťa svoj žiaľ zo straty biologického rodiča), potrebuje pevné objať a trpezlivo načúvať. Nechať sa vyplakať a nechať  sa vyrozprávať.

A za týmto prvým krokom musia nasledovať ďalšie, ak chceme budovať spojenie s dieťaťom – trpezlivý záujem, venovať pozornosť, blízkosť. Pretože len ak s dieťaťom nadviažete spojenie a ono s vami, dokáže interiorizovať v sebe vaše normy.

To, čo sa potrebujeme naučiť, je pochopiť ako máme komunikovať, správne odpovedať – a nie reagovať na správanie.

Kniha Od strachu k láske poskytuje mnoho praktických návodov, ako postupovať, aby sme nadviazali spojenie s dieťaťom, ktoré zažíva ťažkosti, spojené so stresom a traumou. Venovať pozornosť tej knihe rozhodne nie je stretou času pre žiadneho rodiča, ani partnera.

Čo ma na knihe zaujalo najviac…

Príbeh s Gándhím.

Vnuk ho raz šiel odviezť autom z letiska, no meškal a Gándhího oklamal. On pravdu už medzičasom zistil a tak sa pri jeho klamstve rozplakal a vnukovi povedal:. „Neviem, čo som urobil, čo ťa tak vystrašilo, že si cítil potrebu klamať mi. Musím za to učiniť pokánie a pôjdem domov 30 km pešo“. A tak aj spravil.

A ešte i klasický Bowlbyho výrok – že  „hrozba stratou sa rovná strate samotnej“.

Záverom

Ak chceme byť dobrými rodičmi, mali by sme k deťom pristupovať s láskou.

Pretože ako hovorí Bryan Post – „láska je najmocnejšou uzdravovacou silou vo vesmíre. Bez nej niet žiadneho uzdravenia“.

Elena K.  Ištvánová   Predná Hora, 14.11.2016

P.S.: Pred piatimi rokmi som každému členovi našej rodiny spravila ako darček i ručne vypracované srdiečko, každému iné. Tie na obrázku sú moje a Maroškove srdiečko (to so slonom, odvtedy  milujem slony, sú to silné a pritom neskutočne jemné, ohľaduplné zvieratá), sú spolu v mojej knižnici.