otvorene

Niekedy si kladiem otázku, ako v živote zmúdrievame – či potrebujeme naozaj urobiť všetky tie kroky, ktoré v živote robíme, či sú nevyhnutné k nášmu zmúdreniu, alebo či sú len dôsledkom nášho nepremysleného vykračovania životom a zbytočne nimi zraňujeme sami seba.

Neviem, ktorý z tých dvoch pohľadov je ten správnejší – či prijímanie všetkého, čo robím, s tým, že „veď toto je moja cesta, tak ak sa niečo udeje, tak to skrátka tak má byť“, alebo presvedčenie, že „niektorým skúsenostiam sa môžeme vyhnúť a za niektoré veci zasa dokážeme vytrvalo bojovať a nevzdávať sa ich, ak sme životne múdri.“ 

Takže o tom budem polemizovať v dnešnom blogu.

Kroky na ceste…

Na svojej životnej ceste robíme rôzne kroky, niektoré viac a iné menej múdre, v dôsledku toho zažívame rôzne zranenia, viac či menej bolestné skúsenosti.

Ak sa dívame na veci s odstupom času, hovoríme si, že „toto mohlo byť inak, keby..“. A že keby sme mali niektoré veci robiť opätovne, tak niektoré zraňujúce skúsenosti by sme obišli…

Ale pritom hlboko v srdci vieme, že toto bola tá naša pravá cesta, že by sme bez všetkých krokov neboli došli tam, kde sme teraz… A že aj keby sa čas vrátil, boli by sme so svojimi vtedajšími životnými skúsenosťami, naivitou či dôverčivosťou, ktoré viedli naše rozhodovanie, presne tam, kde sme teraz.

Znamená to azda niečo ako neodvratný osud, hlbokú osudovú predurčenosť vecí, ten prvý z tých v úvode spomenutých pohľadov?

Možno je veľa vecí a situácií v našom živote nenáhodných. Veď to určite dôverne poznáte i vy, zažívate ich aspoň občas – tie rôzne nenáhodné náhody.  No myslím si, že takéto osudové situácie nezostanú automaticky v našom živote. Prichádzajú k nám cielene, ako šance, ak ich dokážeme využiť a môžeme zmeniť svoj život k lepšiemu, ak máme odvahu sa ich chopiť a nepokazíme si ich sami.

Životná múdrosť…

Všetky tie skúsenosti, ktoré sme na svojej ceste nazbierali, nazývame  životná múdrosť. Křivohlavý hovorí vo vzťahu ku múdrosti o význame „pragmatických znalostí“, t. j. o takom poznaní, ktoré sme nadobudli v ťažkých, až kritických, životných situáciách.

Je to súbor našich názorov, postojov, očakávaní a na ich základe realizujeme vo svojom živote ďalšie kroky.

Podľa mňa zmúdrievame schopnosťou poučiť sa z nejakej konkrétnej životnej situácie, svojho postupu v nej, a na základe toho poznania sme schopní na základe toho robiť veci inak. Veď akéže poučenie nastáva u človeka, ktorý opakovane robí jednu a tú istú chybu (napríklad alkoholik, ktorý znovu a znovu recidivuje, takéto skúsenosti opakovaného pitia sú mu nanič) – zmúdrievame, len ak si uvedomíme, že sme sa v nejakej situácii nezachovali správne, že „takto to robiť nechcem, to bola chyba a skúsim to robiť inak“.

Myslím si, že k zmúdrievaniu dochádzame hlavne vo vzťahoch s inými ľuďmi.

Tak ako ísť životom?

Spoliehať len na náhody? Alebo cielene bojovať za niektoré veci – „vzoprieť sa osudu“, či skôr „byť schopný využívať životné šance“?

Ako som napísala, ja si myslím, že v každom z tých pohľadom je kus pravdy. Nestotožňujem sa s postojom, že keď niečo nepríde samo, alebo sa hneď nepodarí, tak to nemá byť v mojom živote – takýto fatalizmus mi je cudzí. Osudové udalosti a šance k nám prichádzajú a je len na nás, či sme dosť silní a odvážni ich prijať.

To, čo do svojich životných šancí musíme vložiť, ak to chceme naozaj zvládnuť,  je „pradávny pojem – srdce“ – ako to nádherne pomenoval Mrkvička v Knížce o radosti.  Pretože, ak do niečoho vkladáme svoje srdce, tak to tak ľahko nevzdávame a ideme za tým, aj napriek prekážkam, vytrvalo.

Aj ja sama sa snažím  veci nevzdávať, ísť za nimi vytrvalo, dokiaľ mám pocit, že mi stoja za to. Keď ho stratím, niet za čím ísť.

Príbeh…

Kníh o životnom zmúdrievaní by bolo veľa. Snažia sa dávať odpovede na otázku – čo znamená životne zmúdrieť. Tí, ktorí čítate môj blog dlhšie už viete, že mám rada príbehy, lebo človek si ich zapamätá oveľa ľahšie a dlhšie ako siahodlhé vysvetľovanie.

Jedna z dôležitých vecí v živote, ktoré hovoria o tom, že zmúdrievame, je podľa mňa skutočnosť, že prestávame byť sebeckí a že dokážeme byť obetaví, myslieť na tých, ktorých milujeme viac ako na seba. Že sa naučíme nezištne dávať.

A hej, pravdaže je o tom pekný príbeh, z knihy O kázni a dáždnikoch.

Prišlo prasa ku krave a hovorí:  „Nerozumiem, prečo ma ľudia  nemajú radi tak ako teba. Veď im dávaš len mlieko a zo mňa majú toľko osohu – šunku, slaninu, bôčik, kožu…“

Krava sa zamyslí a odpovedá: „Hm. Možno preto, že ja dávam ešte počas svojho života…“

Záverom…

Nie je to vôbec jednoduché, životne zmúdrievať – pretože „aby sme mohli získať niečo nové, stať sa tým, kým chceme byť, potrebujeme prestať byť tým, kým sme teraz.“

Vyžaduje si to nielen byť dospelý, ale i zrelý, silný a odvážny. Vedieť jasne, čo chcem, ale hlavne – byť schopný vytrvalo a aktívne bojovať za to, čo naozaj chcem.

No hej, zmúdrievať v živote – to je náročná cesta…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 3.12.2016

P. S.: No jasné, zmúdrievať znamená tiež schopnosť vidieť krásu v jednoduchosti a nedokonalosti…