Svetlá…
Svetlá žiariace v tisícoch odtienkov – svietivo biele, sviežo zelenkavé, chladne modrasté, nežne ružovkasté, veselo oranžové, ohnivo červené, či zlatisto žlté…
Mihotajúce sa svetlá, všade okolo nás, Slnko, deň, hviezdy, uvažujete niekedy nad tým, koľko svetiel v živote stretávame?
Takže o tom dnes…
Ľudia sú ako svetlá.
Niektorí vydávajú svetlo ako slnko na pravé poludnie – sú nápadní, na prvý pohľad strhávajúci pozornosť svojim výzorom, správaním, takí „hluční“, neprehliadnuteľní, niekedy až páliví.
Iní sú ako svetlo dňa, stretávame ich a vidíme ich, prechádzame popri sebe navzájom, ale neupútajú nás.
A sú ľudia – ako hviezdy, malé svetielka žiariace v tme, ich tiché plamienky nás obvykle nezaujmú na prvý pohľad, ale v jednej chvíli začíname očarene vnímať ich silu.
Pravdaže, každému z nás sa páči iné svetlo – niekto sa vytešuje v poludňajšej úpeke, niekto sa cíti príjemne v dennom svetle a niekoho, podobne ako mňa, očarí tiché svetielko v tme.
Svetlá…
Hej, ľudia sú ako svetlá.
Nerozumiem si príliš s ľuďmi – slnkami, nemám rada poludňajšiu horúčavu. Denné svetlo mi neprekáža, ani ľudia, ktorí ho predstavujú, ale mám najradšej ľudí – tiché svetielka, ako blikajúce hviezdy, obyčajných a skromných, ktorých svetlo vynikne práve vtedy, keď zostaneme ticho vnímať ich čaro. Tžch jednoducho milujem.
Sú ako plamienok sviečky v tme, jej svetlo sa prihovára našej duši oveľa intenzívnejšie ako slnko v pálivé poludnie. Dodáva nádej. A ľudia – plamienky sú podobní, úplne prirodzení, obyčajní a človeku sa pri nich dýcha radostne. Cítime z nich ľudskú prítomnosť.
Príbeh…
Hej, sú ľudia ako svetielka v tme. Pre mňa úžasne to vystihol Exupéry v Pošte na juh – keď takého človeka stretneme, nachádzame zmysel vecí. Kráčame po jeho boku svetom a objavujeme konečne jeho vnútro…
Pre mňa bol takým človekom môj syn.
Raz moja stredná dcéra Svetlanka v škole na akúsi školskú konferenciu zostavila powerpoint o právach postihnutých detí. Spravila to veľmi pekne, popri právach popísala ako je svet postihnutých detí podobný tomu nášmu a ukázala to na príklade Maroška a jeho sveta – ako sedí na lavičke, ako sa hojdá na hojdačke, ako sa díva do slnka aj priviera oči, ako sa vie smiať i plakať, hnevať sa i radovať, ako nosí so sbou plyšáka alebo tikety všade, naozaj všade. To je fakt, Maroško si tikety či obľúbeného plyšáka bral so sebou i do vane. Ja mu nosievam tikety dodnes, dávam mu ich ku klavírikom na jeho koberek, na kôpku.
No hej, našla som ten starý powerpoint, keď som teraz triedila zachránené údaje z poškodeného harddisku. Pozerala som si ho dlhio, dlho, dlho…
Môj synček, moje svetielko v tme. Ach, hej, napísala som o tom i báseň, nejakých osem rokov dozadu. Dokonca som ju i dala kedysi tu v blogu
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/09/25/svetla-maroskovi/
Má pre mňa moc hlboký význam. Tak ako môj syn, ktorý ma naozaj hodne naučil o svete a o živote.
V tomto blogu od jeho začiatku kopem za svoje dieťa. Pretože láska je to, čo pretrváva cez hranicu času…
Záverom…
Ak máte takého človeka – svetielko v tme, ktorý vás hlboko chytí za srdce, žite intenzívne každú minútu s ním. Pretože raz tu nie je..
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 2.12.2016
P. S: : Maroškov úsmev bol pre mňa plamienkom v tme. Tak úprimne sa usmievajú len ľudia s čistým srdcom, že úsmev prežiari celú ich tvár.
Celá debata | RSS tejto debaty